USA a Irán: politika na pokraji vojny

Vzťahy medzi Spojenými štátmi americkými a Iránom sú napäté od iránskej revolúcie v roku 1979 a predovšetkým od odhalenia iránskeho jadrového programu. K výraznému zhoršeniu ale došlo s nástupom súčasného amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorý v máji 2018 oznámil odstúpenie od nukleárnej dohody známej ako Joint Comprehensive Plan of Action (JCPOA). Jej účelom bolo stanoviť limit pre obohacovanie uránu a dočasne tak znemožniť Teheránu získať jadrové zbrane. Odvtedy došlo z americkej strany k uvaleniu sankcií na Irán, k vyhroteniu konfrontačnej rétoriky medzi oboma aktérmi a k demonštrácii sily v Perzskom zálive, ktorý má strategický význam pre USA aj Irán.

Za uplynulé dva mesiace došlo v tejto oblasti dvakrát k útokom na ropné tankery, naposledy vo štvrtok 13. júna. USA z tohto útoku obvinili Irán, ktorý ale obvinenia odmieta. Zároveň v pondelok 17. júna Teherán oznámil, že o desať dní prekročí limit na zásoby uránu stanovený v multilaterálnej dohode z roku 2015 a pohrozil odstúpením od zmluvy. Má sa tak stať v prípade, že signatári JCPOA a predovšetkým európske štáty nepomôžu ochromiť americké sankcie a zachrániť nukleárnu dohodu. Len niekoľko hodín po tomto vyhlásení Trump oznámil opätovné navýšenie počtu amerických vojakov na Blízkom východe, aby ochránil americké záujmy. Čo všetko je pre to ochotný urobiť, o tom vypovedajú jeho slová aj demonštratívne skutky. Otázne je, čo vôbec je možné urobiť voči štátu, pri ktorom existuje podozrenie zo snáh o získanie jadrových zbraní a či stratégia, akú zvolil Trump má potenciál na úspech.

Trita Parsi vymedzuje tri spôsoby, ako pristupovať k štátu, ktorý sa usiluje o jadrové zbrane.[i]  Prvou možnosťou je zavedenie sankcií, ktoré znemožnia štátu získať jadrové zbrane (v prípade iránskeho jadrového programu ich zaviedol už G.W. Bush). Ak sa sankcie ukážu ako neefektívne, je možné snažiť sa vyjednať dohodu prostredníctvom ústupkov a kompromisov (ako to bolo v prípade Obamu, čo viedlo v roku 2015 k podpisu JCPOA). Ďalší spôsob ako vyjednať dohodu je prostredníctvom zastrašovania a nátlaku. Posledným štádiom, v prípade že zlyhajú všetky predošlé pokusy, je vojna. Súčasná Trumpova politika voči Iránu spadá do štádia zastrašovania a nátlaku, pričom zároveň ide o balansovanie na pokraji vojny.

Cieľom Trumpovej „politiky na pokraji vojny“ je podľa oficiálneho stanoviska Washingtonu priviesť Irán späť k rokovaciemu stolu a vyjednať lepšiu dohodu. Trumpova politika nátlaku a zastrašovania spočíva v troch pilieroch:

1. Ekonomické sankcie: K obnoveniu sankcií došlo v auguste 2018 a odvtedy boli opakovane rozšírené, naposledy v máji 2019.
2. Konfrontačná rétorika (verbálne hrozby): K doteraz najvyhrotenejšej slovnej prestrelke medzi Washingtonom a Teheránom došlo v júni 2018. Iránsky prezident Rúhání upozornil Trumpa, aby sa nezahrával s Iránom, pretože to oľutuje. Amerika podľa neho musí pochopiť, že „mier s Iránom je matkou všetkých mierov, kým vojna s Iránom je matkou všetkých vojen“. Trump na to reagoval na Twitteri varovaním pre Rúháního, aby sa už nikdy nevyhrážal USA, v opačnom prípade „bude znášať následky, akým v dejinách čelil iba málokto“. V podobnom duchu reagoval Trump na nedávne útoky v Perzskom zálive, keď v zverejnenom tweete tvrdí: „Ak Irán chce bojovať, bude to jeho oficiálny koniec. Už nikdy sa nevyhrážajte Spojeným štátom!“ V Trumpovej administratíve sú viacerí prívrženci tvrdej protiiránskej línie vrátane ministra pre zahraničné veci Mike Pompea či poradcu pre národnú bezpečnosť Johna Boltona (obhajcu intervencie do Iraku v roku 2003 a tzv. politiky zmeny režimu). Bolton napríklad povedal: „Aby sme zastavili iránske bomby, musíme Irán bombardovať. Iba vojenským riešením môžeme dosiahnuť to čo chceme.“
3. Demonštrácia sily: K prvej výraznejšej demonštrácii sily a ochoty ochrániť svoje záujmy v Perzskom zálive aj násilnou cestou došlo v decembri 2018, kedy USA vyslali do Perzského zálivu lietadlovú loď, na čo Irán nasledujúci deň vykonal v danej oblasti vojenské cvičenie. Následne, začiatkom mája 2019 John Bolton oznámil, že USA vysielajú na Blízky východ bojovú skupinu lietadlovej lode a bombardéry s cieľom „vyslať Iránu jasný signál, že akýkoľvek útok na americké záujmy alebo na záujmy amerických spojencov sa nezaobíde bez použitia neúprosnej sily“. Po májovom útoku na štyri ropné tankery v Perzskom zálive Trump ohlásil, že na Blízky východ vyšle ďalších 1500 vojakov. V súvislosti s útokmi v júni 2019, má byť ich počet navýšený o ďalších 1000.

   

Trump používa proti Iránu podobnú stratégiu, akú použil proti Severnej Kórey. V prípade Severnej Kórey napokon došlo k stretnutiu a k neurčitej dohode o denuklearizácii Kórejského polostrova, hoci ďalší vývoj je otázny. Trump sa môže snažiť eskaláciou napätia o niečo podobné aj v prípade Iránu. Avšak, podľa vyššie uvedenej logiky, ak Irán nebude ochotný prerokovať dohodu a zároveň USA neustúpia zo svojej pozície, tak zostáva posledná možnosť, a to vojna. Viacerí odborníci (vrátane zmienenej Trity Parsi) pripúšťajú, že Spojeným štátom môže ísť práve o to, že chcú dotlačiť Irán, aby prestal dodržiavať dohodu a tým by vznikla zámienka na intervenciu. Na závažnosť situácie poukazuje aj skutočnosť, že rétorika Trumpovej administratívy voči Iránu vo viacerých aspektoch pripomína Bushovu rétoriku voči Iraku pred inváziou v roku 2003. Trump vyčíta Iránu najmä jeho snahy získať jadrové zbrane, podporu terorizmu, ohrozovanie regionálnej bezpečnosti, ako aj vlastných ľudí. Tento naratív nápadne pripomína argumenty G.W. Busha, ktorými pripravoval pôdu pre inváziu do Iraku. Trump dokonca nazval Irán darebáckym štátom, pojmom, ktorý používal Bush v prvom funkčnom období, a v apríli 2019 označil Iránske revolučné gardy, ktoré sú zložkou iránskych ozbrojených síl, za zahraničnú teroristickú organizáciu.

Nech je už Trumpov zámer akýkoľvek, je nepopierateľné, že svojou politikou voči Iránu balansuje na pokraji vojny. Situácia sa môže ľahko dostať spod kontroly a prepuknúť do otvorenej konfrontácie napríklad v dôsledku provokácie či nesprávnej kalkulácie. Hoci Trumpova administratíva ako aj iránsky režim opakujú, že nechcú vojnu, nie je vylúčené, že sa jej nevyhnú. Je preto legitímne pýtať sa, čo by sa stalo ak by vojenská intervencia nastala.

Autorka pracuje ako odborná asistentka na Univerzite obrany v Brne, článok nemusí vyjadrovať oficiálny postoj zamestnávateľa

[i] Parsi, T. March to war on Iran? The Nation 18, č. 25/2018, s. 4-8