Stali sme sa závislými na nepretržitej stimulácii?
O sociálnych sieťach a ich efekte podobnému závislosti na stávkovaní či drogách sa už toho popísalo veľa a asi ťažko bude niekto popierať ich negatívne implikácie. Avšak problém našej závislosti, ktorá už dávno nie je exkluzívnou pre tínedžerov, je omnoho širší ako len smartfóny a internet. Dnes si už len málokto vie predstaviť ísť behať bez slúchatiek a dobrého playlistu; keď sme sami doma často púšťame televíziu len nech nie je ticho a dokonca predstava, že by sme na toaletu šli bez telefónu nám naháňa strach. Tu sa ale naša závislosť na stimulácii nekončí, skôr asi len začína.
Pri dnešnej hektickej dobe je pre mňa problém si len tak vychutnať film bez toho aby som sa cítila previnilo, že strácam čas. A tak, filmy pozerám zásadne tak, že mám telefón v ruke a odpisujem na správy, e-maily alebo aspoň skontrolujem čo je nové na Facebooku, len aby som sa zbavila tohto pocitu previnilosti, že som si dovolila na chvíľu vyložiť nohy a tak trochu nič nerobiť. Ťažko teda povedať či je tento problém o tom, že sme tak strašne závislí na konštantnej stimulácii alebo skôr žijeme v tak strašne hektickej, unáhlenej dobe, že sme zabudli ako si vychutnávať pokoj.
A v skutočnosti absolútne nejde len o technológiu. Spomínate si na poslednýkrát čo ste niekde boli so skupinkou iných ľudí a nastalo absolútne ticho, ktoré ste si vychutnali? Dokonca ani pri cestovaní a turistike, kde by sme asi primárne mali nasávať krásu prírody a objavovať nové miesto, si už nevieme predstaviť neklebetiť alebo iným spôsobom aspoň na krátku chvíľu nekomunikovať. Občas sa zdá, že sme úplne zabudli ako absolútne nič nerobiť, byť v totálnom tichu a samote no napriek tomu spokojní. Možno preto sa meditácia v posledných rokoch teší rastúcej popularite, pretože začíname zisťovať, že táto stratená schopnosť našim životom možno dodávala kúsok šťastia, pokoja a jasnosti, ale bez pomocnej barličky v podobe meditácie ju už sami len ťažko nachádzame.
Nehovorím, že žijeme v zlej dobe. Koniec koncov okolo nás sa deje kopec skvelých vecí; posúvame sa obrovskými krokmi v technológiách, medicíne ale aj v odstraňovaní chudoby. Všeobecne sa máme relatívne dobre. No toto všetko sa aspoň trochu vyvažuje enormným tlakom, ktorý je na nás vyvíjaný už od útleho detstva. Predbiehame sa v tom kto toho robí viac a kto je viac „busy“, pretože byť „busy“ sa tak trochu stalo „cool“. Alebo teda aspoň sme to začali považovať za istý symbol toho, že človek je úspešný a robí veci „správne“. A áno, tento nekonečný tlak a zhon je do veľkej miery zodpovedný za to ako rýchlo a ďaleko sa ako spoločnosť vedecky, technologicky no aj politicky posávame, ale zároveň sa zdá, že to malo aj istým spôsobom negatívny dopad na ľudský mozog. Sme už totiž tak veľmi zvyknutí na toto expresné tempo života, už sme tak roztočili kolesá, že už len sotva vieme zastaviť či dokonca spomaliť. Preto je pre nás čoraz ťažšie obsedieť, trochu vypnúť a nič nerobiť, nerozprávať či poriadne sa sústrediť na svet okolo nás. Preto nedokážem len tak sedieť a pozerať film. Máme z toho pocit viny, pretože vždy je niečo iné čo by sme mohli robiť. Vždy by sme toho mohli robiť viac a ešte rýchlejšie, v čom nás vývoj nových technológií len a len utvrdzuje. A tak sa pomaly stávame viac a viac závislými na ťukaní do telefónu, sme posadnutí správami zo sveta, sociálnymi sieťami, ale aj všeobecne hocakými vizuálnymi či zvukovými distrakciami, či ide o Netflix, Spotify alebo kamarátov. Hocičo len nie nič. Len nie ticho a kľud.
K tomu aké implikácie to má na naše zdravie, či už fyzické alebo mentálne, sa vyjadrovať nebudem lebo a) nie som expert a b) asi by to bola veľmi rozsiahla téma a ja nemám toľko času lebo veď treba sa ponáhľať a ísť robiť niečo iné už. K čomu sa ale viem vyjadriť je to, ako nám vďaka tejto „závislosti na stimulácii“ častokrát unikajú jednoduché a malé potešenia v živote. Pamätám si, že ako dieťa som sa vždy strašne tešila z dúhy. Dnes si ju už málokedy všimnem a ak už, tak si takmer nikdy nestihnem tú chvíľku vychutnať a trochu sa v nej vyžiť, pretože vždy sa treba niekam ponáhľať a posunúť sa čo najrýchlejšie so životom ďalej. Najviac čo z tej dúhy väčšinou dnes mám býva akurát tak fotka na Instagram, čo je vlastne asi ešte smutnejšie. Všeobecne mám pocit, že napriek všetkej tej stimulácii sa svet stal tak trochu viac fádnym a šedým. Všetky vône, farby, textúry… splývajú do jednej pretože skrátka nemám čas venovať im nejaký čas a, vôbec, si ich uvedomiť.
Odkedy som tento fakt začala vnímať, snažím sa to vedome aspoň trochu zmeniť (ak si toto náhodou číta moja mama asi sa teraz usmieva, pretože som známa tým, koľko času trávim na telefóne, ale ja prisahám, že sa pokúšam s tým niečo spraviť, haha). Pred pár dňami som sa bola po ozaj veľmi dlhej dobe len tak bezcieľne prejsť a tak skutočne sa poobzerať okolo seba a poviem vám, je to tak malinká vec no tak strašne oslobodzujúca až je to fascinujúce. Možno to, o čom práve píšem je do veľkej miery len exces „mojej“ generácie a veľa z vás sa len chytá za hlavu, že toto všetko už dávno vie. Ak je to tak, tak vám úprimne zo srdca gratulujem, pretože to je ozaj skvelé. Ale pre vás ostatných, ktorí trpíte rovnakým problémom ako ja, nejdem tvrdiť že z tohto bežiaceho pásu vieme zoskočiť a zrazu žiť pomalý život, no rovnako ako na ozajstnom bežiacom páse, vieme aspoň sem-tam znížiť rýchlosť, zhlboka sa párkrát nadýchnuť a obzrieť sa okolo predtým ako začneme znova utekať.
