Doktor by mal v urgentnej službe spať
Poviem to tak, ako si to myslím: v urgentnej službe po pracovnej dobe by mal lekár spať alebo mať vyložené nohy a čítať si poéziu, pozerať futbal alebo filmy, proste relaxovať, a áno, mal by byť za to platený.
To, čo si práve idete prečítať, je krátky a neúčinný povzdych nad situáciou v istom výseku nášho zdravotníctva, ktorý však kontextovo, ale aj príčinne, súvisí s jeho ďalšími ramenami. Najmä by som sa chcel posťažovať na rýchlu zdravotnícku službu a službu na urgente.
Zdravotníci sú skupinou obyvateľstva, na ktorú verejnosť hneď po politikoch najradšej odvádza svoje negatívne emócie. Neznamená to, že nerobíme chyby alebo že si možno v konkrétnych prípadoch nezaslúžime kritiku. Máme pred sebou vždy náročnú úlohu – zdravie a život ľudí – s ktorou súvisí i nemalé bremeno zodpovednosti. A jej dôsledky musíme byť aj schopní prijať. Ak však slúžime iba ako emocionálny hromozvod k uzemneniu vášní a nejakých slepých nepriateľských, závistlivých či paranoidných tendencií, nemusí za tým byť žiadna naša konkrétna chyba. Napríklad nemôžeme za to, ako sa na nás hneváte za naše platy, o ktorých sa do médií sústavne púšťajú skreslené údaje a v ktorých sa aj tak nepribližujeme tomu, čo nám patrí a tomu, ako sú naši kolegovia ohodnotení na Západe.
Zdravotníci sú skupinou obyvateľstva, ktorá neustále žije v obrovských stresoch a tlakoch. Ako lekári sa musíme rozhodovať často veľmi rýchlo, mnohokrát pri neúplných informáciách o pacientovi, zoči-voči chorobe, zúfalstvu či smrti, ale s obrovskou právnou zodpovednosťou. Veľakrát čelíme nespokojnosti pacientov alebo ich príbuzných, ktorá nie je vôbec oprávnená. Pracujeme aj v noci. Celkom bežne nerobíme len dvanásťhodinové služby, ale aj dvadsaťštyrihodinové, po ktorých niektorých z nás čaká ďalšia práca na oddelení. Musíme sa neustále vzdelávať a aj sa neustále vzdelávame, či sme už lekári, sestry alebo záchranári. Musíme byť adaptívni a flexibilní, sme vystavení stále silnejúcim administratívnym a komerčným tlakom, ako aj stále rastúcim požiadavkám na našu profesionálnosť, odbornosť a čas. Takmer všetci sa dotýkame fenoménu vyhorenia a nedobrovoľne sa tlačíme pred jeho bránou. Toto všetko sa samozrejme odráža na našej osobnej pohode, zdraví a negatívne vplýva na náš osobný a rodinný život. Domov chodíme unavení, máme narušený spánok, a buď ani nevieme normálne zaspať, alebo naopak zaspíme všade, kde sa len dá. Nemáme náladu na svojich milovaných, pretože sa neustále venujeme niekomu cudziemu. Ak máme zrazu náhodou voľnú sobotu aj nedeľu, považujeme to za božské privilégium.
Nie je to nič ľahké, byť zdravotníkom.
Navyše, je nás čoraz menej, takže rastúce požiadavky na nás a na náš výkon sa výbušne stretávajú s klesajúcim počtom profesionálov v oblasti zdravia.
Tieto hrany a nároky vnímame v rôznych kútoch a rohoch zdravotníctva, hoci ja tu teraz utrúsim pár viet skôr o urgentných službách.
Poviem to tak, ako si to myslím: v urgentnej službe po pracovnej dobe by mal lekár spať alebo mať vyložené nohy a čítať si poéziu, pozerať futbal alebo filmy, proste relaxovať, a áno, mal by byť za to platený. Urgentné služby sú totiž určené pre urgentné prípady a lekár v nich slúži potom, čo si už na svojom pracovisku odpracoval osem hodín, ktoré už i tak boli dostatočne náročné a únavné. To, čo je potrebné pri styku s urgentným pacientom v akomkoľvek medicínskom odbore, je energia, v ktorej sme na neho schopní zamerať svoju pozornosť a všetko to, čo vieme i nevieme (intuícia) venovať človeku, ktorý je pred nami.
