Denník N

Tajný život nekonformných ľudí

Nech spravím čokoľvek, väčšinou to nie je dosť. Alebo ešte častejšie, je to až príliš. Zvyknem sa za seba hanbiť. Trápieva ma úzkosť, že som sa svojimi slovami niekoho dotkla. Z vydareného projektu sa mi najčastejšie vracajú spomienky na spackané maličkosti. A tie sa nájdu vždy. Prosím zoznámte sa, voilà – môj vnútorný kritik.

Prvý krát som si ho všimla, keď som sa naučila meditovať. V tichu som pozorovala svoje myšlienky a stretla som ho. „Prečo si povedala to alebo tamto; prečo si sa rozhodla ísť na pracovné stretnutie vo svetríku, v ktorom vyzeráš ako predavačka v lahôdkach; prečo si ju nepozdravila; prečo si ho pozdravila tak úsečne,“  atď., atď.

Nezastaviteľný hlas vo mne. Podobný, ako znie v hlavách mnohých ľudí, najmä v tomto našom stredoeurópskom priestore. Niektorí ho orientujú viac smerom dovnútra, iní ním skôr „obšťastňujú“ druhých. Ja som ten prvý prípad.

Je pravda, že meditácia riedi myšlienky a vytvára prázdne príjemné pevné miesto, o ktoré sa dá oprieť. Vnútorný kritik sa však zariadil a v mojej mysli skoncentrovanej meditačnými technikami sa naučil vyjadrovať stručnejšie a efektívnejšie. „Zas to nestálo za nič; mala si skončiť aspoň o desať viet skôr,“ alebo len jednoduché skonštatovanie: „Trápne.“.

Môj vnútorný sabotér miloval kritiku zo sveta tam vonku, sústredil a špecializoval sa na ňu. Akýkoľvek malý náznak nespokojnosti so mnou a mojou prácou ho prebúdzal do plnej parády. Rád si ma počkal, kým si ľahnem spať a trápil ma myšlienkami točiacimi sa v kruhu. Moji odporcovia boli jeho najlepšími priateľmi. Vďaka nim som ho mohla počuť viac a jeho dosah bol silnejší.

Snažila som sa pozitívne myslieť. Pretvárať zlé na dobré. Ale úprimne – efekt bol malý. Pri prečítaní pozitívnej afirmácie dostával môj vnútorný kritik ironický záchvat smiechu. Nechápala som, ako môžu niekomu pomáhať.

Nenávidela som ho čoraz viac. Všetko, čo som v živote dokázala, som dokázala napriek nemu, nie vďaka nemu. A občas bolo naozaj ťažké prekričať ho a ísť si svojou cestou. Bol to on, kvôli komu som si kúpila drahé celé plavky, aby zmĺkol a pustil mňa a všetky moje kilá na pláž. Keď si to tak vezmem, tá bytosť ma stála nemálo výdavkov, psychoterapiu nevynímajúc.

Boli dni, keď som túžila vykopať si podzemnú chodbičku od svojho bydliska až do práce, aby som nemusela prejsť po ulici a byť tak očividne trápna, neprístojná, nesympatická atď.

Niekedy sa môj vnútorný kritik predral hlasivkami a perami až von, na svetlo sveta. Upravujúc si vlasy na toalete v robote som nevdojak nahlas poznamenala: „Barbara, bývala si krajšia.“  V zamknutej WC kabínke niečo zašuchotalo. OK, nebola som jediná, kto to počul. Vybehla som v rozpakoch von.

Môj vnútorný kritik ma kritizoval aj za to, že ma jeho hlas trápi. „Bože môj, neber sa tak vážne. Myslíš si, že si pupok sveta?“

Vždy mal novú pascu. A stal sa mojim celoživotným blokátorom. Buď som bola sama sebou a trpela z toho úzkosťami, alebo som sa snažila byť nenápadná a príliš sa nevyjadrovať, z čoho som zas bola frustrovaná.

Ten hlas bol večný, nemenný, nezničiteľný. Verila som, že mi vynadá aj na smrteľnej posteli za to, že sa tvárim príliš dramaticky alebo inak neprimerane k situácii.

Objím svojho vnútorného kritika

Moja terapeutka mi však jedného dňa povedala čarovnú vetu: „Objím svojho vnútorného kritika.“. Bolo to revolučné. Odrazu nebolo mojim hlavným cieľom zbaviť sa ho. Prehrýzla som sa svojim odporom z toho, ako mi dlhé roky ničí život a prebudila sa vo mne zvedavosť. Čo mi vlastne chce povedať? Kto to je? Aký ma hlas? Ako vyzerá? Z čoho má taký strach? Prečo mu tak záleží, aby som zapadla?

