V Národnom divadle v Prahe vyhlásili štrajkovú pohotovosť. Nezaobišla sa bez vyhrážok o policajnom zatýkaní

Posledných niekoľko týždňov sa v divadle a zákulisí zvádzali pozičné boje, ktoré sa dokonca prenášali aj na politickú úroveň. Avšak podstata problému, o ktorom som písal pred mesiacom TU, sa nielenže nevyriešila, ale naopak, celá situácia sa medzičasom výrazne zradikalizovala. V dôsledku toho nastal aj viditeľný posun v názoroch protestujúcich.

Zatiaľ čo pred mesiacom požadovali len odchod nórskeho manažéra Pera Boye Hansena (respektíve žiadali, aby nebol vymenovaný za umeleckého riaditeľa opery, ktorým sa má stať 1. augusta tohto roku), dnes je všetkým jasné, že to nepôjde, ak vo funkcii riaditeľa divadla zostane Jan Burian. Ten za posledný mesiac svojimi krokmi v podstate úplne všetkých presvedčil, že práve on sám je integrálnou súčasťou problému zvaného Hansen a bude musieť odísť spolu s ním.

Hansen sa aj tak momentálne správa tak, akoby už operu riadil, hoci do funkcie stále ešte nie je oficiálne vymenovaný. Od počiatku síce vydával rozhodnutia, na ktoré nemal žiadne kompetencie, pred mesiacom však ešte nebolo úplne zrejmé, že sa tak dialo aj s tichou podporou Buriana. Teraz to už ale muselo docvaknúť úplne každému. K protihansenovskej nálade v divadle tak pribudla ešte aj silne protiburianovská, pričom hlavne tá druhá momentálne prudko narastá. Otvorený list s nepríjemnými otázkami riaditeľovi Burianovi (čo je len de facto iná forma verejného vyslovenia nedôvery súčasnému vedeniu) podpísalo už 375 ľudí, čo znamená, že podpisy pod ním aj naďalej pribúdajú (pred mesiacom to bolo 339 ľudí).

Národné divadlo ako celok má zhruba 1200 zamestnancov, súčasťou týchto počtov sú aj zamestnanci činohry a baletu. Keďže Hansen sa má stať umeleckým riaditeľom opery, je zrejmé, že zamestnancov činohry ani baletu sa jeho vymenovanie nijako nedotýka a preto problémy spájané s jeho osobou ich ani príliš nezaujímajú. Podpisy pod otvoreným listom riaditeľovi Burianovi pribúdajú výlučne z opernej časti divadla, pričom 375 podpísaných ľudí znamená, že je podpísaná de facto už celá opera.

Zasadené do tohoto kontextu je teda zrejmé, že okrem niekoľkých jednotlivcov z aparátu už k dnešnému dňu na strane Buriana nezostal v opernej časti ND vôbec nikto. Stav, ktorý panuje je priamym dôsledkom krokov, ktoré urobil za posledný mesiac práve riaditeľ opery.

Predovšetkým, Burian sa nesnažil výhrady zamestnancov voči Hansenovi riešiť, ale sa snaží protestujúcich rozdeliť na tých, ktorých treba „kúpiť“ a na tých, ktorých treba zlomiť (v štýle cukor a bič). Samozrejme, Burian si nemôže dovoliť kúpiť všetkých, na to nemá k dispozícii dosť peňazí. Vie však, ktorých ľudí nevyhnutne potrebuje na to, aby sa sám udržal vo funkcii a ktorých až tak nutne nepotrebuje a môže si dovoliť ich demonštratívne potrestať, alebo aspoň verejne ponížiť za vyslovovanie ich kritických postojov. Dúfajúc, že potom už konečne budú ticho.