A to je práve možné, ak sme relatívne oddýchnutí.
A nie je to možné, ak rad za radom vyšetrujeme ľudí, ktorí si samozrejme radi zaplatia povestných desať euro, pretože tak nemusia čakať v radoch a zapisovať sa niekde v čakárňach ako to býva cez deň. Sú napokon spokojní. A lekár vďaka nim rozptýlenejší vo svojej pozornosti i chudobnejší na energiu, pretože takíto pacienti za noc obvykle nebývajú dvaja.
Možno aj stojí za to povedať, o akých pacientov ide. Napríklad pani večer zaspala a v noci sa prebudila na to, že sa jej sedielka z okuliarov, ktoré si zabudla zložiť, otlačili na nose. A s tým odtlačkom prišla na urgentný príjem. Chlapcovi sa vyhodila vyrážka na chrbte, tak si ju pre istotu dal pozrieť už v noci na urgente, či to nie je niečo nebezpečné. Slečna mala na druhý deň cestovať do zahraničia, ale akoby cítila, že na ňu niečo lezie, tak radšej išla na vyšetrenie. Nie že by mala soplík, ale už už akoby jej niečo chcelo tiecť z nosa. Mladého muža odrazu pichlo v boku. Hrozné, však? Takéto prípady sa však nevyhýbajú ani psychiatrii. Napríklad, istému mužovi sa v noci nedalo zaspať, tak si prišiel po pilulku na spanie. S dievčaťom sa rozišiel partner a potrebovala to s niekým prebrať. A tak sa dostavila na pokec. Muž si zabudol zobrať lieky a tak navštívil urgent kvôli predpisu. Problém takého predpisu je, že ho nie je možné vydať bez vyšetrenia. Nejdem sa tu zmieňovať o celej plejáde opitých ľudí, ktorí nie sú ani tak pacienti, ako výtržníci, a ktorými by sa mala zaoberať polícia, nie psychiater.
A tak takíto pacienti hlcú čas – pretože na urgente ich proste nie je možné nevyšetriť. A ak som aj neraz pacientovi alebo pacientke povedal, že nie je urgentným prípadom, často som sa dočkal nie zrovna tej najosviežujúcejšej sprchy – že som k*kot, že som psychopat, a nie psychiater, že by mi mali odobrať diplom, že som hanbou zdravotníctva, že si ma niekde počká, a iné v podobnom duchu – a to všetko najlepšie vždy pred inými pacientmi.
Presne tento typ pacientov narúša celé nastavenie a podstatu systému urgentnej a pohotovostnej služby. Ale to nie je všetko. Nie sú to len neodôvodnené návštevy urgentnej služby zo strany pacientov, prípadne ich nepríjemné a agresívne výboje voči personálu. Svoje pridávajú aj neodôvodnené výjazdy RZP vozidiel, ktoré nám pacientov pred urgent zvážajú ako kuriéri alebo ako nejaký zvláštny druh taxi služby.
Rovnakí pacienti, akých som spomínal vyššie, totiž môžu zaťažiť urgentnú službu aj tým, že si zavolajú záchranku. Tá ich bez problémov dopraví na miesto určenia namiesto toho, aby im na dispečingu povedali, že na druhý deň predsa môžu navštíviť svojho doktora, že výjazd k nim nie je z medicínskeho hľadiska indikovaný alebo že zbytočne zaťažujú linku, ktorá je určená pre vážnejšie prípady. Tak sa stane, že na urgente ošetrujem štvrtýkrát za mesiac človeka, ktorý cíti úzkosť už dobrého polroka, ibaže sa na ňu nejako pozabudol liečiť u svojho psychiatra. Na internom urgente nie je výnimkou, že isté typy pacientov a pacientiek ošetrujú aj desaťkrát za mesiac len preto, že im vyskočil tlak alebo im prišlo na zvracanie a zavolali si záchranku. Prípady ako bolesti chrbta, ktoré už pomaly trvajú týždne, sú tiež celkom bežné. Z urgentu si mnohí urobia aj priestor na kontrolné vyšetrenie – samozrejme s už spomenutým taxíkom. Posádka RZP pritom vždy hovorí, že pacientovi nepodali žiadny liek, pretože to nie sú oprávnení urobiť, pričom ide o kvalifikovaných a múdrych záchranárov alebo sestry, a navyše, pacienta musia vždy niekam dopraviť/doručiť. Znamená to, že situáciu nemôžu vyriešiť na mieste, na ktoré boli poslaní.
