Denník N

Lekcie z vítania: komunitné sponzorovanie ľudí na úteku

Pri svojej práci v oblasti dodržiavania práv ľudí na úteku som mala tú česť stretnúť ľudí hľadajúcich azyl v mnohých krajinách sveta. Vždy znova ma pri tom ohúrilo, akí veľkorysí a pohostinní sú ľudia, ktorí sa museli vzdať všetkého, čo im bolo známe a blízke, aby sa vydali hľadať život vo väčšom bezpečí.

Častokrát som sa ocitla v situácii, keď ma zahŕňali jedlom a pitím ľudia, ktorí si sotva mohli dovoliť deliť sa o to málo, čo im zostávalo. Jedna rodina mi v Turecku pripravila chlebové placky plnené petržlenom a posypané soľou. V austrálskom Melbourne som sa pridala k hromadnému vítaniu muža, ktorý sa konečne pripojil k svojej rodine. V Turecku ľudia prebývajúci v stanoch vždy dbali o to, aby som u nich dostala pohár vody alebo džúsu. A Sýrčania a Sýrčanky – ktorých schopnosť metabolicky odbúravať kofeín mi ostáva záhadou – mi pripravili nekonečné množstvo šálok voňavej kávy s kardamómom.

A táto ich pohostinnosť zďaleka nekončila pri jedle. Skupinka mužov zo Sýrie, ktorí žili pod dekami pri ceste na juhu Turecka, trvala na tom, že mi urobia miesto na sedenie na ich tenkom zaprášenom matraci, ktorý bol ich jediným nábytkom. V Indonézii nás rodiny Rohingov z Mjanmarska pozývali do svojich prístreškov a celé hodiny sa s nami delili o svoje príbehy plné bolesti a nádeje. Keď som pricestovala do Frankfurtu na stretnutie so žiadateľom o azyl, ktorého cestu som sledovala od samého začiatku, keď opustil Sýriu, uvítal ma kvetmi a bonbónmi v tvare nápisu „Danke“ – po nemecky „Ďakujem“.

Aké poburujúce je potom počúvať politikov a političky z bohatých krajín, ako sa vychvaľujú svojou „štedrosťou“ pri prijatí zopár tisíc ľudí – alebo v horšom prípade počúvať, ako povzbudzujú strach verejnosti a snažia sa brániť ľuďom na úteku v tom, aby sa do našich krajín vôbec dostali.

Našťastie však nie som jediná, ktorú táto krutosť a pokrytectvo poburuje. Nie som jediná, kto sa chce pričiniť o to, aby moja krajina bola pohostinnejšia. Dokonca aj v krajinách, ktoré sa zdajú byť k ľuďom hľadajúcim bezpečie nenapraviteľne nepriateľské, žije množstvo ľudí presvedčených o tom, že ich vlády by mali postupovať oveľa vľúdnejšie.

Je tu jedna pozoruhodná možnosť, ako sa aktívne zapojiť do nápravy tejto nespravodlivosti. Prostredníctvom tzv. komunitného sponzorstva sa môžu občania a občianky priamo zúčastňovať na pomoci ľuďom na úteku pri príchode a usadení sa v novej krajine. Hoci sa sponzorské programy v jednotlivých krajinách odlišujú, vo všeobecnosti pre ne platí, že ich účastníci a účastníčky zbierajú finančné prostriedky, vstupujú do dohôd s vládou a pripravujú ubytovanie pre ľudí na úteku ešte pred ich príchodom. Individuálni sponzori a sponzorky sú potom zodpovední aj za náležitosti ako je pomoc príchodzím pri prístupe k zdravotnej starostlivosti alebo registrácia detí do škôl.

Prvý systém komunitného sponzorstva na svete vytvorili koncom sedemdesiatych rokov v Kanade. Reagovali ním na vysťahovaleckú krízu po vojne USA vo Vietname. Odvtedy sa podobné programy spustili aj v ďalších krajinách, napríklad v Argentíne, Austrálii, na Novom Zélande, v Španielsku, Veľkej Británii, Írsku či USA.

Nedávno som v Londýne stretla mladú rodinu zo Sýrie, ktorá sa prisťahovala s pomocou komunitného sponzorstva. Rahaf a Monther, ich dcéra Aseel a syn Mohammad pricestovali do Veľkej Británie koncom minulého roka. Spolu s kolegyňami a kolegami sme sa s nimi stretli aj s ich sponzorom Johnom a sponzorkou Lily, ktorí na systém komunitného sponzorstva nedajú dopustiť. Vysvetľovali nám, aký pocit naplnenia im zapojenie sa do zmysluplných aktivít prináša.

Je celkom zrejmé, že z takto fungujúceho systému získavate viac ako doň vkladáte,“ povedal nám John. Deti len tak prekvitali, spievali anglické pesničky a veselo nám ukazovali svoje hračky. Monther a Rahaf si sponzorský program nevedeli vynachváliť: vďačne hovorili o svojich prvých dojmoch po príchode: „Cítili sme sa tu vítaní, akoby sme boli súčasťou jednej rodiny – nesprávali sa k nám ako k ľuďom na úteku, ale jednoducho ako k ľuďom.“

Tento rozhovor mi pripomenul iné stretnutie spred niekoľkých rokov v Toronte. Na spoločnej večeri sponzorskej skupiny s čerstvo prisťahovanými rodinami som sa vtedy stala účastníčkou veselej scénky. Bolo tam aj jedno veľmi bystré dievčatko menom Maram, ktoré už po krátkom čase strávenom v krajine hovorilo plynulou angličtinou. Keď mi jej mama naložila jedlo a ja som jej poďakovala, Maram zafrflala: „Prečo ľudia v Kanade nevedia iné arabské slovo ako šukrán?“ Zasmiala som sa. Ale keď sa nad tým zamyslím, je to jasné: členovia a členky sponzorských komunít sú neustále bombardovaní pohostinnosťou. „Ďakujem“ je to najdôležitejšie arabské slovo, ktoré sa potrebujú naučiť.

Od ľudí na úteku som sa naučila toľko o skutočnej pohostinnosti! Teší ma, že rovnaké lekcie sa od prisťahovalcov a prisťahovalkýň učí aj množstvo ďalších ľudí vo svojich vlastných komunitách.

 

Anna Shea, výskumníčka Amnesty International v oblasti práv migrujúcich a ľudí na úteku

 

____________________________________________________

Podporiť našu snahu, aby aj Slovensko prispelo k vytvoreniu bezpečných legálnych ciest, funkčných azylových politík a vytvoreniu pohostinného prostredia pre ľudí na úteku, môžete tak spraviť podpisom našej petície.

Ďakujeme!

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/