Medzi tých prvých, bez ktorých sa nezaobíde, patrí dirigent Jaroslav Kyzlink. Hansen a Burian sa báli, že orchester bude bezvýhradne stáť za svojim dirigentom a ak nedokážu mať jeho osobu aspoň čiastočne na svojej strane a pod kontrolou, hrozí že orchester ND odmietne ďalej hrať. A bez hrajúceho orchestra sa dá smerom navonok len ťažko aj naďalej tváriť, že opera ako inštitúcia funguje úplne normálne a nič dramatické sa tam nedeje. Jednoducho dirigent bol pre vedenie jednoznačne kľúčovou osobou.

Kyzlink bol však v tom čase signatárom otvoreného listu riaditeľovi a teda spočiatku tiež stál na strane zamestnancov požadujúcich Hansenov odchod. Náhle však dostal ponuku na zvýšenie platu o niekoľko stoviek percent (nie, nejde o preklep, naozaj o niekoľko stoviek percent!). Presné čísla sa už snažil zistiť kdekto, avšak zatiaľ neúspešne. Aj ja som zisťoval, či naozaj môže byť reálne, aby ktorýkoľvek zamestnanec v ND, ktorý doposiaľ zarábal okolo 40 000 eur ročne, dostal naraz za tú istú prácu ponuku na zmluvu s dohodnutou odmenou okolo 150 000 eur ročne. Zo zdrojov, z ktorých som informáciu preveroval som sa dozvedel, že tieto konkrétne čísla nie sú úplne presné, ale sú relatívne blízko skutočnosti.

Ponuku Kyzlinkovi sa snažili verifikovať aj odborári. Tí na rozdiel od novinárov nemôžu  pracovať s informáciami, že „vaše čísla sú relatívne blízko skutočnosti“, ale potrebujú ich vedieť úplne presne. V zmysle právnych predpisov majú odbory zákonný nárok poznať mzdové pomery v divadle. V oficiálnom liste riaditeľovi Burianovi preto položili aj otázky, prostredníctvom ktorých chceli zistiť, ako to s Kyzlinkovou budúcou odmenou je. Zaujímavé je, že napriek tomu, že riaditeľ je povinný im tieto informácie poskytnúť, nepovedal im vôbec nič.

Po chodbách divadla kolujú len nejasné a neoficiálne vysvetlenia o tom, že Karl-Heinz Steffens (bývalý asistent Daniela Barenboima, ktorého do funkcie dirigenta Štátnej opery pretlačil Hansen) má tiež podobný plat a bolo by teda férové, aby sa aj platové pomery jeho českého kolegu (ako dirigenta na rovnakej, respektíve zodpovedajúcej pozícii v ND) vyrovnali s platom Steffensa. Celá akcia je teda prezentovaná ako snaha o nastolenie väčšej sociálnej spravodlivosti vo vzťahu k nerovným platovým podmienkam českých a zahraničných umelcov.

Aby som náhodou nezostal nesprávne pochopený, môj postoj je taký, že nech má pán Kyzlink sľúbenú akúkoľvek zmluvnú odmenu, je to len a len jeho vec a mňa by jej výška v podstate ani nemala čo zaujímať. Nemám taktiež nič proti vyrovnávaniu platov medzi našimi dirigentami a dirigentami zvonku. To, čo je mi na celej tejto transakcii prinajmenšom podozrivé, sú ale dva prvky: jej načasovanie a pofidérna snaha o zamlčanie skutočnosti ako takej.

Keďže odborári nedostali odpovede na svoje otázky ohľadne presnej výšky Kyzlinkovej odmeny, požiadali, aby bol v divadle nariadený audit. Takýmto spôsobom sa k všetkým zmluvám nakoniec aj tak dostanú. A k načasovaniu ponuky uvádzam, že ak by sa celá transakcia odohrala kedykoľvek inokedy a nie len päť dní potom, ako sa prvý krát začala spomínať možnosť štrajku celej opernej časti divadla (včítane hráčov orchestra) a bezprostredne potom, ako sa na stranu nespokojencov so svojim podpisom pripojil aj samotný Kyzlink, tak by som sa o jeho zmluvu naozaj vôbec nezaujímal. Platy zamestnancov majú byť privátnou vecou účastníkov pracovných vzťahov a na verejnosti sa o nich nehovorí.

