Cesta

Vrznutie, jemné i počuteľné, pohyb žiadny. Stojí. Ja tiež, stále na rovnakom mieste, kdesi v priestore. Som tam a pozerám pred seba. Malá medzierka, postupne sa zväčšuje. Pomaličky, len tak pozvoľna, bez môjho pričinenia. Nerobím nič, pozorujem situáciu, len kdesi vo veľkom zrkadle vidím svoj odraz.

Áno, som to ja, nohavice, košeľa s krátkym rukávom. Etiketa káže, dlhá je lepšia, dokonca aj oblek by sa hodil. Nie, to by som nevydržal, horúčava a sparno, vražedná kombinácia. Stojím, ešte stále, keď zbadám ju. Pozdrav formálny, len aby sa nepovedalo, sotva jej z úst vypadol. A potom pohyb, niekoľko krokov smerom ku mne. Kroky drobné, opatrné, akoby sa niečoho bála. Nerozumiem, ale možné je všetko, hovorím si, keď zbadám jeho. No neviem, kópia tváre, takmer dokonalá, ten nos. Ani maliar by to nezobrazil vernejšie. Mladší, dokonca podstatne, tipujem syn. Pokožka mastná, uhrovitá, vlasy dlhé, padajúce do čela v podobnom duchu. Oblečenie športové, na nohách tenisky,  jednoducho tuctovka. Jedna hlava rozdiel, dokonca viac. Prerástol ju, prebehne mi mysľou, nič zvláštne v pubertálnom veku sa to stáva.

Vrznutie, dvere zatvorené, medzera žiadna. Pohyb, spočiatku nepatrný, neskôr rýchlejší. Na displeji červená desiatka, postupne sa znižuje. Smer na nulu, tam sa potrebujeme dostať, oni dvaja a ja tiež. Nuda, som tu akosi dlho, nie je čím zamestnať oči. Ona a on, nechtiac ich pozorujem, stoja priamo predo mnou. Tváre už nevidím, ale reč tela, akoby mi čosi napovedala. Hlúposť, chcem sa zahriaknuť, vymýšľať by som si nemal.

Vrznutie, výťah konečne dorazil. Posúvam sa smerom ku dverám priamo za nimi. Nesledujem ich, ale vidím. Začínam sa cítiť zvláštne, ani popísať to neviem. Jeho ruka, dotýka sa jej, hm, toto nie je ruka syna. Nemôžem, nechcem vidieť viac, radšej nie. Narýchlo poviem čosi, ospravedlňujem sa a deriem sa vpred. Chcem a musím, pracovné povinnosti ma nútia.