Sloboda v 21. storočí je vernisáž našich životov

Mamička, bábätko v kočíku a fotograf. Dieťa plače. Fotograf chce fotku ležiaceho a usmiateho dieťaťa. Mamička prevráti bábätko na chrbát a zapne popruhy, aby sa nemohlo prevaliť na bruško. Dieťa stále plače a tak fotograf stiahne striešku kočíka, aby nebolo na fotke plačúce dieťa. Mamička sedí vedľa a usmieva sa do objektívu. Bábätko celý čas plače pod zatiahnutou strieškou. Nakoniec vzniknú dokonalé fotky, na ktorých je šťastná mamička, krásny kočík a spiace bábätko.

Žijeme v zvláštnej dobe. Máme obrovskú voľnosť. Môžeme cestovať, kam chceme; čítať, čo chceme; počúvať hudbu, akú chceme; stretávať sa s kým chceme; hovoriť, čo si myslíme… A napriek tomu nie sme slobodní. Rozhodnutia robíme na základe toho, akú rekciu očakávame od okolia. Ak hrozí, že nebudeme dostatočne ocenení a obdivovaní, rozhodneme sa pre možnosť, ktorá z nás urobí niekoho iného.

Čím ďalej tým viac si všímam urputnú potrebu ľudí prezentovať sa v dokonalom svetle. Už to nie je len o retušovaní fotiek a zametaní problémov pod koberec. Tá potreba pôsobiť dokonalo sa už preniesla do všetkých sfér života. Plače vám na fotke dieťa? Zakryte ho. Chcete viac lajkov? Nedávajte si na Instagram tú neestetickú polievku od babky, ale radšej si odfoťte tie groombles a woodpeak, veď život je vlastne vernisáž. Načo žiť podľa seba, ak to človeku nič neprinesie? V dnešnej dobe si ľudia neustále potrebujú potvrdzovať vlastnú existenciu. (Alebo neexistenciu?)

Ľudia si knihy začali vyberať podľa toho, ako sa budú vynímať na poličke. Dovolenky si nevyberajú podľa toho čo im môže krajina ponúknuť, ale podľa toho, ktorá pláž bude lepšie vyzerať na fotke. Jedlo, ktoré konzumujú si nevyberajú podľa obsahu, ale podľa toho, čo bude lepšie vyzerať na Instagrame. Boja sa vysloviť svoj názor, aby nestratili priaznivcov a pochlebovačov. Oblečenie si vyberajú podľa toho, čo zapôsobí na okolie a nie podľa vlastného vkusu. Ľudia vymenili vlastné názory, vlastný vkus a vlastný charakter za to, čo sa páči okoliu. Slobodu ľudia stratili v momente, kedy začali žiť pre druhých. Načo je človeku sloboda, keď si život organizuje tak, aby sa zavďačil okoliu?

Nedávno som počula dve kamarátky, ktoré plánovali svadbu. Nevedeli sa zhodnúť, či bude na Instagrame pôsobivejšia klasická biela výzdoba, alebo vidiecky štýl. Budúca nevesta podotkla, že šaty si vyberie až keď bude mať výzdobu, aby to na fotkách ladilo. Svadba by mala byť jedinečným dňom, ktorý je len o manželoch. Ale táto svadba bude o lajkoch, Instagrame a hashtagoch.

Ľudia čoraz viac strácajú kontrolu nad vlastnými životmi. Dávajú svoju slobodu okoliu a internetovým sieťam a zo skutočného života sa postupne stáva virtuálny svet, ktorý je plný pretvárky, neslobody a strachu z reakcie. Narozdiel od mnohých ľudí máme možnosť žiť slobodne a voľne, ale my dobrovoľne túto slobodu vymieňame za lajky, ocenenia a pochvaly okolia. Naše činy nie sú našim slobodným rozhodnutím, ale snahou o očarenie okolia. Najhoršie je, že túto neslobodu si uvedomuje žalostne málo ľudí. Každého poteší, keď ho okolie adoruje. Čo na je zlé tom, že počas tej honby za dokonalým obrazom samého seba stratil taký človek práve sám seba?

Takýto človek však nemá nič. Keď na chvíľu zostane sám, za zatvorenými dverami a najmä bez lajkujúceho okolia, uvedomí si, že nemá sám so sebou nič spoločné. Jeho život sa stal iba kolážou okolia a ľudí, ktorých vlastne nepozná a ktorí nepoznajú jeho. Netuší, čo je on a čo je jeho maska. A táto maska je častokrát tak zrastená s jeho vlastnou tvárou, že si ju nedokáže sňať. A tak pokračuje v honbe za dokonalou fotkou, dokonalým obedom a dokonalou dovolenkou. Nič z toho si ale  nemôže užiť, pretože to nie je to, čo by ho napĺňalo. A tak si smútok zaháňa followermi, lajkami a snaží sa uveriť vlastnému životu.