V tomto prípade však ide zjavne o podozrenie kupovania si kľúčových ľudí. A nakoľko Kyzlink odvtedy na verenosti prestal vystupovať s akýmikoľvek postojmi a Hansen jeho prácu ako dirigenta začal v médiach ostentatívne vyzdvihovať – čo dovtedy nerobil – je pravdepodobné, že k nejakej dohode došlo. A nielen o plate, ale aj o neútočení Kyzlinka na Hansena. Omyl Hansena a Buriana spočíva v tom, že sa domnievajú, že získaním kontroly nad dirigentom orchestra ND získali aj kontrolu nad samotným orchestrom. Nič nie je viac vzdialené od pravdy, ako táto ilúzia.

Zamestnanci zvolili veľmi pokojnú formu protestu – budú nosiť stužky. Na štvrtkovej premiére Dalibora mali stužku pripnutú hráči v jame, aj sólisti. Takáto forma bola navrhnutá aj s ohľadom na divákov, nikto z účinkujúcich z nich totiž nechce vyrábať rukojemníkov protestnej akcie.

Zbor ND so stužkami na štvrtkovej premiere Dalibora. Foto: Tibor Gál

K štrajkovej pohotovosti neodmysliteľne patrí aj rozdávanie letákov. V tých, ktoré boli distribuované pred štvrtkovou premiérou Dalibora, účinkujúci vysvetľovali divákom, z akého dôvodu stužky budú mať.

O to viac je prekvapivé, že aj takto pokojná forma protestu nabrala po príchode riaditeľa Buriana pred brány divadla úplne iný spád. Najprv sa Burian pýtal protestujúcich, čo to má znamenať, že si vôbec dovolili dávať prichádzajúcim návštevníkom niečo do rúk. Lenže priestor pred divadlom je verejný priestor, nikto nemôže nikomu zakazovať na chodníku stáť a niečo rozdávať.

Sólistka Lenka Šmídová preto vyzvala riaditeľa, aby ich nechal na pokoji. Ten síce odišiel, ale poslal na miesto seba svojho hovorcu Tomáša Staněka, ktorý začal na Šmídovú vykrikovať. Pred divadlom zhromaždená skupina prichádzajúcich ľudí sa tak nechtiac stala svedkami incidentu, kedy Staněk doslova kričal, že Šmídová už spievať v divadle zrejme nikdy nebude, že tam bude robiť len uvádzačku, pretože už teraz si to trénuje, keď takto stojí pred budovou a rozdáva prichádzajúcim letáky. Potom začal vykrikovať, aby všetci s letákmi odtiaľ okamžite vypadli, lebo na nich zavolá políciu, ktorá ich príde zatknúť. Okolostojaci návštevníci divadla zrejme vôbec netušili, že majú práve do činenia so spôsobmi a úrovňou tlačového tajomníka tejto inštitúcie.

Tu si dovolím poznamenať, že právo na štrajk je dané ústavou. K pokojným formám protestu patrí aj rozdávanie letákov. Ak by polícia aj naozaj prišla, mala by povinnosť chrániť protestujúcich pred agresívnym správaním divadelného hovorcu a nie zatýkať ľudí, ktorí pokojnou formou upozorňujú divákov, prečo budú mať účinkujúci v ten večer pripnuté stužky.