Uistila som sa, či je to ešte v rámci hraníc duševného zdravia a požiadala o stoličku pre neho – vlastne ako sa čoskoro ukázalo – pre ňu. A tak sme sa stretli.

Bola to žena v čiernych šatách z viktoriánskych čias. Keď na mňa jedným dychom vychrlila, čo ju tak trápi, pochopila som, že má opačnú povahu, ako moje, povedzme dominantné, ja. Vždy som si na sebe vážila otvorenú myseľ, lásku k odlišnostiam a nekonformnosť. A zrazu sa ukáže, že súčasťou mojej osobnosti je nejaká zošnurovaná žena v korzete, ktorú sa nedá ničím upokojiť?

Moje viktoriánske ja sa bálo, že som príliš odlišná, nikdy nikam nezapadnem a to je nebezpečné, lebo takí ľudia sú takzvane „prví na rane“. Pochopila som, ako túto moju časť stresovali všetky moje životné rozhodnutia, ktoré šli proti prúdu. A že ich nebolo málo.

Bola rubom mojej odvahy, spúšťala vo mne úzkosť, aby spomalila moje divoké tempo, ktoré sa jej zdalo také ohrozujúce.

Podľa terapeutky toto moje ja žije v časovej slučke kdesi v detskej minulosti a o mojom súčasnom živote má len chabé vedomosti. Jasné, tak preto tá starodávna žena nevedela vyhodnotiť reálne riziká a úspechy môjho života a hádzala ma kdesi do vystrašenej iracionality. Chytila som ju teda za ruku a začala som jej ukazovať môj život. Toto je notebook a toto elektronická cigareta. Vitaj v mojom svete. Zajtra letíme do Berlína. Buď v kľude, ja letenku mám, ty ju zrejme nepotrebuješ.

V noci pribudla do spálne imaginárna posteľ s kovovým rámom a pružinovým matracom pre moje viktoriánske ja. Dovtedy neznámej žene som v duchu vysvetľovala, že tam, kam si ona želá, aby som zapadla, ja nikdy zapadnúť nedokážem. Oveľa bezpečnejšie pre nás obe by bolo, keby ma nechala zapadnúť tam, kam sa viac hodím. Medzi ďalších nekonformných, iných, queer, kreatívnych alebo inak príjemne čudných ľudí. Nie som v tom predsa sama.

Sľúbila som jej, že môže byť pri balení batožiny. Vedela som, že máme zaplatený aj veľký dvadsať kilový kufor, ktorý uspokojí jej chuť plánovať bezpečnú budúcnosť. Zmestila sa napokon aj nemalá lekárnička.

Vo vypredanej sále Berlínskej filharmónie ostalo vedľa mňa voľné sedadlo. Bolo to symbolické. Sedela po mojej pravici a uprostred koncertu som si všimla, že plače dojatím. Podarilo sa mi ukázať jej, že môj svet je iný, ale bezpečný.

A vo vzťahu k Šostakovičovi sme sa vzácne zhodli. Okázalá dramatickosť jeho jedenástej symfónie ani jednu z nás opäť raz nenadchla. Namiesto toho sme si užili skvelú akustiku a architektúru budovy filharmónie, ako aj neuveriteľnú profesionalitu jej hráčov.

Zobrať svoju ukrytú časť do svojej prítomnosti má mnoho benefitov. Uvedomila som si, že s mojou kreativitou a jej viktoriánskou precíznosťou a disciplínou to ešte môžem niekam dotiahnuť.

Mnohí máme kdesi v sebe ukryté malé ustrašené dievča alebo chlapca, či postavu z dávnych, neraz vojnových, čias. Ozývajú sa vždy, keď kráčame tak trochu mimo hlavný prúd, odvážne a podľa seba. Čím väčšiu úzkosť niekde na pozadí seba cítime, tým tenšou sa stáva hranica medzi svetom našich hlbinných postáv a tým vedomým, racionálnym svetom.

Hovorí sa, že odvaha neznamená necítiť strach, ale dokázať sa mu postaviť. Ešte lepšie však je objať ho a spriateliť sa s ním.

(zdroj ilustračného obrázku)

Teraz najčítanejšie