Ted Bundy: Diabol s ľudskou tvárou, 2019 (recenzia)

Filmy o sériových vrahoch vždy vedeli prilákať ľudí do kín, alebo k televíznym obrazovkám. Po odoznení prvej vlny amerických slasherov, natočil Jonathan Demme v roku 1991 celosvetový hit Mlčanie jahniat. Je známe, že autor predlohy Thomat Harris, sa pri tvorbe svojich postáv, inšpiroval reálnymi kriminálnikmi, ale aj vyšetrovateľmi, forenznými odborníkmi a tiež obeťami. Elegantný doktor Alfredo Ballí Treviño, ktorý zabil a následne rozporcoval svojho milenca, poslúžil ako inšpirácia pre Hannibala Lectera a známy kanibal Ed Gein, bol predobrazom pre Buffalo Billa.

Možno aj vďaka tomuto filmu, sa záujem tvorcov postupne začal sústreďovať na príbehy skutočných sériových vrahov, z ktorých niektorí doteraz žijú vo väzenských celách. Svojich hraných filmov sa dočkali Andrei Chikatilo, John Wayne Gacy, Aileen Wuornos a iní.

Prípad Teda Bundyho bol spracovaný niekoľkokrát, avšak vždy bez väčších umeleckých, alebo kasových ambícií. Ted Bundy: Diabol s ľudskou tvárou lákal divákov predovšetkým pomerne hviezdnym obsadením. Tiež je to prvý kinofilm o Bundym, ktorý sa dostal aj k nám.

Joe Berlinger je režisér, ktorý časť svojej tvorby zasvätil téme true crime stories. Tohto roku prišiel hneď s dvomi projektami týkajúcimi sa Teda Bundyho. Tým prvým je skvelá dokumentárna miniséria Conversations with a Killer: The Ted Bundy Tapes. Tento dokument spomínam preto, lebo samotný film Diabol s ľudskou tvárou,funguje lepšie ako hraný doplnok k sérií, než ako samostatný film. Ten totiž ani náhodou nevyťažil z tak sľubného námetu to, čo by mohol.

Za najväčšiu chybu považujem fakt, že dej filmu sa prevažne sústreďuje len na Bundyho zvláštny vzťah s Elizabeth Kloepfer, vo filme vystupujúcu pod menom Liz Kendall. To by samo o sebe nevadilo, pokiaľ by film išiel viac do psychologickej hĺbky a väčší priestor by dostali obe postavy, oddelené jedna od druhej. Ich vzťah je však zobrazený hlavne rozhovormi medzi nimi, z ktorých sa divák dozvie len to, že Bundy bol skutočne obratný klamár a Liz jeho naivná obeť. Prednosť dostala glorifikácia vraha ako okúzlujúceho muža, ktorý akoby nemal vlastný život a motívy jeho vrážd, sa v ňom prebudili „len tak“. Zobrazenie Bundyho takého, akého ho videla Liz (prípadne akým sa videl on sám) a na tom postaviť celý príbeh, je na 108 minútový film priveľa. Diabol s ľudskou tvárou je sterilný, príbeh šuští odfláknutým scenárom, v ktorom je mnoho klišé a málo skutočného Bundyho. Všetko to, čo majú Fincherove filmy Seven, Zodiac, alebo The Girl with the Dragon Tattoo (rozumej psychológiu postáv, atmosféru a hlavne emóciu), tu chýba.

Na druhej strane, Zac Efron svoju postavu zvládol (asi) najlepšie, ako vedel a jediné, čo ho obmedzovalo, bol kostnatý scenár. Jeho pokojný hlas, sebaistý rečový prejav v kombinácií s mimikou tváre a postojom, je skutočne uveriteľný (pre porovnanie odporúčam zhliadnuť niektoré z Bundyho rozhovorov). Ukázal, že je rovnako dobrý herec, ako bol kedysi aj Bundy.

Lily Collins hrala, čo mohla a v úlohe naivnej mladej ženy, bola presvedčivá. Akurát, že ak aj herečke skutočne pomohlo, že ju po nociach navštevovali duše mrtvých obetí, nemala to kde ukázať.

Z ďalších velkých mien zaujal najviac asi John Malkovich v úlohe sudcu Edwarda Cowarta. Ten jediný akoby videl Teda takého, kým v skutočnosti bol. O toto poznanie však boli všetky ostatné postavy, bohužiaľ aj spolu s divákmi, ukrátené.

Úplný záver filmu, ktorý je zostavený zo skutočných archívnych záberov ukazuje, ako dôsledne bola skutočnosť prenesená do hraného filmu. Pokiaľ to malo byť zámerom celého filmu, tak je to málo. To všetko Bundyho „obdivovatelia“ už aj tak dávno videli.

Moje hodnotenie: 6/10