„Ja mám zo zatknutiami svoje skúsenosti ešte z obdobia počas komunizmu. Užili sme si svoje, aj môj otec, aj môj dedo a viem veľmi dobre čo to je, keď je niekto zatknutý. Keď mi začal Staněk pred divadlom vyhrážať, že ide volať policajtov aby ma zatkli, vybavili sa mi pred očami niektoré veci z minulosti a psychologicky som to v tom momente nezvládla a odišla som radšej preč. Mala som tam však zostať, nemala som odísť, veď toto predsa nie je možné aby sa dnes niečo takéto dialo, to sú predsa eštébácke metódy,“ – povedala mi po incidente Šmídová.

S hovorcom divadla Staněkom mám svoje skúsenosti aj ja osobne. Potom, ako som uverejnil už vyššie spomínaný kritický článok o Hansenovi aj jeho prepojeniach, prestali mi chodiť informácie z tlačového oddelenia ND. Bol som jednoducho zo dňa na deň odpojedný z mailing listu divadla. Neprišli mi materiály k festivalu Opera Nova, ktoré boli rozposielané všetkým ostatným publicistom a ani pozvánka k plánovanej premiére Dalibora. Napísal som mailovú správu na príslušné oddelenie a chcel som vedieť, čo sa stalo. Neprišla mi žiadna odpoveď, preto som svoj dotaz písomne znovu zopakoval. Taktiež som vyslovil prianie, že chcem recenzovať Dalibora a požiadal som o recenzentský lístok.

Po niekoľkých dňoch sa mi ozval Staněk s tým, že divadlo si neželá, aby som recenzoval Dalibora, respektíve povedané presne jeho slovami, že o „moju ponuku nemajú  záujem“. Ja som ale ani Staněkovi ani divadlu žiadnu ponuku v tejto súvislosti nedával, ja si predsa môžem recenzovať čo chcem. Požiadal som len o recenzentský lístok, nič viac. Ak mi ho divadlo nechce poskytnúť, aj tak nechápem, ako by zabránili tomu, aby som si teda lístok kúpil sám a prišiel si predstavenie Dalibora pozrieť a napísal naň recenziu aj tak. Aj keď si to napríklad pán Staněk nebude želať. Jedine, že by počítali s tým, že bude vypredané a k lístku sa už nedostanem.

Ale ja som hlavne žiadal odpoveď na otázku, prečo som bol odpojený z mailing listu divadla, prostredníctvom ktorého ND informuje publicistov a recenzentov o plánovaných podujatiach a súvisiacich možnostiach urobiť si novinárske rozhovory s účinkujúcimi, režisérmi a tak podobne. Podotýkam, že pán Staněk mi dodnes neodpovedal, len mi poslal naspäť ako „vysvetlenie“ link na môj článok o vzbure v ND. Tým ale vlastne povedal úplne všetko.

Na jednej strane aj tak nechápem, čo môže mať odmietnutie recenzentského lístku na Dalibora spoločné s mojim kritickým pohľadom na vedenie divadla. Recenzia hodnotí spevácke výkony, réžiu, hudobné naštudovanie a s názormi na Hansena alebo Buriana nemá vôbec nič spoločné, nech by už boli akékoľvek.

Na druhej strane, postoj Staněka zrejme treba chápať výlučne v kontexte toho, ako zapadá do momentálneho spôsobu uvažovania v aparáte Buriana – väčšinu interakcií s oponentmi riešiť prostredníctvom sily. Bezohľadu na to, či je to kontraproduktívne pre divadlo samotné, alebo dokonca smiešne. Divadlo však nepatrí Staněkovi, nie je to jeho súkromná inštitúcia a rovnako patrí aj tým, ktorí majú kritické pohľady na to, čo sa tam deje. Staněk nechápe, že nemôže rozhodovať o tom, koho odpojiť z mailing listu podľa kľúča, či bol novinár kritický k pomerom v divadle.

