Mobilný sabatikal

Bola som veľmi vyčerpaná, na konci so silami a s mizernou motiváciou. Cítila som, že je to už dobrých pár míľ za miestom, kde sa odporúča tzv. sabatikal. To, z čoho som bola unavená, je však ťažké uviesť do životopisu, nie je na to kolonka. Po dlhých úvahách som prišla k záveru, že moje vyčerpanie súvisí s pätnásťročným osobným rozvojom, ktorý som mala za sebou. Na jeho začiatku boli panické ataky a vyčerpávajúca vnútorná zmätenosť.

Nie som v tom sama. Veľa ľudí v mojej sociálnej bubline prechádzalo a prechádza zložitým, náročným, občas bezútešným aj nádherným procesom cesty von z viac alebo menej rozsiahlych vnútorných zranení. Meditujeme, venujeme sa spontánnemu tancu, rituálom, jóge, behu, tvoreniu, najrôznejším spirituálnym a psychoterapeutickým metódam, berieme tabletky, odvykáme si od nich, holotropne dýchame a … A ja už som nevládala.

Viem, ako sa otvára trauma, ktorá sídli kdesi vnútri zapúzdrená v pevnom obale a len občas sa ozýva, keď ju privolá nejaká vôňa, zvuk alebo niečo, čo jej pripomenie staré časy. Viem aká ťažká je prítomnosť, ktorá splýva a prelína sa s bolestnou minulosťou. Viem, aké kopy súcitu, ktorý som nikdy dovtedy nepoznala, treba na prehrabávanie sa v jej útrobách. Viem, čo je to naučiť sa nebáť sa vlastného strachu. Poznám hľadanie núdzového východu z dookola opakovaných variácií na dávno prežitú náročnú životnú situáciu alebo deštruktívny vzťah. Poznám cestu von.

Po pätnástich rokoch som sa vynorila kdesi na druhej strane tunela, kde už staré spomienky nekričia, nebudia ma uprostred noci, netrasú mojim telom, ale sú viac-menej v dosahu v pekne upratanej knižnici a môžem si v nich zalistovať, ak to práve chcem. Niektoré sú romance, väčšina však patrí skôr do žánru dráma/thriller. Páči sa mi, ako sú usporiadané a mnoho krát prelúskané s vášňou pre čítanie medzi riadkami.

Na druhej strane

No a tak som teda na druhej strane. Tam, kam som verila, že sa raz dostanem. Sľubovala som si od toho, že to bude nový krásny začiatok, že keď už nebude od čoho utekať, ostane mi len plnosť prítomnosti. A ja začnem naozajstne žiť.

V skutočnosti som bola nesmierne vyčerpaná. Prítomnosť sa mi zdala únavná. Potrebovala som zastaviť rozbehnutý vlak snahy o lepší život a začala som sa báť, že stanicu „tu a teraz“ nadobro miniem.

Nemala som chuť ísť sa prechádzať do prírody. Nechcela som už meditovať, tancovať, maľovať a tvoriť. Ani stotisíci krát začať písať svoju knihu. Ani rozbehnúť ďalší kreatívny pracovný projekt. Realizovať sa.

Jediné, čo ma naozaj tešilo, bolo hrať sa jednoduché hry na mobile.

Bolo to neprijateľné, neprínosné, neinšpiratívne a nezaujímavé. Bála som sa, že ak si to dovolím, už nikdy v sebe nenájdem chuť robiť niečo poriadne. V tej chvíli som naozaj žiadnu nemala. Nevládala som ani čítať (de)motivačné články o prokrastinácii. Zároveň som bola zo seba znechutená. Veď predsa, vyčerpaní ľudia zvyknú vyraziť napríklad do Južnej Ameriky, kde ďaleko od všetkých „open spaceov“ zbierajú kakaové bôby. Alebo sa vydajú na cestu naprieč nehostinným pohorím. Ja som mala namiesto toho chuť hrať sa Magic Piano. Neznelo to zrovna lichotivo.

Prezidentka ostrovov magického klavíra

Napokon som však spravila pre mňa radikálne rozhodnutie. Udelila som si titul prezidentky ostrovov „magického piána“ – hry, ktorá ma najviac zamestnávala. Naučila som sa stláčať do nekonečna prichádzajúce čierne klapky mobilného piana štyrmi prstami a bez mihnutia oka prejsť tými najrýchlejšími pesničkami. Bola som v tom dobrá. Syn mi navrhoval, aby som si zriadila kanál na YouTube, pretože mi to šlo fakt dobre. Ja som ale žiaden kanál nechcela. Nechcela som nič.

Naučila som sa nepoddať sa znechuteniu zo seba a svojich verejne neprospešných aktivít na mobile. Jednoducho som pripustila, že som vyčerpaná. Vyčerpaná z niečoho, čo nemá kolonku v životopise.

Hoci som sa bála, že do toho spadnem navždy, bolo to napokon vyslobodením. Vyslobodením z večnej snahy o lepší život. Ako ku mne prichádzali tóny z mobilu, tak odo mňa odchádzal ten nekonečný pohyb k lepšiemu ja. Bola to moja záchranná brzda.

Občas sa nesnažme

Pianová hra ma prestala baviť krátko potom, ako som si ju prestala vyčítať. Nestrávila som s ňou zanedbateľný čas, ale bola to dobrá investícia. Ostalo mi len „tu a teraz“ (keďže so záujmom o hru som stratila aj samotný smart mobil). Počúvam zvuky okolo seba a nič pradávne desivé mi nepripomínajú. A zdá sa, že môžem opäť pomaly začať robiť veci a snáď mi bude zas o niečo menej vadiť, ak nebudú dokonalé.

Výkonnosť, schopnosť inovácie a osobného rozvoja sú dnes najvyššie hodnotenými artiklami. Odraz týchto hodnôt si nosíme aj vo svojom vnútri. Všetci predsa chceme byť prijatí a ocenení, a to tým viac, čím menej sme sa tak cítili na začiatku svojej životnej cesty (a zároveň bez ohľadu na to, či si to pripúšťame a uvedomujeme). Koľko toho treba urobiť, aby sme si zaslúžili lásku a prijatie? Na to je odpoveď u každého iná, zväčša utkaná z tisícich rodinných príbehov a nepísaných pravidiel, ktoré nevedomky dodržiavame, hoci už dávno stratili aktuálnosť.

Beh za lepším ja má zmysel prerušovať. S upúšťaním od snahy prichádza uvoľnenie a s ním vždy aj nová porcia lásky a prijatia, často z nečakaných zdrojov. Občas sa teda nesnažme. A leto je na to skvelý (a trochu viac prijateľný) čas.