Denník N

One man shows musia skončiť

foto N - Tomáš Benedikovič
foto N – Tomáš Benedikovič

Strana, v ktorej sa nespolieha na diskusiu, ale na úsudok „osvieteného“ vodcu, je odsúdená k zániku.

Veľavážený pán predseda údajne najsilnejšej politickej strany Robert Fico sa pred niekoľkými týždňami nechal počuť, že tí, ktorí sa na kandidátnu listinu do Európskeho parlamentu nedostali vďaka vlastnému rozumu, ale vďaka pričineniu straníckeho vedenia, majú najmenšie právo kritizovať spôsoby výkonu jeho pontifikátu. Robert Fico si to neuvedomil, ale týmto svojím výrokom presne vyjadril podstatu reálneho fungovania slovenskej politiky a konkrétne fenoménu one man show.

O Slovensku sa v poslednom období zvykne hovoriť ako o štáte, ktorý sa svojou vyspelosťou občianskej spoločnosti značne odlišuje od ostatných štátov, zoskupených v stredoeurópskom priestore. Nie nadarmo viacerí politickí komentátori, ako napríklad Peter Schutz, dlhodobo hovoria o tom, že vyšehradská skupina je pre Slovensko viac záťažou ako prínosom. Napriek tomu, že so Schutzom vo viacerých veciach zvyknem nesúhlasiť, v tomto mu dávam plne za pravdu. Je však potrebné si uvedomiť, že hoci sme za tých tridsať rokov Maďarov, Poliakov, či Čechov vo viacerých ohľadoch predbehli, v jednej veci za nimi výrazne zaostávame, a to v kvalite vnútrostraníckej demokracie.

Český prezident Miloš Zeman, ktorý je dnes oprávnene ostro kritizovaný, bol v 90. rokoch dlhodobo predsedom ČSSD – tej istej ČSSD, ktorej predsedom bol o mnoho rokov neskôr Bohuslav Sobotka. A nebolo to až tak dávno, kedy sa Zeman z pozície prezidenta vyjadril, že na to, aby sa Česká republika zbavila Sobotku, sú len dve možnosti. Prvá je demokratická, a tou sú voľby, druhá je nedemokratická, a je ňou kalašnikov.

Táto ilustrácia hovorí veľa o nízkej úrovni českej politiky, na druhej strane však dokonale vystihuje, ako veľmi je česká politika odlišná od slovenskej. V obidvoch českých významných politických stranách – tak v ČSSD, ako aj v ODS, existujú silné názorové frakcie. Tieto názorové frakcie majú viackrát také odlišné názory na niektoré záležitosti, že to vedie až k podobným názorovým prestrelkám, aké viedol napríklad Zeman so Sobotkom v ČSSD, či Václav Klaus so zvyškom svojej strany v ODS. Podstatné je však to, že ani jedna názorová frakcia sa nikdy nezvykla vo vedení strany zabetónovať. Ani jeden politik (ak nerátame Babiša) nikdy nemal tendenciu pretvoriť stranu na svoju súkromnú firmu.

Slovenská republika je v tomto ohľade dlhodobo smutným príkladom. Na čele vládnej strany Smer je od jej založenia ten istý človek. To, že košická vzbura je prvou vážnejšou vzburou v Smere už od jeho počiatkov, túto skutočnosť iba ilustruje. Dovolím si povedať, že nemôže existovať regulárna strana, v ktorej nie sú žiadne názorové konflikty medzi jej jednotlivými frakciami. Môže to tak byť iba v jednom prípade – ak daná strana v skutočnosti nie je stranou, ale marketingovým produktom oligarchov, ktorí stoja v jej úzadí.

V každej normálnej strane má prebiehať otvorená diskusia o jej fungovaní. Strana, v ktorej sa nespolieha na diskusiu, ale na úsudok „osvieteného“ vodcu, je odsúdená k zániku. Takáto strana sa stáva výťahom k moci pre karieristov, ktorí na to, aby dostali miesto na kandidátnej listine do Európskeho parlamentu nepotrebujú rozum, stačí im dostatok úcty k osobe straníckeho šéfa. Problém vyvstáva, keď sa takáto strana vo svojich výsledkoch začne rútiť dolu kopcom, lebo osvietený predseda už nedokáže riadiť ani svoj úsudok, nieto vlastnú stranu. Vtedy sa ozve kritika, na tú však predseda strany nie je zvyknutý. Tak namiesto toho, aby problém riešil, radšej kritikov umlčí a odkáže im, kde je ich miesto. Ja som vám dal miesto na kandidátke, tak teraz čušte. Nech sa páči, filozofia vnútrostraníckej demokracie nášho osvieteného predsedu v praxi. Najvýstižnejšie vystihol situáciu v Smere Marián Leško – to nie strana má predsedu, to predseda má stranu.

One man shows sa na Slovensku dlhodobo osvedčujú aj z politického hľadiska. Už za čias, kedy mala naša krajina pozastavený integračný postup (nielen) kvôli naozaj zvláštnemu prístupu k úlohe tajnej služby vo fungovaní štátu, bol tvárou HZDS výlučne Vladimír Mečiar. A v praxi sa to vyplácalo. Slovenský volič sa nechal opantať predstavou silného vodcu s princípom tvrdej ruky, ktorý si vie udrieť po stole. Tak, ako sa nechal opantať pri Ficovi, a ako sa necháva najnovšie opantať pri Kotlebovi. Mená sa menia, princíp ostáva ten istý.

Nech sme spravodliví, je potrebné dodať, že one man show nie je iba záležitosťou strany Smer. Vo väčšom, či menšom rozsahu sa objavuje u väčšiny strán v súčasnom politickom ringu. Môže sa nám zdať zvláštnych veľa vecí na najnovšom rozhodnutí ľudí okolo Veroniky Remišovej odísť z OĽaNO, no ja osobne sa vonkoncom nečudujem nikomu, kto urobí niečo podobné. Táto politická strana bola už od počiatku súkromnou záležitosťou jej predsedu Matoviča, ktorý na seba po celé roky s väčším či menším úspechom pútal pozornosť médií.

Andrej Kiska určite nebol zlým prezidentom. Dokázal úspešne vzdorovať mafii, ktorá po dlhé roky držala štát v područí a svojou ľudskosťou pozdvihnúť výkon prezidentských kompetencií na vyššiu úroveň. Netreba však mať žiadne pochybnosti, že jeho politická strana bude v ďalších rokoch ťažiť najmä z mena a postavenia svojho predsedu. Politická strana, ktorá svoj úspech odvodzuje z toho, že jej predsedom je bývalý prezident, stráca nárok byť súčasťou slovenskej politiky tohto storočia.

Keď pred rokmi vznikalo Progresívne Slovensko, bývalo terčom ostrej kritiky, ba až výsmechu. Progresívci si nikdy nezakladali na silnom predsedovi, za čo boli označovaní za naivných a neznalých slovenskej politickej reality. V súčasnej dobe, kedy sa Progresívne Slovensko stáva lídrom opozície (Sulík môže nariekať, koľko chce), je však definitívne isté, že na Slovensku začína vznikať nový druh politickej kultúry, ktorý má potenciál nás katapultovať medzi vyspelé západné demokracie.

Po nedávnej inaugurácii prezidentky Čaputovej ju navštívil predseda Národnej rady Andrej Danko, ktorý sa vyjadril, že nie je normálne, ak má predseda vlády opačné názory na zásadné veci, ako predseda strany. Mám pre Danka novinku – niečo takéto je úplne normálne. Nie je normálne, ak sa určitá generácia politikov nevie zmieriť s tým, že ich časy sa končia. Nie je normálne, ak sa upadajúci Smer vyjadrí, že progresívci sú amatéri. Áno, pán Fico, vy ste ako najsilnejšia politická strana katastrofálne upadli, a progresívci ako mimoparlamentná strana skončili druhí, ale amatérmi sú progresívci, ako inak. A napokon, pán Fico, určite nie je normálne, keď sa rozhodnete, že absolvujete cestu po okresných organizáciách strany po celom Slovensku, a tvárite sa, že robíte diskusiu. Diskusiu? A akú, prosím vás? Regionálne štruktúry Smeru sú vám všetky priaznivo naklonené, inak by neboli tam, kde sú. V skutočnosti si upevňujete moc ako starnúci vlk, ktorý dobre vie, že jeho časy sa končia. Tak sa prechádza po svojom lese, zúrivo šteká a značkuje si teritórium. Ale s týmto je koniec, pán Fico, lebo vaše časy sa definitívne končia. Nastupuje generácia politikov, pre ktorých je vnútrostranícka demokracia taká samozrejmá, akým bol pre vás pocit, že ste v strane nenahraditeľný. Útechou však pre vás môže byť to, že toto sa nebude páčiť nielen vám, ale ani starej opozičnej garde. S týmto sa už však nedá nič robiť, lebo najnovšie to vyzerá tak, že Slováci konečne začínajú chápať podstatu občianskej demokracie, a začínajú sa podľa toho správať. Zúfalé správanie Fica, Matoviča a ďalších sú dokonalou ilustráciou toho, že s odchodom one man shows tu existuje aj potenciál na zmenu politickej kultúry. A že progresívci nevnímajú politiku ako chladničku, z ktorej si treba ukradnúť, čo sa dá, ale tak, ako sa politika má vnímať – teda ako službu ľuďom.

Teraz najčítanejšie

Adam Briešťanský

Som študentom Gymnázia Janka Jesenského v Bánovciach nad Bebravou. Zaujímam sa o aktuálne spoločensko - politické dianie a na tomto blogu by som vám rád sprístupňoval svoje názory a postrehy. Nemám rád netoleranciu, nenávisť, neschopnosť dovidieť si ďalej ako na špičku nosa a ľudskú hlúposť. Názory, ktoré sú prezentované na tomto blogu sú mojimi osobnými postojmi.