Presne toto sú tie hansenovské metódy, ktoré sa pred štyrmi rokmi toľko pertraktovali v Nórsku a na ktoré upozorňovala miestna tlač. A ktoré do príchodu Hansena v Prahe vôbec neboli možné. Za Hansenovej éry začali aj v Oslo novinárov rozdeľovať na tých ktorí píšu to, čo si Hansen želá a na tých, ktorí mali vlastný názor. Tým druhým sa potom snažili mstiť. Priestor v tlači dostávali len vyjadrenia ľudí prepojených s vedením opery, častokrát išlo dokonca o režisérov, ktorí už mali podpísané s Hansenom kontrakty o tom, že budú v opernom dome režírovať. Tak aká potom nezávislosť takýchto osôb. Tí potom na oplátku za dohodenie réžie poskytovali stanoviská do tlače, aký je Hansen skvelý manažér. Príklady konkrétnych článkov z nórskych novín na túto tému a citátov, kde sa uvedené presne popisovalo som uviedol práve v príspevku o vzbure v ND, teda práve v tom na ktorý poukázal Staněk, ako na dôvod môjho vyradenia z mailing listu.

Per Boeye Hansen

Burian teraz tvrdí, že nórski novinári nehovoria pravdu, že nič také čo popisujú sa tam nedialo. Ale ja na vlastnej koži teraz ako publicista zažívam presne to, čo nórski novinári popisovali. Preto aj touto cestou, keďže mi doteraz nebolo pánom Staněkom odpovedané, znovu upozorňujem, že mi prestala chodiť mailová komunikácia z divadla určená pre publicistov. Pre túto chvíľu považujem za úplne postačujúci spôsob mojej obrany to, že som túto skutočnosť zverejnil. Už tento samotný fakt je dostatočnou hanbou.

Chcel by som sa však ešte na chvíľu pristaviť aj pri festivale Opera nova. Je známe, že tento zaujímavý projekt je dieťaťom bývalého umeleckého riaditeľa opery Petra Kofroňa, ktorý ho vymyslel a presadil aj jeho realizáciu. Neskôr rezignoval z funkcie na protest proti Hansenovi.

Po jeho rezignácii bol v časopise národního divadla narodni-divadlo.cz okamžite vyradený rozhovor s ním venovaný spusteniu oficiálneho prvého ročníka festivalu (nultý ročník prebehol minulé leto) a to napriek tomu, že už bol  pripravený do tlače. Je badateľná snaha súčasného vedenia vymazať Kofroňa nielen ako zakladateľa festivalu, ale v podstate úplne. Po premiére Dalibora mu riaditeľ Burian ani len nepoďakoval. Respektíve ho vo svojej ďakovnej reči vôbec nespomenul. Rovnako ani nová riaditeľka opery Bohdana Malik. Neplánovane si preto zobral slovo slovo režisér Jiří Nekvasil, ktorý sa zrejme na to nemohol ďalej pozerať a poďakoval Kofroňovi, ako aj bývalému vedeniu aspoň on, keďže sa k tomu vôbec nemali tí, od ktorých poďakovanie malo predovšetkým zaznieť.

Toto veľa vypovedá o pomeroch, ktoré panujú v divadle za posledný mesiac, odkedy Hansen fakticky prebral operu do svojich rúk. Až takú úbohosť a prízemnosť konania zrejme nikto nečakal. Divadlo sa prepadlo do morálneho bahna aj v medziľudskej rovine. Prekvapí v tejto situácii ešte niekoho snaha zavolať políciu na speváčku pokojne rozdávajúcu letáky, ktorá v divadle odspievala viac ako 30 rokov svojho života?

V médiách sa pritom neustále objavujú pochvalné PR články na Hansena. Píše sa v nich o tom, ako chce pozdvihnúť divadlo a priviesť ho do európskej špičky, ako nie je pravda, čo o ňom písali nórski novinári. Ako v Oslo išlo len o pár nespokojných sólistov, ktorí účelovo napádali jeho kroky a k žiadnemu rozvratu tam nikdy neprišlo. Burian pre médiá hovorí, aký je Hansen vynikajúci manažér. K tomuto vymývaniu mozgov prostredníctvom cieleného PR mám len jednu poznámku – netreba si tvoriť svoj názor na základe toho, čo Hansen a Burian HOVORIA že budú robiť, ale na základe krokov, ktoré naozaj reálne ROBIA.

Nórske noviny písali o kupovaní mediálneho priestoru na pretláčanie Hansena. A čo robí Hansenov tím teraz v Prahe? Za posledný mesiac dostali do českých médií toľko PR článkov promujúcich jeho osobu, až zostáva rozum stáť. Všetky majú ten istý spoločný rys – ani v jednom neboli Hansenovi položené žiadne z nepríjemných otázok, ktoré mu kladú štrajkujúci.

Minister kultúry ČR postal na základe viacerých informácií a podozrení do divadla kontrolu, čo znamená, že niektoré zmluvy sa začali preverovať. A informácie unikať do médií. Tak napríklad TV Barrandov uviedla informáciu, že Burian za peniaze Národného divadla kúpil 38 lístkov do La Scaly. Nielenže nechal divadlo zaplatiť tieto lístky, ale La Scale venoval za peniaze divadla aj sponzorský dar. Národné divadlo Praha teda sponzoruje La Scalu. Zdá sa to byť úplne absurdné? Za to, že Národné divadlo zasponzorovalo La Scalu, dostali Burian a ďalších  37 ľudí koktail na uvítanie a zľavu pri nákupoch v miestnom obchode. Vyzerá to teda tak, že si niekto urobil pekný výlet do Milana za verejné peniaze, nakúpil si tam so zľavou. A dostal aj nejaký ten drink.

Problém je v tomto prípade nielen morálny, ale aj právny, Národné divadlo nemôže z verejných prostriedkov sponzorovať talianské divadlá, lebo je príspevkovou organizáciou a môže poskytovať finančné dary len z Fondu kultúrnych a sociálnych potrieb. Zmluvu bolo divadlo povinné zverejniť v centrálnom registri zmlúv, čo bol problém, ak je takto morálne aj právne pochybná. Nezverejniť ju sa však nedalo. Tak ju teda zverejnili v takejto začiernenej podobe:

Zaujímavé na celej tejto histórii sú dve veci: po prvé, že takéto informácie začali z divadla vôbec vytekať von – svedčí to o tom, že lojalita k vedeniu zrejme skončila už aj v administratívnych zložkách tejto inštitúcie a niekto začal dávať novinárom tipy. A za druhé, že divadlo na obvinenia TV Barrandov vôbec žiadnym spôsobom nereagovalo.

Burian už v podstate nereaguje vôbec na nič, čo je mu vytýkané. Má dve hlavné línie svojej obrany a na tie sa sútreďuje ich opakovaním. V prvom rade sa snaží kauzu posunúť interpretačne do roviny, že za štrajkom stoja odborári a tí predsa nemôžu rozhodovať o tom, kto má byť umelecký riaditeľ divadla. Táto kompetencia prináleží výlučne riaditeľovi. Druhá ním opakovaná téza zasa je, že všetky správy z Nórska o Hansenovi sú buď vymyslené, alebo aspoň prehnané.

Na prvú tézu je však veľmi jednoduchá reakcia. Protest zamestnancov opery nie je len odborárskou akciou, ale je to protest v podstate kompletného osadenstva opery proti dvom ľuďom v jej vedení.

„Štrajková pohotovosť je žiadosťou všetkých umelcov, odbory naopak celú akciu doteraz výrazne brzdili, inak by orchester aj zbor štrajkovali už dávno. Nám teraz naši kolegovia vyčítajú, že sme s jej vyhlásením príliš dlho váhali. Ale naši právnici nás žiadali, aby sme sa najskôr pokúsili o komunikáciu s vedením, preto sme nechceli do štrajkovej pohotovosti vstupovať ihneď. Skúsili sme to v zmysle ich odporúčaní a vidíte, že nikam to aj tak neviedlo. Burian na nič z toho, čo sme sa pýtali, v podstate neodpovedal. Odbory tak teraz len plnia žiadosť 375 ľudí, my sme sa len k  celému umeleckému osadenstvu v podstate len pridali.“ – hovorí speváčka Lenka Šmídová a dodáva: „Buriana však aj tak nikdy nezaujímalo to, čo mu ľudia vyčítajú a nezaujíma ho to ani teraz. Aj keď sme v stredu zvolali tlačovú konferenciu, tak on vydal svoje stanovisko k našej tlačovke skôr, než sa vôbec skončila. Ale takto len dobehol samého seba, to ho usvedčuje o tom, akým spôsobom sa chová. On ešte ani nevie čo chceme povedať, ale už vie vopred, ako na to bude reagovať. Je to preto tak, že on vlastne aj tak nikdy nereaguje na to, na čo sa ho naozaj pýtame ale vždy na niečo úplne iné. Preto on ani nepotrebuje vedieť, čo na tlačovej konferencii naozaj odznie, jeho reakcia je pripravená už vopred, bez ohľadu na to, čo tam povieme.“ 

A na druhú Burianovu tézu o tom, že v Oslo išlo údajne len o pár nespokojencov, okamžite zareagovali prehlásením aj samotní Nóri: „Bola to akcia 600 ľudí, ktorí sa všetci zjednotili proti Hansenovi. Išlo o ľudí reprezentujúcich každý jeden departament nórskeho operného domu, pretože nikto s ním nedokázal spolupracovať. Musela sa najať externá spoločnosť, ktorá sa špecializuje na takéto prípady a tá vypočúvala zamestnancov z každého jedného oddelenia operného domu, aby získali kompletný prehľad.“

O najatí špecializovanej agentúry v rovnakom duchu písali aj nórske noviny Klassekamopen:

„Generálny riaditeľ opery v Oslo Nils Are Karstad Lysø dostal pokyn od správnej rady aby nariadil prieskum pracovného prostredia, ktorý by potvrdil, alebo vyvrátil špekulácie o neprofesionálnom chovaní Hansena. Správu vypracovala konzultačná spoločnosť AFF, ktorá sa špecializuje na poradenstvo v rámci organizačného rozvoja riadenia. Prieskum sa týkal vrstvy managementu a sólistov, všetci boli vypočutí. Nakoniec bola vypracovaná záverečná správa. Závery boli natoľko závažné, že správna rada musela konať.“ ( Klassekamopen, 29. máj 2015).

Správa agentúry AFF teda existuje a je v nej úplne jasne a konkrétne napísané, aké presne boli Hansenove najproblematickejšie kroky v opere Oslo. Správa nie je verejná. Je však možné ju z Nórska dostať. Najjednoduchšie by preto bolo vyžiadať si jej kópiu a zverejniť ju. A potom bude diskusia o tom, či si vymýšľajú všetky noviny v Nórsku, alebo či naopak situáciu účelovo manipuluje Burian, raz a navždy ukončená.

„Pred vyhlásením štrajkovej pohotovosti som sa s Burianom stretla. Povedal mi, že umelecká rada a odbory sú zložené z ľudí, ktorí ho nemajú radi a usilujú sa o jeho zosadenie a hovoria o Hansenovi len polopravdy. Že v tom Nórsku to nebolo až tak dramatické a vo finále sa jednalo len o dvoch sólistov, ktorých prepustil. Burian mi povedal aj to, že za ním stojí kompletne celá činohra a balet a že je silný,“ – povedala mi Eva Urbanová po stretnutí s riaditeľom.

Z iných zdrojov som sa zase dozvedel, že Burian sa tesne pred avizovanou tlačovou konferenciou k štrajkovej pohotovosti vyjadril, že aj tak nikdy neodíde a neodstúpi. A že aj keby predsalen bol nejako donútený odstúpiť, tak vyvinie taký tlak, aby sa veľmi rýchlo do funkcie vrátil naspäť.

