Medzi nami steny, The Wall a my…

Dám na úvod skrátenú príhodu, aby to nebolo dlhé a neprišlo k nedorozumeniu, že idem niečo hodnotiť, sťažovať sa, viniť…

Pred dvomi rokmi som sa so synom zúčastnil Behu vďaky, ktorý organizovali “vojaci” z ministerstva obrany. Bolo to v priestore vojenského cintorína v Petržalky, kde sú pochované obete prvej svetovej vojny. To ma ovplyvnilo a preto je i tá snaha, kampaň, ktorú som riešil minulé „diely“ blogu…Tu sme sa stretli s reportérmi RTVS a sterol som tu i športovca, vojaka, Mateja Tótha… A silný zážitok bol, keď mi náhodne hrala z mobile počas behu skladba od Pink Floyd Comfortable Numb. Krásne sóla na gitaru sa niesli poľom popri hranici, boli tu bunkere, siluety,,, ako reakcia na hrozbu nacizmu (Hitler) a bežci okolo mňa boli vojaci (zelené maskáče). Doma som si pustil skladbu na video a pozrel text a bolo to silné. Sila umenia zapôsobila…

Potom samozrejme je tu stena tej spoločnosti, ktorá vytvára “slepú škvrnu” vo vnímaní, cez výchovu, tradície, vzdelanie. Potom prídeme k zaujímavým fenoménom, že máme hru “demokracia”, ktorá sa núka na hranie podľa pravidiel a možní hráči, akoby dopredu to vzdali, aby neboli prípadne iným na smiech. Podobne ako príhody, keď človek, ktorý si dával otázky, neveril tomu, čo sa všeobecne uznávalo, učilo v škole, étos, padigma, prišiel s poznatkami, ktoré spôsobili obrat, pobúrenie.

(My napr. riešime luxus, bývanie, predražené nehnuteľnosti, hľadáme cash flow, krátkodobé krytie potrieb a pritom si nevšímame realitu, ako ozónová diera, topenie ľadovcov, dvíhanie hladiny morí, možné zaplavovanie pobrežia Európy (že možno nebude treba tridsať rokov splácať…naznačujem…keď nebude pitná voda…)).

V demokracii ide o to, aby sa získalo čo najviac dôvery, presvedčili sa občania a dali danému hráčovi nejakú moc, aby to uskutočnil. Používa sa na to ako prostriedok masová komunikácia. Nepopulárne veci teda politik, ak chce uspieť u masy, nebude logicky spomínať. Nepovie, že veci sú také, a onaké, ale povie to prijateľne, aby to znelo prijateľne. Ostrihá hrany a ostane stredný prúd…

Cez media sa dajú osloviť masy, ovplyvniť, skresliť, otupiť, vytvárať “slepé škvrny”. Média vedia, čo osloví masu, hľadajú tému, emócie (deti, šteniatka, násilie, sex, pocity ohrozenia….škandály…).

Hej, viem, znie to ošúchane, ale je to stále tak, nerieši sa to, sme zmierení, možno cynickí, sarkastickí, znie to potom múdro, i vo filmoch sa to začína presadzovať, získava taký hrdina sympatie, stotožnenie…nie je blbý, neverí, …

Teda je možné, že ak sa “osvietený človek”, napr. vedec, či “niekto”, kto si niečo uvedomí, nedostane do médií, alebo nemá dosť financií na “reklamný mix”, efekt jeho posolstva, reči, bude v dnešnej dobe, ktorá je poznačená účinkami tej “slepej škvrny vo vedomí”, podobný tomu, akoby oslovil žiakov na nejakej dedinskej škole, teda efektu pôsobenia v malej komunite ľudí, ktorá sa navzájom pozná.

Teda  kritika tejto formy demokracie je jasná a aj preto som rád iniciatíve ľudí znalých vecí, ktorí robia petíciu na zmenu zaužívaného a nezmyselného jedného volebného obvodu. Ľudia predsa majú dať svoju dôveru tomu, koho poznajú ako schopného, múdreho a nie podľa kampane, kde pán so širokým úsmevom rozdáva karafiáty a drží dieťa v náručí.

 

Aby som sa podelil ešte s jednou myšlienkou, informáciou, ktorá to vlastne potvrdzuje. Bol som v stredu na akcií v Trnave, kde sa bavili o prežívaní života seniorov (aj keď náš pokus s kampaňou, ktorú som prezentoval v posledných blogoch je určená deťom….).

Vedecké výskumy, prieskumy, šokujúco ukázali, že naša krajina vníma seniorov veľmi negatívne, sme na 21 z 27 miest medzi krajinami EU. Ukazuje to na nejakú tendenciu, keď produktívni, silní, musia zháňať financie, nemajú čas, keď krátkodobé efekty víťazia nad dlhodobou stratégiou, povrch nad skutočnou schopnosťou prežiť, nad múdrosťou “starcov”, ktorý majú vtip, i láskavosť vnímať život taký aký je…

No a poviem, čo tak najviac zarezonovalo a súvisí s tému článku.

Aká je tu propaganda, skresľovanie… Zdá sa, že stále viac členov spoločnosti má dojem, že Rusko je tá alternatíva…

…a potom sa malá skupinka prítomných dozvie  od odborníkov, že práve posledných desať rokov sa u nás odohráva zápas o verejnú mienku, o hodnoty…

… či pôjdeme v tomto smere skôr k hodnotám a štýlu Nemecka, či zas Ruska.

Ide o prieskum medzi krajinami, ktorý z hľadiska veku vychádzal v písmene “U”.

Všetky krajiny mali rôzne “U”. Na začiatku života sa tam ľudia cítili najviac šťastní, okolo 45 až 57 rokov to dosahovalo spodné časti grafu a potom, keď sa oslobodili od povinnosti, keď dozreli, začalo to rôzne stúpať.

Najviac stúpalo “U” v Číne, potom v Južnej Amerike, pekné “U” malo I Nemecko.

Rusko však nemalo “U”, tam žiaľ vo veku 59 rokov odchádzajú občania do dôchodku. Zároveň je to priemer dožitia. Dôsledok životného štýlu, pocitov, pitného režimu….tiež hodnoty sa tu menili. Istý čas mali tendenciu “bojovať” s domácim násilím, potom to zas akosi “zhrublo” a zľahčovalo sa to, tolerovalo.

To je ten “boj”. Preto možno to i ja cítim, že na to násilie, ktoré i u nás z  frustrácie rastie.

Je dobé ísť cestou porozumenia, citlivosti, búrania “stien” (The Wall). Zaujímavý preklep sa mi teraz podaril “stein” (ako kameň) a “stena” ako stena…

Chceme cez to prežívanie tvorivosti, lepšieho vnímania, zamerania na miesto a stavy, kde žijeme, podnietiť práve u detí identitu, charakter, cit, vzťahy…aby to bolo v konečnom dôsledku s našou kultúrou podobné tomu, čo je v tom Nemecku či Rakúsku, že papier na ulici tam neuvidíte. Či preto, že estetika, ovplyvňuje myseľ, či pre niečo iné…Aby dieťa s identitou  malo vzťah a papier ani nezahodilo, skôr ho zdvihlo… aby zodpovedne pristupovalo k svetu. Nenechávalo to na vedcov, ale lokálne konalo a myslelo globálne, ako sa hovorí…

Amatérske video sme „zmazali“ (dali privátne) a tu je oficiálny videoklip:

Preto po tejto kampani sa naozaj naše OZ Presadíme bude venovať – napriek úspechom, pocitov šťastia z tejto skúsenosti a kampane, práve stretnutiam osobným, kurzom pre ľudí, ktorý chcú.

Veľa toho, čo pomáha dlhšie a kvalitnejšie žiť (v zdraví  si užívame vyšší vek podľa prieskumu do veku 57 rokov…) ponúkame i my: vzťahy, rýchla chôdza, pobyt v prírode, zážitky, tvorivosť, otvorenosť, osobný rozvoj…

Paradoxne je to o tom, čo by sa dalo nazvať „lepšie starnutie“. My sa akosi bojíme staroby a pritom celý život by mal byť prípravou na starobu, starnutie ako proces (sporenie, rezervy, aktivita, vzdelanie, tvorivosť, rodina, výsledky a ocenenie v práci…status…). Starnutie ako budovanie „mena“, identity…

To 21 miesto z 27 krajín ukazuje na určitú mieru neschopnosti porozumenia, solidarity, súdržnosti spoločnosti…či nie? Vraví sa v tej rozprávke O troch grošoch vlastne i o tom, že ako vidia deti mňa, ako sa chovám k seniorom, tak sa budú oni chovať ku mne, ako k seniorovi? Deti a príklad? Deti a schopnosť citu?