Denník N

Čo sa deje v Sudáne a prečo nás to nezaujíma

Príbeh, ktorý poznáme len zo sociálnych sietí a zaujíma nás oveľa menej ako to, že Danko 7 minút (ne)bol prezidentom. Na čo odkazujú modré profilovky a prečo to uniká našej pozornosti? Všetko, čo potrebujete vedieť o Sudáne.

Všetci si menia profilovky na svetlomodré pozadie a na Instagrame zdieľajú obrázky s textami odkazujúcimi na porušovanie ľudských práv v krajine, o ktorej ste naposledy počuli pred takmer 10 rokmi, keď sa Sudán rozdelil vo dvoje. Pokiaľ nie ste na sociálnych sieťach, o Sudáne ste pravdepodobne v posledných dňoch sotva niečo počuli/čítali, v hlavných médiách ma len okrajovú pozornosť. A ak ste aj niečo zachytili, pravdepodobne ste scrollovali ďalej a na Sudán ste za pár minút zabudli. Nikomu nemožno zazlievať, že nevenuje pozornosť krajine, ktorej polohu ani nevie ukázať na mape. Udalosti posledných dní a týždňov z tejto africkej krajiny by nám však nemali unikať.

O čo teda ide a prečo je to také dôležité?

Diktatúra, vojny a genocídy

Pre pochopenie situácie v Sudáne je potrebné vrátiť sa pár rokov do histórie. Ako ste mohli tušiť, situácia v Sudáne bola v posledných rokoch vcelku komplikovaná. Podobne ako mnohé iné bývalé kolónie, Sudán je domovom mnohých etnických skupín, ktoré sú v takmer neustálom konflikte. Počas posledných desaťročí krajinu definovali dva hlavné konflikty. Tým prvým bola vyše tridsať rokov trvajúca občianska vojna medzi africkým juhom a arabským severom, ktorá si vyžiadala viac ako ako dva milióny životov. Formálne sa skončila v roku 2005 a o šesť rokov neskôr sa Južný Sudán oddelil a stal sa najmladšou krajinou na svete.

Druhým konfliktom, ktorý si získal pozornosť v zahraničí je prvá genocída 21. storočia odohrávajúca sa v Darfúre, regióne na západe Sudánu. Arabskí pastieri podporovaní vládou boli dlho v konflikte s etnicky africkými farmármi. V roku 2003 po útoku rebelov na vládnu základňu spustili vládne sily násilnú kampaň proti africkým farmárom v Darfúre. Počas tejto kampane pomohli ozbrojiť arabské milície Janjaweed (voľne prekladané ako diabli na koňoch), ktoré bezhlavo zabíjali miestne obyvateľstvo a pálili dediny. Stále trvajúci konflikt vyhnal podľa OSN z domovov vyše 2,7 milióny Darfúrčanov a vyše 400-tisíc ľudí sa stalo obeťami genocídy.

Sudánu posledných 30 rokov vládol diktátor Omar al-Bašír, medzinárodne stíhaný za zločiny proti ľudskosti a účasť na genocíde. Počas jeho vlády bolo v Sudáne nastolené striktné islamské právo Šaría a tvrdé represie voči občianskej spoločnosti. Odbory, politické strany a odborné asociácie boli zakázané a režim mučil a zabíjal aktivistov.

Bojovníci Janjaweedu, zdroj: Panos Pictures

Nádej na demokraciu

Bašírova vláda sa skončila v apríli, keď ho z funkcie zosadila armáda po mesiace trvajúcich protestoch. Tie vypukli ešte v decembri minulého roku ako reakcia na zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu, vysokú infláciu a rozhodnutie vlády ztrojnásobiť cenu chleba. Diktátor dlho odmietal odstúpiť a neváhal útočiť na protestujúcich. Podľa Human Rights Watch pri stretoch s políciou počas protivládnych protestov zahynulo vyše 50 ľudí, vrátane medikov a detí.

Omar al-Bašír bol však prinútený rezignovať a kontroly sa ujala sudánska armáda. Krajinu odvtedy vedie prechodná vojenská rada na čele s generálom Abdelom Fattah al-Bourhanom a podpredsedom Mohamedom Hamdan Dagalom, známym aj ako Hemeti. Ešte v apríli sľúbili do dvoch mesiacov odovzdať moc civilnej vláde.

Sudánska odborná asociácia (SPA), zoskupenie doktorov, právnikov a novinárov, ktorá stojí za protestami, sa však odmietla stiahnuť z ulíc a požaduje okamžitý prechod na civilnú vládu. Vojenskú radu považuje len za predĺženú ruku Bašírovho režimu a vyzvala na pokračovanie protestov.