Tieto jeho slová nesvedčia o nedostatku sebavedomia, skôr o nedostatku sebareflexie. Takých, čo si mysleli, že sú nenahraditeľní, tu už bolo mnoho. A keď si je tým tak veľmi istý, prečo to potom potrebuje takto demonštratívne dávať najavo? Nie je práve toto znakom jeho slabosti?

A ak je Hansen taký skvelý krízový manažér, ako sa o ňom snažia vytvoriť obraz prostredníctvom PR článkov v médiách a ak je súčasné vedenie divadla na čele s Burianom v tak profesionálnych rukách, ako sa tvária, ako je potom možné, že Burian s Hansenom svojimi rozhodnutiami za jeden mesiac doslova poštvali proti sebe celú operu? Všetky vyššie popísané incidenty posledných dní, to je predsa len séria neuveriteľne netaktických rozhodnutí, z ktorých každé jedno môže vedenie pochovať. Tak aký je Hansen krízový manažér?

A Burian to isté, len v zelenom. O čo viac sa zamestnanci divadla, odborári, novinári a ďalší budú pýtať na otázky financovania, prepojenia záujmov, zmluvy s Kyzlinkom či Steffensom, alebo na sponzorovanie La Scaly, prípadne na  konkrétne zmluvy podpisované s Hansenom, o to viac budú dostávať odpovede o tom, že Hansen je prvotriedny manažér, ktorý prišiel pozdvihnúť pražské divadlo na medzinárodnú úroveň a že z Nórska neodišiel až za tak dramatických okolností, ako mu nespravodlivo pripisujú nórski novinári, ktorí všetci klamú. Teda budú dostávať odpovede na úplne iné otázky, než ktoré kladú.

Podčiarknuté a zhrnuté, faktické kroky, ktoré sa v pražskom divadle teraz reálne dejú, sú presným opakom toho, aký mediálny obraz sa snaží Hansen o sebe vytvoriť. Stačil len mesiac, odkedy sa reálne ujal v divadle moci a situácia sa natoľko vyhrotila, že mu už neverí zrejme vôbec nikto.

„Ja pánovi Hansenovi ani po poslednom stretnutí s ním nedôverujem. On vám niečo hovorí, ale v jeho hlave sa odohráva niečo iného, to sú len krásne reči. Neodpovedal nám na nič z toho, čo sme sa ho pýtali, ale len všeobecné odpovede. Situácia mi pripomína pokoj pred búrkou. Mali sme jednu schôdzku o jeho vízii sme sa nedozvedeli nič. Povedal, že chce oživiť súbor mladými ľudmi, ale nikto sa nedozvedel ani to, či s tými mladými, ktorí už sú u nás, počíta v sezóne 2020/21. Povedal, že nemôže nič garantovať, a povedal to aj mladým sólistom. Tak neviem akú má predstavu o tom, že ako až mladí by teda mali spievať sólisti v našej opere, keď ani tým skutočne mladým nemôže nič garantovať,“ – povedala Urbanová.

“Sme už tak rozhorčení, že tá požiadavka na odchod Buriana a Hansena je prioritná. A ak nebude splnená, tak od septembra nehráme vôbec. Už jednoducho stačilo.” – uzatvára tému Lenka Šmídová.

Protest zamestnancov v ND podporil otvoreným listom aj tenorista José Cura. List bol napísaný krátko po abdikácii Hroncovej a Kofroňa. „Nečakajte, že Vás bude zachraňovať nejaká neznáma osoba túžiaca využiť rozkol v snahe zmocniť sa situácie“ – píše na Cura v náražke na Pera Boyea Hansena: TU.

Zdá sa teda, že v Prahe bude ešte poriadne horúco.

Peter Bleha

Diskusia  k téme je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix