Sľub vs. garancia

Pôvodný návrh nedával rodičom žiadnu garanciu, že za svoje dieťa nebudú platiť a to som ani ja nepokladal za fér. Ani teraz síce veľká skupina nebude mať istotu, že jej bude pridelená zľava, ale minimálne každý rodič, ktorého dieťa už je prihlásené na trvalý pobyt v Petržalke tú istotu dostal. Pôvodný návrh nariadenia hovoril iba o tom, že každý má právo podať si žiadosť o zľavu.

Zákonnosť

S chýbajúcimi garanciami úzko súvisí problematika zákonnosti. Uvedomme si prosím, že samospráva je nútená sanovať okrem nedostatočných kapacít aj dôsledky nešťastných zákonov z NRSR. Kvôli nim dostáva samospráva na dieťa menej peňazí než ju v skutočnosti stojí a tiež to, že ako zriaďovateľ nemá žiadne kompetencie v prijímacom procese, tie majú práve riaditeľky. Preto ak by sa objavili v našom nariadení ustanovenia, ktoré sú v rozpore so zákonom, tak s vysokou pravdepodobnosťou bude napadnuté prokurátorom a neskôr zrušené. Ak by sme teda chceli garantovať udelenie zľavy vopred definovaným skupinám žiadateľov, museli by sme vytvoriť kritériá a tie by boli 100% označené ako diskriminačné a nič by sme nedosiahli. Stále sa pýtate prečo mali problém poslanci zahlasovať za návrh, ktorý jednoznačne stojí za Petržalčanmi? Popísané prvé dva body ilustrujú dokonalú Hlavu XXII. Ak má niekto chuť aj na právnu analýzu poskytnutú úradom, môžete si ju prečítať tu.

Vek dieťaťa

Ono to znie naozaj jednoducho a veľmi logicky. Uprednostniť staršie dieťa pred mladším. Tak prečo o tom vôbec polemizovať? Za ten čas od zverejnenia predstavy starostu až po schvaľovanie nariadenia nám prišlo množstvo príkladov, ktoré sme museli brať do úvahy. Mali by sme uprednostniť staršie dieťa, ktoré ešte má mladšieho súrodenca a je teda predpoklad, že matka aj tak ostane doma pred síce mladším dieťaťom, ktoré už má súrodenca v škôlke a ktorého matka by už rada nastúpila do práce? Mali by sme brať do úvahy aj sociálne aspekty? A čo samotné potreby materskej školy a učiteliek? Napasovanie vekovej skladby do tried, rajonizácia, či zjemnenie adaptačného procesu u najmenších tým, že budú nastupovať postupne?

Na nič z vyššie uvedeného neodpovedám, len ilustrujem, čo všetko by museli obsahovať kritériá. A opäť sme pri tom, že priamo zapracované podmienky by boli napadnuté a nezapracované by boli iba sľubom. Navyše by sme to len ťažko komunikovali smerom k rodičom, bolo by to neprehľadné a komplikované. Takže opäť kompromis, ktorý sa pretavil do definície jediného kritéria – trvalý pobyt.

Trvalý pobyt

Ideme trestať niekoho kto nemal doteraz motiváciu prehlásiť si adresu? Pozmeňujúci návrh je síce retroaktívny, ale dáva garanciu všetkým Petržalčanom, ktorí majú prihlásený pobyt aspoň rok pre nástupom dieťaťa do škôlky. Opäť výsledok kompromisu. Ale budeme citlivo posudzovať aj všetky ostatné prípady, aj keď už bez záruky. Pri žiadosti o udelenie zľavy zaváži informácia, či je v Petržalke prihlásený aspoň jeden z rodičov alebo či tu vlastní nehnuteľnosť. Interná dohoda tiež je, že zľavy dostanú aj všetky deti bez TP v Petržalke, ktoré budú umiestnené v špeciálnych triedach. U čerstvo adoptovaného dieťaťa prihlásenie pobytu na začiatku ani nie je možné, tiež však zľavu dostane. Aký to celé má význam? Ak doteraz motivácia na zmenu TP chýbala, práve sme ju vytvorili a tak to pokladám za správne. Ďalšou motiváciou bude napr. parkovacia politika.

Výška poplatku

Jediný nástroj, ktorým môže čiastočne mestská časť operovať je výška poplatku. A my sme sa ho dobrovoľne vzdali, pretože 100 EUR nič nerieši. Súhlasím. Pripomínam ale, že sa jednalo o všeobecne záväzné nariadenie, ktoré bolo potrebné schváliť 3/5 poslancov. Je to niečo ako ústavný zákon, pokiaľ vládna koalícia nemá ústavnú väčšinu, musí sa dohodnúť s opozíciou. Čiže aj v miestnom zastupiteľstve musela byť dohoda viacerých klubov a výsledkom bolo zmiernenie skokového nárastu sumy. To posledné čo by sme chceli je nahradiť jednu nespravodlivosť ďalšou. Spravili sme teda menší krok, než bol pôvodný plán, ale smer bol udaný. Počas nasledujúceho roku získame dáta a tie sa potom môžu pretaviť do úpravy novej sumy alebo celkovej zmeny pravidiel. A to všetko ruka v ruke s ďalším rozširovaním nových kapacít.

Veľmi si želám, aby ďalšia komunikácia s riaditeľkami bola slušná a konštruktívna. Aj napriek množstva „hejtu“ voči nim by som rád pripomenul, že sú zároveň aj učiteľkami a ich práci vzdávam hold. Po desiatkach rokov praxe je pre mňa fascinujúce, že dokážu v sebe nájsť energiu a s nadšením sa venovať deťom. A popritom všetkom zapracovávať nové metódy do výučby. Keď ich generácia uvoľní pracovné miesta mladším, obávam sa, že záujem nebude dostatočný a tým môže utrpieť aj kvalita. Na druhej strane si želám, aby boli otvorenejšie v spolupráci s mestskou časťou a chápali i motiváciu zriaďovateľa.

Spomenul som to už viackrát, nie všetko je o číslach, zvlášť v školstve, kde sa v sporoch stávajú rukojemníkmi deti. Negatívna skúsenosť a pocit nespravodlivosti nás nabáda hľadieť sa na problém čierno-bielo. Ale pozor na šedú zónu medzi číslami a skutočným životom. Ja si úprimne myslím, že myšlienkové pochody všetkých poslancov, radikálne aj umiernené, boli v tejto téme vydláždené dobrými úmyslami.