Táto nová taktika vládnych zásahov proti jednotlivcom, ktorí prejavili súcit s ľuďmi na úteku a migrujúcimi, je v priamom protiklade so základnými hodnotami ľudskosti, vľúdnosti a slušnosti, ale predstavuje aj nový znepokojujúci zásah do práv ľudí na úteku. Warrenov prípad upútal pozornosť médií na celom svete a stal sa symbolom otvoreného nepriateľstva Trumpovej administratívy voči ľuďom na úteku a migrujúcim. Na opačnej strane však vystúpilo mnoho Američanov a Američaniek, ktorých humanitárna tragédia odohrávajúca sa na ich prahu vydesila. Ako poznamenal sám Warren: „Priamo na okraji nášho mesta umierajú ľudia. To ma núti konať.“

Úmrtia ľudí, ktorí sa pokúsili o prechod cez vyprahnutú púšť Sonoran v Arizone, nie sú iba tragickou nehodou. Skôr by sa dali nazvať zákonitým vyvrcholením rokov politiky federálnej vlády, ktorá sa dlhodobo snaží odradiť ľudí od pokusov o migráciu do Spojených štátov uzavretím existujúcich migračných trás, čím ich núti používať tie najnebezpečnejšie a najodľahlejšie trasy aké existujú. Americké orgány zaznamenali za posledných 20 rokov na hraniciach 7 242 úmrtí. Takmer 4 z 10 ľudí pritom zahynú v Arizone, čo z tohto štátu robí jednu z najnebezpečnejších oblastí.

Pomstychtivosť voči ľuďom na úteku a migrujúcim doviedla úrady k pokusom zašliapať základný ľudský inštinkt pomáhať trpiacim. Ďalší dobrovoľníci zo skupiny No More Deaths, ktorej členom je aj Warren, boli obvinení z federálnych priestupkov ako „zanechanie majetku“ za to, že v púšti nechali vodu pre prípadných okoloidúcich. Amnesty International zdokumentovala aj ďalšie prípady, keď boli dobrovoľníčky a dobrovoľníci pracujúci v pohraničných oblastiach s ľuďmi v núdzi zadržiavaní, vypočúvaní, obmedzili im možnosť cestovať, zabavili a prehľadávali ich elektronické zariadenia a podobne.

Čo odlišuje Warrenov prípad od iných, je to, ako agresívne sa prokuratúra snažila navŕšiť obvinenia, ktoré by spolu mohli viesť až k 20-ročnému trestu odňatia slobody. Bolo by však chybou myslieť si, že toto je ojedinelý prípad honu na čarodejnice. Pre vlády s politikou boja proti ľuďom na úteku sa v skutočnosti stáva hanebnou normou, že sa otvorene zameriavajú na každého, kto prejaví voči iným ľuďom v núdzi základnú slušnosť.

Pri príležitosti Svetového dňa utečencov a utečenkýň sú prípady ako ten Warrenov smutnou obžalobou doby a pripomienkou, že naša práca pre ľudí na úteku a migrujúcich už nezahŕňa len obranu ich vlastných práv, ale aj boj za práva aktivistov a aktivistiek, ktoré sa im snažia pomôcť. Amnesty disponuje dokumentáciou o tom, že grécka, francúzska, talianska, švajčiarska, chorvátska, britská a iné európske vlády sa v minulosti pokúšali označiť súcit za trestný čin.

Úrady klesli dokonca tak hlboko, že sa ich cieľom stali ľudia ako Martine Landryová, 73-ročná dôchodkyňa a dobrovoľníčka Amnesty International, ktorá bola minulý rok stíhaná za pomoc dvom 15-ročným žiadateľom o azyl vo Francúzsku. Dvoch chlapcov vzala na policajnú stanicu, aby si mohli zaregistrovať žiadosti o azyl a aby bolo o nich postarané ako o neplnoletých. Za tento skutok bola Martine nespravodlivo obvinená z napomáhania vstupu dvoch zahraničných neplnoletých osôb do krajiny, za čo jej hrozilo až 15 rokov odňatia slobody a pokuta 30 000 eur.

Martine síce prepustili, ale generálny prokurátor sa proti rozhodnutiu odvolal a prípad teda stále prebieha. Francúzsky ústavný súd medzičasom rozhodol, že princíp „fraternité“ („bratstva“) zakotvený v ústave chráni slobodu pomáhať iným bez ohľadu na ich imigračný status. Toto rozhodnutie však miestne úrady nezastavilo v pokračujúcom hone na aktivistov a aktivistky pomáhajúce ľuďom na úteku a migrujúcim.

Prípad Toma Ciotkowského, britského obhajcu ľudských práv, ktorý je v súčasnosti súdený za to, že sa snažil zdokumentovať správanie francúzskej poriadkovej polície v Calais, je typickou ukážkou zastrašovania a obťažovania ľudí, ktorí sa snažia monitorovať zaobchádzanie s migrantmi a migrantkami a správanie polície počas núteného vysťahovania z provizórnych táborov. Iróniou osudu sa verdikt pre Ciotkowského očakáva práve dnes – na Svetový deň utečencov a utečeniek. V prípade uznania viny z neuposlúchnutia rozkazu a útoku na verejného činiteľa mu hrozí až päť rokov odňatia slobody.

Francúzsko však nie je jedinou krajinou, ktorá agresívne prenasleduje tých, ktorí sa odvážili ukázať súcit. V Británii bolo v minulom roku za obvinenia z terorizmu odsúdených 15 aktivistov za to, že sa pokúsili zastaviť nezákonné deportácie na letisku Stansted.

Všetky tieto prípady poukazujú na znepokojujúci trend kriminalizácie solidarity. Vlády, ktoré agresívne bojujú proti ľuďom na úteku, sa nielenže snažia o to, aby spravili ich život neznesiteľným, ale teraz navyše trestajú každého, kto sa odvážil im pomáhať. Skutočnosť, že Veľká Británia obvinila „Stanstedskú pätnástku“ z trestných činov súvisiacich s terorizmom, vytvára hlboko znepokojujúci precedens, ktorý môže mať nebezpečné dôsledky pre nás všetkých.

A len pre ujasnenie: tieto agresívne vládne taktiky neboli úspešné v žiadnom ohľade. Teda pokiaľ nedefinujete utajenie úmrtí a utrpenia jednotlivcov pred verejnosťou ako úspech. Ľudia naďalej prichádzajú do Európy a Spojených štátov, aby hľadali útočisko. Namiesto vytvárania bezpečných a legálnych ciest sa vlády pretekajú v tom, aby životy ľudí na úteku premenili na peklo na zemi.

Najpozitívnejším momentom je v tejto zúfalej situácii skutočnosť, že ľudia odmietajú rezignovať a poddať sa úsiliu vlád o kriminalizáciu súcitu. Snahy svetových lídrov a líderiek o zapojenie verejnosti do hanobenia a zneucťovania ľudí na úteku nefungujú. Aj napriek tomu, že vlády v celej Európe a Spojených štátoch zlyhávajú vo svojej povinnosti chrániť životy ľudí na úteku a migrujúcich, vždy budú existovať ľudia ochotní pomáhať svojim blízkym v núdzi – za každú cenu.

A to je skutočný zdroj nádeje pre tohtoročný Svetový deň ľudí na úteku.

Článok vyšiel pôvodne ako blog generálneho tajomníka Amnesty International Kumiho Naidoo na stránke CNN.

________________________________________________
Petíciu na podporu ľudí žiadajúcich o azyl v USA môžete podpísať TU.