Tak čo iného ako taxi služba potom sú?
Stáva sa nám, že RZP vozí opakovane toho istého pacienta, ktorý otvorene zneužíva zdravotnú starostlivosť, napíšeme mu to aj do dokumentácie, ale vďaka tejto taxi službe príde vždycky znova. Opakovane sa mi udialo, že sanitka prišla s na cárach opitým jedincom, ktorého som vyšetril a okrem opitosti som nevidel za daných okolností nijakú inú zmenu duševného stavu. Opakovane sa mi stáva, že ma posádka RZP ženie, aby som rýchlo prevzal pacienta, pretože sú vraj potrební niekde inde. Ale presne toto je katastrofálny omyl celého tohto podivuhodného systému. Keďže služby RZP zarábajú na svojich výjazdoch, každý takýto prevoz im príde vhod. To znamená, že nie sú v tú chvíľu skutočne potrební niekde inde, ale majú ísť robiť taxík ďalšiemu bizarnému prípadu, ktorý si prívlastok urgentný určite nezaslúži.
Jednu z minulých služieb napríklad posádka RZP otvorene prejavila nespokojnosť s mojím tempom, pretože som nešiel na urgentný príjem hneď alebo v krátkom čase po tom, čo sa ohlásila, ale som podľa nej určite pozeral televízor. V skutočnosti doviezli títo nespokojní záchranári ďalší zbytočný prípad a ja som práve v tom čase telefonoval s inou posádkou RZP, zhodou okolností o podobnej zbytočnosti v teréne.
Výjazd RZP by mal proste čakať na lekára, nie ho „terorizovať“ apelmi na rýchly postup, obzvlášť ak doviezli prípad, ktorý ani zďaleka nie je urgentný, čo si navyše aj sami uvedomujú.
A takto sa bieda urgentnej starostlivosti uzatvára do kruhu.
Keby Vám alebo Vašim blízkym nedajbože niečo bolo, určite by ste boli radšej, keby ste narazili na sviežeho lekára, nie na nevyspatého, zodratého a zbytočnými vyšetreniami zdecimovaného ducha, ktorý by na Vás hľadel na pol oka, s dvoma ibuprofénmi v krvi a s miskou kávy v žalúdku, ktorá mu už aj tak nemôže účinkovať. Mali by ste pocit, že sa o Vás dobre postará a on by to aj urobiť chcel, nielen musel. Pretože presne na to tu tá urgentná služba a urgentný príjem je.
Ak sa však z RZP bude robiť biznis, ktorého kompetencie neprevýšia akékoľvek prevozové vozidlo, a ak sa pohotovosti budú brať ako vyšetrenia, kde sa nemusí toľko čakať, tak na nás všetkých vyhorenie príde omnoho skôr, než by to ktokoľvek z nás čakal, a svoju prácu budeme robiť s nevôľou a odporom, len preto, že musíme (veľmi málo ľudí robí nočné a urgentné služby naozaj preto, že ich chce robiť – proste ich robiť treba). Hlavné poslanie urgentu je čakať na prípad, ktorý si zaslúži našu pozornosť a ktorému budeme venovať maximálnu energiu a nasadenie. Za to by sme aj mali byť platení: že sme kedykoľvek k dispozícii. Toto kedykoľvek však neznamená to isté, čo neprestajne. A to je aj zmysel záchraniek, ktoré nemajú lietať po celom meste a jeho okolí, ale majú čakať, kým sa niečo nezomelie, aby mali rezervu na prípady ako sú katastrofy, hromadné havárie alebo iné nešťastia, alebo aby mohli v čo najkratšom čase doraziť práve tam, kde ich skutočne treba.
