Denník N

USA a Irán: čo by priniesla vojna?

Iránsky prezident Hassan Rúhání
Iránsky prezident Hassan Rúhání

Hoci USA aj Irán opakovane zdôrazňujú, že nechcú vojnu, ani jedna strana ju nemôžu vylúčiť. Ako by taký vojenský zásah vyzeral a hlavne, čo by priniesol pre už aj tak nestabilný región?

Text nadväzuje na predchádzajúci blog.

Vojenský zásah USA proti Iránu by mohol mať dvojakú podobu. Mohol by sa odohrať ako limitovaný zásah proti nukleárnej infraštruktúre alebo ako masívna vojenská intervencia, akú sme videli aj v Iraku.

Odborníci upozorňujú, že limitovaný zásah by Iránu pravdepodobne nezabránil získať nukleárnu zbraň, iba by to oneskoril o 3 až 5 rokov.[i] Navyše by mohol naopak posilniť iránske snahy o získanie týchto zbraní. Irán by taktiež mohol podniknúť odvetný úder proti americkým vojskám a základniam v regióne (Bahrajn, Kuvajt, Katar, Sýria). Takýto zásah by v konečnom dôsledku mohol  byť kontraproduktívny.

Naskytuje sa preto druhá možnosť: masívna vojenská intervencia. Často sa stretávame s tvrdením, že takáto intervencia by mohla vyvolať sektárske násilie, najmä medzi sunitmi a šiítmi.[ii] Významnú úlohu ale môže zohrať aj faktor vonkajšej hrozby, ktorá by naopak mohla viesť k prekonaniu náboženského rozdielu a k zjednoteniu moslimov v boji proti vonkajšiemu nepriateľovi. Irán navyše predstavuje teokratický štát. Ohrozenie islamskej teokracie by mohlo byť vnímané ako hrozba pre moslimskú identitu, pričom odpoveď na takúto hrozbu by mohla prísť z celého moslimského sveta. Už dnes vidíme snahu prezidenta Rúháního prezentovať konfrontáciu ako boj medzi moslimským svetom a USA. Na konferencii Islamskej jednoty v novembri 2018 vyzýval moslimské štáty k solidarite a jednote v boji proti USA.

Ak by aj niektoré moslimské štáty zvolili neutrálny postoj voči konfliktu, aby sa tak vyhli schizofrenickému rozhodnutiu, či zradiť svoju moslimskú identitu alebo západného spojenca, do konfliktu by sa mohli zapojiť neštátni aktéri a jednotlivci z uvedených štátov. Okrem toho by pravdepodobne došlo aj k vyhláseniu ozbrojeného defenzívneho džihádu proti USA ako agresorovi. Navyše, pokiaľ by k džihádu vyzýval sám duchovný líder, ajatolláh Chameneí, takýto džihád by mal v očiach moslimov väčšiu legitimitu, ako keď ho vyhlásil napríklad bin Ládin. Hrozba voči moslimskej identite a vyhlásenie džihádu by nepochybne prispeli k ďalšej radikalizácii v moslimskom svete a k nárastu extrémizmu a terorizmu proti USA. Mnohí zradikalizovaní moslimovia sú dlhodobo frustrovaní z amerického vmiešavania sa do záležitostí na Blízkom východe, a takáto intervencia by ich len utvrdila v presvedčení o tom, kto je priateľ a kto nepriateľ. Irán by sa tak mohol stať ďalším bojiskom radikálnych fundamentalistov a extrémistov proti „západu“.

Irán by okrem viacerých moslimských štátov podporilo pravdepodobne aj Rusko, ktoré posilňuje väzby s Iránom paralelne s tým, ako USA uvaľujú na Irán sankcie. Na druhej strane, USA by ťažšie hľadali podporu pre vojenské riešenie medzi tradičnými spojencami, najmä pokiaľ bude Irán dodržiavať dohodu (čo je ale v súčasnosti otázne). Európskej únii záleží na tom, aby dohoda ostala v platnosti a odmieta vojenské riešene. Európske štáty opakovane zdôrazňujú, že dohodu budú podporovať pokiaľ ju Irán neporuší a snažia sa nájsť spôsob ako obchodovať s Iránom napriek hrozbe amerických sankcií. V tomto kontexte americký senátor Tom Udall povedal, že USA sú „na pokraji vojny, ktorá by sa odohrala bez podpory spojencov. Kongres musí zakročiť a zabrániť protiústavnej vojne s Iránom a odvrátiť jednu z najväčších chýb v zahraničnej politike za desaťročia.“

USA sa preto budú musieť v prípade vojny s Iránom spoľahnúť na regionálnych spojencov, a to najmä na podporu Saudskej Arábie, ktorá vedie tzv. studenú vojnu s Iránom. Saudská Arábia by pravdepodobne nereagovala na výzvy Iránu zjednotiť sa proti USA a využila by situáciu vo svoj prospech. Ak by USA s podporou Saudskej Arábie vojensky vyhrali a pozícia Iránu by bola skutočne oslabená, posilnilo by sa naopak postavenie Saudskej Arábie, čím by došlo k zmene regionálneho poriadku. Oslabenie Iránu by zároveň predstavovalo novú bezpečnostnú výzvu a hrozbu pre celý región. Vznikol by nový zlyhávajúci štát so všetkými jeho potenciálnymi bezpečnostnými implikáciami. Otázne je aj to, ako riešiť postkonfliktnú rekonštrukciu Iránu, či by USA vôbec dokázali priniesť nejaké politické riešenie. Mohla by tak nastať situácia podobná Iraku po intervencii v 2003.

V neposlednom rade, americká intervencia do Iránu by ohrozila kredibilitu USA v očiach medzinárodného spoločenstva. V prvom rade, takáto intervencia by v súčasných podmienkach nenašla podporu v rámci Rady bezpečnosti OSN, čím by strácala na legalite. Zároveň by sa ukázalo, že USA sú nedôveryhodným partnerom, ktorý nerešpektuje svoje vlastné dohody, čo by mohlo ohroziť napríklad snahy o denuklearizáciu Severnej Kórey.

Či už by vojna pomohla prekonať rozkol v rámci moslimského sveta a zjednotiť sunitov a šiítov v boji proti externej hrozbe, alebo naopak suniti by využili príležitosť oslabiť šiítsky polmesiac, oba scenáre by mali významný dopad na regionálnu stabilitu ako aj bezpečnosť USA. V prípade moslimskej jednoty by USA museli čeliť širokej koalícii moslimských štátov, a v oboch prípadoch by museli čeliť narastajúcej hrozbe terorizmu a hlavne oslabenej kredibilite. Vojenská intervencia bez mandátu OSN by ešte viac oslabila pozíciu USA v súčasnom svete, čo by mohlo v konečnom dôsledku urýchliť zmenu nielen regionálneho ale aj globálneho poriadku. Otázne ostáva, ako by sa zachovali európske štáty a Rada bezpečnosti OSN v prípade, že Irán by dohodu z roku 2015 porušil a začal by obohacovať urán výrazne nad stanovené limity. Isté ale je, že vojna s Iránom nie je v záujme globálnej bezpečnosti, pretože by sa mohla stať novodobou „matkou všetkých vojen“, ako tvrdí aj iránsky prezident Rúhání.

Autorka pracuje ako odborná asistentka na Univerzite obrany v Brne, článok nemusí vyjadrovať oficiálny postoj zamestnávateľa

[i] Sherman, W.R. How we got the Iran deal. And why we’ll miss it. Foreign Affairs 97, č. 5/2018, s. 186-197.

[ii] Hennigan, W. War of words. Time international 192, č. 5/2018, s. 32-37.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie