Denník N

Keby Slovensko bolo na Tahiti

Pri výklade dejín sa iba ťažko dá aplikovať hypotetická metóda ich výkladu: čo by bolo keby? O to viac sa však dá s dejinami pohrať v prozaickej tvorbe, pričom tvorivý autor s dobrou fantáziou dokáže vytvoriť alternatívne dejiny pre akéhokoľvek historické obdobie. V roku 1998 sa to podarilo Igorovi Otčenášovi. V roku stého výročia úmrtia M.R. Štefánika sa s novodobými dejinami Slovákov pohral zase spisovateľ Michal Hvorecký.

Pri výklade dejín sa iba ťažko dá aplikovať hypotetická metóda ich výkladu: čo by bolo keby? Skúmanie histórie je síce takisto ako iné vedné odbory exaktnou vedou, no dejiny sú vo svojej podstate veľmi špecifickým fenoménom, keďže do samotných historických procesov často vstupuje nepredvídateľné ľudské konanie.

O to viac sa však dá s dejinami pohrať v prozaickej tvorbe, pričom tvorivý autor s dobrou fantáziou dokáže vytvoriť alternatívne dejiny pre akéhokoľvek historické obdobie. V roku 1998 sa to podarilo Igorovi Otčenášovi. Jeho satirická fikcia s názvom Keby… (Rýchle dejiny budúcnosti Slovenska) bola ako zjavenie v období, keď sa politickí predstavitelia, a žiaľ aj mnohí akademici, snažili rehabilitovať Tisov režim a Slovenskú republiku (1939-45).

Autor stvoril vlastne novodobú historickú mytológiu, ktorá ironizujúco negovala snahy určitých kruhov mytologizovať toto tienisté obdobie našich dejín. V roku stého výročia úmrtia významného slovenského politika, diplomata, astronóma a vojenského letca, sa s novodobými dejinami Slovákov pohral spisovateľ Michal Hvorecký.

V románe Tahiti vytvoril alternatívne dejiny Slovákov, a to bezprostredne po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie. V jeho fiktívnej historiografii sa Slováci ocitli na periférii mierových rokovaní v Paríži, a tak museli zostať súčasťou Uhorska. Našťastie mali svojho spasiteľa, slovenského Mojžiša, ktorý ich z uhorského zajatia vyslobodil.

V románe Tahiti je ním práve M.R. Štefánik, ktorý sa s tichou podporou Francúzska rozhodol zachrániť svoj národ pred genocídou a asimiláciou. Zasľúbenou zemou sa mala stať Polynézia, a ich novou vlasťou sa mal byť najväčší ostrov Francúzskej Polynézie – Tahiti.

„Slováci a Slovenky, bratia a sestry!

Nepáči sa Vám život v Uhorsku ani v Amerike? Driete za pár drobných na cudzom? Chcete sa mať lepšie, hovoriť vlastným jazykom a žiť konečne slobodne? Na Tahiti pre vás budujeme Nové Slovensko! Vaše deti pôjdu do škôl a budú hovoriť rodným jazykom. Pridajte sa, získajte výhodne pôdu a poďte s nami do raja na zemi!“.

Autor tak na prozaickej ploche vytvoril alternatívne dejiny, ktoré sú alegóriou aj na migračné vlny 20. storočia a súčasnosti. Vo svojom románe veľmi signifikantne popisuje postoje tých, ktorí by pomôcť mohli, ale ich zahranično-politická apatia sa nakoniec podpíše pod celonárodnú tragédiu, s dopadom na viaceré generácie.

Obeťou románového appeasementu sú v tomto prípade Slováci, ktorých bratia Česi po prvej svetovej vojne nepotiahli do spoločného štátu, a tak im zostala iba jediná možnosť, zmieriť sa s postavením násilne maďarizovaného obyvateľstva Felvidéku.

„Nikomu sa nechcelo miešať do vnútorných záležitostí cudzej krajiny a už vonkoncom nie opäť bojovať. Nik nemal čas ani chuť zaoberať sa utrpením národa, ktorý nepoznal a nenašiel by ho ani na mape“.

Veľmoci razili teóriu, že problémy sa vraj majú riešiť tam, kde vznikli.

Hvoreckého text je hutný, a plynie ako prívalová vlna v Tichomorí, na ktorej sa napokon po niekoľkých desaťročiach exilu, s oduševnením surfujú potomkovia Horehroncov. Absentujú v ňom dialógy, a preto pôsobí ako alternatívny dejepis. Je vo svojej mystifikačnej podstate dokonalý ako akýkoľvek súčasný hoax alebo web plný fake news. Mohla by to byť pravda, keby to však celé nebola historická aj logistická absurdita sama o sebe.

Michal Hvorecký: Tahiti, Marenčin PT, 2019

Teraz najčítanejšie