Za Slovensko. Ako najlepšie viem.
Slovensko má svoje chyby, ale tie za nás nikto nenapraví. Cítim, že nadišiel čas na to, aby naša generácia postupne začala za Slovensko preberať zodpovednosť a robila to najlepšie a najčestnejšie, ako dokáže. A aj ja chcem k tomu svojou malou troškou prispieť.
Pre väčšinu ľudí na Slovensku začína rok v januári. U mňa je to trošku iné. Pri pohľade na zmeny v mojom živote sa mi zdá, že môj rok začína prvého júla. Aký bol ten posledný?
Nikdy som sa nepovažoval za veľkého cestovateľa a zrejme sa ním ani nikdy nestanem. Keď som však dnes premýšľal o tom, kam som sa viac, či menej plánovane za posledných 12 mesiacov dostal… navštívil som Poľsko, Nemecko, Holandsko, Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Rakúsko, Česko, Maďarsko, USA, Anglicko, Spojene Arabské Emiráty, Austráliu, Nový Zéland a Kanadu. A bola to parádna jazda.
Videl som západ slnka uprostred arabskej púšte, aj pri oboch stranách Pacifiku. Pozoroval som hviezdy z vírivky v absolútnej tme na konci cesty na Zélande, a tiež (aspoň tie najjasnejšie) z centier veľkomiest. Zažil som zdanlivo nekonečne rôznorodú a farebnú Veľkú koralovú bariéru, ale aj dych berúci výhľad na ostrov na jazere na ostrove na jazere na ostrove v oceáne.
Na západe Tasmánie som dýchal (vedecky namerané!) najlepší vzduch na svete a na jej východe zase pravdepodobne ten najhorší, keď k nám v rámci nejakej podivnej solidarity nasťahovali na izbu v hosteli opitého bezdomovca. Stretol som jedovatého čierneho hada a tiež tisíce mierumilovných pestrofarebných rybičiek.
Triasol som sa na bicykli na najťažších pretekárskych úsekoch po dlažobných kockách na svete a neskôr aj od únavy na vyše 20 kilometrovej veternej hore Mont Ventoux, a o pár mesiacov neskôr som sa bicykloval po úžasných cyklotrasách vo Vancouveri. Zažil som turbulentný let v business class s Emirates (súdiac aj podľa objemu vypitého šampanského) a tiež pokojný (chvalabohu) let v staručkej mašine s Air Serbia.
Videl som olympijský štadión v Mníchove, o ktorom sa pred 50 rokmi vravelo, že predbehol dobu o 50 rokov a dnes sa o ňom vraví stále to isté, ale aj miesta, ktoré majú svoje najlepšie roky už dávno za sebou. Navštívil som majestátny palác v Abu Dhabí, ale aj tmavú a studenú samotku pre najtvrdších zločincov v Port Arthur. Videl som nádherne osvietený parlament v Budapešti a tiež protesty za úniu, spolu s antiprotestami proti únii pred parlamentom v Londýne.
Videl som na vlastné oči najlepší hokej môjho života, keď Pittsburgh vyhral 7:4 v Anaheime, a neskôr o piatej ráno cez internet zo Sydney aj to, ako Slovensko dostávalo góly v posledných sekundách na majstrovstvách sveta v košickej hale, v ktorej hrávam hokej so svojimi kamarátmi.
Odbehol som svoj najdlhší polmaratón v Sydney, aj najťažší šprint v živote na letisku v Mníchove. Napísal som vedecký článok do prestížneho žurnálu, ktorý má vtipnú skratku JEBO a tiež siahodlhú zamilovanú správu, na ktorú som nikdy nedostal odpoveď, a cítil sa ako jebo sám.
V Kalifornii som bol na súkromnom obede s nositeľom Nobelovej ceny a zakladateľom celej mojej vedy a v Košiciach zase na pive s úžasnými ľuďmi, ktorí učia rómske deti v slovenských osadách. Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí zarábajú desaťkrát viac, ako dokážu minúť a tiež s ľuďmi, ktorí zarábajú desaťkrát menej, ako potrebujú na holé prežitie.
Čím viac som cestoval, tým viac som si uvedomoval, ako nám je doma dobre a v akej krásnej, pokojnej a bezpečnej krajine žijeme. A najmä, v akej úžasnej krajine by sme žiť mohli, ak budeme robiť veci o trochu lepšie. Slovensko má svoje chyby, ale tie za nás nikto nenapraví. Cítim, že nadišiel čas na to, aby naša generácia postupne začala za Slovensko preberať zodpovednosť a robila to najlepšie a najčestnejšie, ako dokáže. A aj ja chcem k tomu svojou malou troškou prispieť.
V nasledujúcich mesiacoch chcem stráviť väčšinu času doma. Chcel by som začať na univerzite na Slovensku, odovzdať ďalej to, čím ma vycepovali za 3 roky PhD štúdia v Austrálii, naďalej robiť iba výskum svetovej úrovne, nehľadiac na to, že na Slovensku existujú aj oveľa jednoduchšie cesty. Postupne chcem tiež začať skúmať a navrhovať aj možnosti, ktoré by mohli posunúť našu krajinu dopredu. Urobiť aspoň jednu dobrú vec, vďaka ktorej sa tu budeme mať o čosi spokojnejšie. A dúfam, že v tom neostanem sám.
Návod, ako priložiť ruku k dielu, nie je zložitý. Musíme mať len otvorené oči, učiť sa od najlepších a byť ochotní uznať vlastné chyby. Úplne postačí, ak bude každý robiť to, v čom je najšikovnejší, a to tým najsprávnejším možným spôsobom. Nie je na čo čakať a nie je sa čoho báť. Sme predsa Young & Powerful.