Fotka z protestov proti diktátorovi Omarovi al-Bašírovi, ktorá sa stala symbolom Súdánskeho protestného hnutia, zdroj: Arab News

A tu prichádzajú na rad udalosti posledných dvoch týždňov

Protesty od Bašírovho pádu volajú po trojročnom období prechodnej civilnej vlády, ktorá má pomôcť prestrihnúť spojenia vládnych organizácií so starým režimom a zaistiť slobodné a férové voľby. Pred vyše dvoma týždňami však vojenská rada odstúpila od dohôd s protestujúcimi a rozhodla sa do deviatich mesiacov zorganizovať voľby.

Neskôr v pondelok 3. júna potom vládne sily zaútočili na tábor protestujúcich pred sídlom armády v sudánskom hlavnom meste Chartúm. Podľa opozičných aktivistov armádne sily zabili 101 protestujúcich a 326 zranili. Telá asi 40 obetí potom vhodili do Nílu. Britský denník The Independent píše o viac ako 188 obetiach, z nich minimálne 19 detí, od vypuknutia násilia. BBC zase spomína viaceré prípady znásilnení protestujúcich žien a dievčat príslušníkmi ozbrojených síl.

V reakcii na násilie zo strany vojenskej rady vyhlásili protestujúci generálny štrajk. Vyslanci zo susednej Etiópie medzi časom pomohli dohodnúť znovuotvorenie rokovaní medzi protestujúcimi a vojenskou radou, avšak bez stanoveného dátumu stretnutí. Aktivisti teda volajú po pokračovaní (tentoraz nočných) demonštrácií. Komunikáciu však majú značne znemožnenú po tom, čo sa vláda rozhodla v krajine odpojiť internet. Pokúša sa zamedziť šírenie informácii o obetiach a organizáciu ďalších protestov. Sudánska štátna televízia, ktorá je momentálne jedným z mála dostupných zdrojov informácii, kritizuje opozíciu a premieta vládnu propagandu.

Viaceré štáty vrátane USA či EÚ odsúdili násilie v Chartúme a Sudánu bolo pozastavené členstvo v Africkej únii. Rezolúciu OSN a sankcie však (ako vždy) blokujú Rusko s Čínou. Saudská Arábia, Spojené Arabské emiráty a Egypt, ktoré podporujú vojenskú radu, násilie priamo neodsúdili.

Sudán teda prežíva skľučujúce obdobie. Prakticky od svojho vzniku žila krajina v brutálnej diktatúre, jej občania si vytrpeli viaceré hladomory, občianske vojny a genocídy. V apríli prvýkrát po desaťročiach útlaku vzplanula iskra nádeje. Tú sa dnes snaží armáda uhasiť olovom.

Chartúm tesne po vypuknutí násilia, zdroj: AP

Prečo by nás to však malo zaujímať a čo môžeme urobiť?

Odpoveď na prvú časť tejto otázky je celkom jednoduchá, sme predsa ľudské bytosti a vždy by sme sa mali postaviť vraždeniu a zločinným režimom, bez ohľadu na to, či sa na protestujúcich strieľa v Sudáne, Číne, či v susednej Ukrajine. Veď si len skúste predstaviť, že by pred rokom v marci polícia spustila paľbu na demonštrácie Za Slušné Slovensko.

Druhá časť je trochu viac komplikovaná. Modré profilovky zázračne situáciu nevyriešia, majú však jeden veľmi jasný cieľ. Podobne ako tento blog sa snažia rozšíriť povedomie o situácii v Sudáne. Ak sa z nej stane verejná téma, dokážeme vytvoriť tlak na politikov a medzinárodné organizácie, aby podnikli dôrazné kroky voči sudánskej vláde. Pre začiatok môžete, napríklad, podpísať túto internetovú petíciu Amnesty International.

Ak máte peniaze nazvyš, existuje množstvo charít, kam môžete posielať svoje dary, či táto GoFundMe stránka, zbierajúca peniaze na zdravotnícke pomôcky pre zranených. Šírenie povedomia o Sudáne zároveň znamená väčší zásah ľudí ochotných prispieť na tieto charity. Modré profilovky teda majú svoj význam.

Mimochodom, ak sa pýtate, odkiaľ sa modré profilovky vzali, príbeh za nimi je celkom jednoduchý, no o to dojemnejší. Priatelia jedného zo zabitých protestujúcich Mohammada Mattara začali tento trend keď smútili za zosnulým kamarátom. Modrá bola vraj jeho obľúbená farba.

V Sudáne sú aj naše peniaze

Udalosti v Sudáne však pre nás majú aj vnútropolitický rozmer. Spomínate si ešte na našu „inú formu solidarity s migrantmi“? Tá, ktorá znamená, že EÚ spolupracuje s krajinami pôvodu migrantov na obmedzení migrácie? Tak v rámci tejto spolupráce vzniklo aj Regionálne operačné centrum v Chartúme a EÚ poskytla Sudánu vyše 100 miliónov eur, i keď, ako píše New York Times, peniaze neputujú priamo k sudánskej vláde.

Súčasťou jednotiek chrániacich sudánske hranice sú aj Jednotky rýchleho nasadenia (RSF) už spomínaného podpredsedu vojenskej rady generála Hemetiho. Tieto jednotky sa skladajú z väčšiny z bojovníkov Janjaweedu, zodpovedných za genocídu v Darfúre. Sú to tiež tie isté jednotky, ktoré začiatkom júna strieľali na protestujúcich a hádzali ich telá do Nílu. Európska únia síce popiera, že by jej fondy putovali do rúk RSF, má však v Sudáne svoje inštitúcie a peniaze a s vládou aktívne spolupracuje.

Môžeme teda tlačiť aj našich politikov, doma a v EÚ, aby dbali na silnejšom dohľade nad európskymi peniazmi v Sudáne a prijali opatrenia voči vládnucej vojenskej rade. Páky a vplyv na to predsa len má.

Generál Hemeti, zdroj: AP

Prečo nás nezaujíma čo sa deje v Afrike?

Postoj k udalostiam v Sudáne sleduje dlho zabehnutý vzor nášho záujmu o dianie za našimi hranicami. Vojna v Jemene či v Sýrii uniká našej pozornosti a populácia týchto krajín nás začne zaujímať až keď pár desiatok z nich požiada o azyl na Slovensku. Harabinove drísty o 10-tisíc migrantoch nás zaujímajú oveľa viac ako situácia v krajinách, ktorá núti skutočných migrantov opustiť ich domovy. Stačí nám počuť, že EÚ spolupracuje so Sudánom na zastavení migrantov a už nás nezaujíma, kde naše peniaze končia a aké porušovania ľudských práv tolerujeme.

Dáva to však zmysel. To, čo sa deje v Sudáne, je pre nás nielen fyzicky, ale aj záujmovo vzdialené. Na vlastnej koži necítime žiadne okamžité dopady udalostí v Afrike, máme pocit, že sa nás to nijako netýka a necítime žiadnu zodpovednosť. To, či je niekde tisícky kilometrov od nás diktátor, alebo demokratický režim, na nás nemá žiadne viditeľné dopady. Oveľa dôležitejšie je, či máme doma prácu, kvalitné zdravotníctvo a vlaky zadarmo.

Médiá z pochopiteľných dôvodov takéto témy obchádzajú. Ľudí to nezaujíma a nechcú to čítať a písať o afrických krajinách je veľmi náročné. Len nad týmto blogom som strávil prakticky celý deň a zďaleka sa necítim, že by som úplne rozumel dianiu v Sudáne. Redakcie sa teda radšej sústredia na dianie, ktoré priláka čitateľov a stojí menej roboty.

Venovať pozornosť dianiu v zabudnutých regiónoch sveta je však oveľa dôležitejšie ako si môžeme myslieť, a to minimálne z dvoch dôvodov. V prvom rade máme už spomínanú ľudskú povinnosť snažiť sa pomôcť utláčaným populáciám v zahraničí. Nebolo to tak dávno, čo sme na rovnakej strane barikád stáli my a západný svet nám pomáhal vymaniť sa spod komunizmu. Je ľahké zabúdať na ostatných, keď sa my sami máme dobre. No keby sme boli na mieste rodín zastrelených protestujúcich, tiež by sme volali o pomoc do zahraničia. Ľudia všade na svete majú právo na dôstojný a slobodný život a my, ktorí máme to privilégium žiť v bohatej demokratickej krajine, máme povinnosť dopomôcť ostatným takýto život dosiahnuť.

V druhom rade, hoci sa môže zdať, že svet je bezpečné miesto a mier máme zaistený, nechávať prežívať autokratické režimy s podporou Ruska či Číny môže v konečnom dôsledku ohroziť aj nás. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko, stačí prekročiť hranicu na Ukrajinu. Nech si Blaha s kotlebami hovoria čo chcú, liberálna demokracia vytvára najlepšie podmienky na život. A preto je aj v našom záujme ju vo svete podporovať.

Malá poznámka pod čiaru

Tento blog vznikol ako reakcia na relatívny nezáujem slovenských médií o dianie v Sudáne. Šíriť povedomie o týchto udalostiach je veľmi dôležité, a preto vás chcem všetkých podporiť, aby ste zdieľali informácie o Sudáne, vrátane napríklad tohto blogu, či dokonca menili si profilovky na modré. Akákoľvek snaha pomôcť ľuďom, ktorých režim má na rukách krv, sa veľmi cení.

Teraz najčítanejšie