Denník N

Šariština na slovíčko

Ilustrácie: Dominika Mačáková
Ilustrácie: Dominika Mačáková

Neškaj budezme kus rozdumovac nad tim: Čom je Šariski „dialekt” a ňe „jazyk”? No, tak ja vam povim. Bo Štur, ktoremu še ľubela vecej slovenčina kolo Banskej Bystrice (po šariski: Bistrice), prebil Bernolaka, ktoremu še zaš vecej ľubela slovenčina od Bratislavi (po Bernolakofski: Bratyslavy). A hlavňe preto, že še Lazorik narodzel až dluho po ňich a i kedz robel, co bulo v jeho moci, ňepodarelo še mu šariske hutoreňe „kodifikovať”. Tak.

Žebi sce sebe nehutoreľi, že bars spľitam, ta ešči vam povim take, co som dzeška čul. Ňe. Čital. A čital som take, že kediška medzi rokami 1894–1969 žil dajaki Max Weinreich (Ruski: Мейер Лазаревич Вайнрайх). Bul to ruski žid, aľe doma šicke hutoreľi po ňemecki, a še školoval za „lingvistu“. Jak inak, uceknul do Ameriki. Bars mudri bul a povedzel, že: „Jazyk je dialekt s armádou a námorníctvom.” Ta, dobre napisal.

Našcesce Lazorik nam šickim Koňarom pripomnul, že šariska reč je šumna a že kedz vof ňej budu hotorec ľem stare babi, ta še na ňu zapomňe a budze i po našej „identite“.

Žebi som še kus prikapčal k Lazorikovemu odkazu (odkaz: je to vobec šariske slovo?), ta som dumal nad dajakimi šariskimi slovami, ktore znam a či še daju povedzic i po slovenski. A som našol take, co su take echtovne, že še ňedaju preložic do slovenčini. Teda daju, aľe češko. Abo ked ľehko, tak še zos ňich vitraca toten pravi… Viznam.

Perša dvojica je: bugiľar (abo jak daktore hutorja: pudiľar) – peňaženka. No… Ňeznam jak vi, aľe ja sebe pod slovom bugiľar predstavim taki veľki, čarni bugiľar na špargečke prikapčanej za gače, žebi ho ňichto nestochmal, jaki nošel čašnik vof Slaviji zos veľo „priehradkami“ na veľo papirove peňeži i zos taku kešeňku na bľašene peňeži. Peňaženka mi pridze ľem take „vešobecné“ slovo. Ňema tote spravne gradi. Ňe?

 

Potim som sebe spomnul na slovo grondaľ – hulvát, neotesanec, nespokojenec. To taka dvojica jak bugiľar a peňaženka. Slovo hulvát ňema gradi. Hulvát, to skorej ľem taki jakaški šaplavec. Aľe grondaľ, ten je horši jak hulvát, neotesanec a nespokojenec dokopi. Hulvát je slovo tak ňeurčite jak jeho (etymologický) povod. No grondaľ… Ňeznam. Som však našol, že vof danskej Kadaňi je jakaška štverc Grøndal. Ta ozdaj dajaki Dan, spiti jak dan, prišol dinom-danom do Prešova, ňeznal šumňe pozdrafkac a zos ňikim pohutorec, ta už bul na švece grondaľ.

Zos ineho sudka je slovo bandžur. Bandžur može buc i mláka i jazierko. Ta co vam povim. Vidzice, jake to ňepreložiceľne slovo. Vof bandžure fajňe kačkom. Vof bandžure i voda kus brudna. Bandžur to ňe mlaka, že sebe ľem kus zabrudzice talpi na topanke. Kedz stupice do banžura, ta i štrimfľe budzece mac brudne a gače až po koľena! No a zaš ku jazierku – zaš jedno „malebné“ slovo, pujdzece kedz idzece na ribi. No ľem šaľeni bi išol do bandžura ribi lapac. V bandžure bi lapel tak akurat viľka a ňe ribi! Bandžur, tak som čul, je taka vekša vidlubana džura, do ktorej napadala voda po diždžu. Kedz znace ľepši, co je bandžur, dajce znac.

Posľedne slovo, na jeke som sebe spomnul, je i najvecej češko preložic. Totim slovom je sloveso vimaskac. Ja znam, že to znamena vytrieť. Taže – taňir sebe vimaskac možece, aľe ric ňe.

(autor: Zoran Oravec)

Teraz najčítanejšie

Ta Take Town

Ta Take Town je priestorom na prezentáciu textov inšpirovaných mestom Prešov a mestským prostredím vo všeobecnosti. Forma nie je určená, v zmysle hesla účel svätí prostriedky… Prevláda voľný štýl vychádzajúci z reálnych aj fiktívnych príbehov alebo asociácií. Je vítaná nadsázka, humor, irónia. Takzvaný „mestský text“ k nám prehovára svojským jazykom, ktorý sa od iných prostredí výrazne líši a odlišuje sa aj špecifickým typom inšpirácie. Mestá k nám prehovárajú jazykom snov, symbolov a príbehov, niektoré ich fragmenty môžme zachytiť a dotvoriť vlastným príbehom. Takto sa môžme podieľať na budovaní kolektívnej „pamäte“ svojho mesta.