Michaličove alúzie na večnosť
Návrat slovenskej maľby nevyvolali výstavy, ako to navodil celý rad významných európskych výstavných akcií i podujatí či publikácií z prelomu tisícročia, ktoré objasňovali jednoznačnú prítomnosť maľby na európskej výtvarnej scéne. Návrat slovenskej maľby začali aktívne presadzovať študenti bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení okolo roku 2002 v novozaloženom Štvrtom ateliéri Katedry maľby a iných médií pod vedením prof. Ivana Csudaia, ktorí prirodzenejšie siahli po oleji, akryle a veľkom plátne. Kým dovtedy panovala prevaha inštalácie, objektu a kresby, tak s príchodom nového tisícročia sa začali objavovať nápadné i nápadité obrazy a maľby. Ich protagonisti dnes patria k vyzrievajúcim umelcom.
Ako každá výtvarná scéna, aj slovenská má svoje jedinečné story, zákulisie i hrdinov. Čo ponúka slovenská maľba dnes? Spomedzi mnohých autorov, ktorých spájajú buď Košice, alebo východné Slovensko, ako J. Mitríková, J. Vasilko, M. Blažo, L. Dovičáková, M. Lányi, B. Sirka, B. Hostiňák, T. Makara a iní, je viacero výrazných mien, ktoré rezonujú v širšom slovenskom kontexte. Ich nositelia živo zobrazujú aktuálny svet pokleskov, paradoxov a rôznych problémov (E. Šille), dávajú nahliadnuť do intimity svojho súkromia, reflektujú krehkosť a úskalia partnerského spolunažívania (M. Mikišková-Pascoe), prítomný je odraz vlastnej identity, sexuality, mužskej a ženskej telesnosti (A. Dúbravský), povrchnej tradície s narážkami na civilizmus (J. Kollár), sprítomňujú krajinu oslobodenú od ľudskej figúry s výsekmi sídliskového prostredia a priemyselných zákutí či zón (L. Tallová). To je stav vyvolaný generáciou tridsiatnikov či štyridsiatnikov.
Inakšia maliarska situácia je medzi dnešnými päťdesiatnikmi či šesťdesiatnikmi, ku ktorým patrí Pavel Michalič (1962). Svoju dráhu výtvarného umelca naštartoval po znamenitej výtvarno-umeleckej príprave na bratislavskej VŠVU. V ateliéri prof. Ota Luptáka získal schopnosť disponovať celou škálou výrazových prostriedkov v trojzáprahu klasických výtvarných disciplín – maľba, grafika, kresba. Vďaka svedomitému štúdiu kresby dosiahol excelentnú presvedčivosť – pokiaľ ide o reprodukciu reality a metaforickú imaginatívnosť – pokiaľ ide o nadreálne uchopenie témy.
Po absolvovaní vysokoškolskej prípravy sa vrátil do rodného východoslovenského kraja. Ešte sa ani neohral a čoskoro ho životné peripetie znovu zaviali na opačný koniec Slovenska. Dnes žije a tvorí pod horským cípom neďalekých Malých Karpát v malom okresnom mestečku Senec v blízkosti Slnečných jazier, na prvý pohľad v idylickom prostredí. V skutočnosti však pôsobí v umelecky veľmi silných konkurenčných pomeroch najdynamickejšie sa rozvíjajúceho stredoeurópskeho regiónu s výraznou dostredivosťou na Bratislavu ako hlavného mesta Slovenska.
Michalič patrí k osobnostiam generácie osemdesiatych rokov, ktorí nadviazali na povestný postmoderný prúd neoexpresionistickej maľby. Jeho generačnými spolupútnikmi sú slovenskí maliari ako Mário Flaugnatti, Jano Raška, Miro Bezák, Milan Hnát, z českých kolegov spomenieme pražského maliara Jirka Vaněka. Vlastný maliarsky program ukotvil v lyrickej abstrakcii. Vyznačuje sa technologickým grifom, razanciou, ale aj výrazovou jemnosťou. Vyjadrovacími prvkami sú popri kompozičnom riešení plocha, línia, tvar a pochopiteľne farba. Najviac zdôrazňuje prácu s farbou. Recipienta orientuje na vnímanie jej optických kvalít (tón, sýtosť, svetlosť).
Svojím poňatím maľby je Michalič spríbuznený s postmoderným vedomím a svojím naturelom je úzko zviazaný s lyrickoabstraktnou expresivitou. Presadzuje výrazovú slobodu, právo na experiment, improvizátorskú hravosť, tvorivé aplikovanie náhody. Recipientovi nepredkladá explicitne čitateľnú skutočnosť. Nezobrazuje, ale skôr zachytáva jednotlivosti či štruktúry bežnej reality a prostredníctvom vlastného subjektu ich umelecky pretvára. Tým poukazuje na fakt, že nami prežívaná skutočnosť nie je len o objektivite a racionalite, ale aj o subjektivite a iracionalite. Pre pochopenie umelcovej idey je dôležitý hlbší interaktívny vzťah recipienta s vnímaným dielom.
Jadro varšavskej maliarskej výstavy Pavla Michaliča tvoria obrazy, ktorých vznik siaha do druhej polovice tohto desaťročia. Malé obrazové série ako Zabudnutí, Priestor, Transformácia (veľkoformátové plátna namaľované v rozpätí posledných piatich rokov akrylom, olejom či kombinovanou technikou) sú postavené na tom, aby evokovali, asociovali i provokovali predstavy a fantazijnosť (môže to byť náznak ľudskej figúry, pričom nejde o jej verifikovanie, ale o jej metamorfózy v priestore a plynutie v čase, o alúziu na večnosť). Michaličove obrazy môžu v niekom vyvolávať variabilitu hĺbok kozmických priestorov, neohraničenosť substancie (zámerom bolo variovať Veľký tresk), v niekom zasa nezáväznú maliarsku hru so symbolikou farieb a jej kvalitami s vedomím, že možnosti nášho poznania sú síce limitované, avšak nie je vylúčené, že za hranicou poznateľného jestvuje mystické transcendentno.
Varšavskou prezentáciou Michalič nadväzuje na svoj viacročný umelecký program, ktorým podčiarkuje osobitosť, svojráznosť a autorskú individualitu umeleckého rukopisu. Pred málo rokmi prezentoval svoju tvorbu v Čechách, Poľsku a Rakúsku. Priamo i nepriamo tak zúročil dva niekoľkomesačné študijné pobyty v Spojených štátoch, ktoré absolvoval v rokoch 2004 a 2011 a ktoré znamenali pre tohto pozoruhodného slovenského maliara nové podnety pre ďalšie umelecko-tvorivé východiská.
Prezentované diela sú súčasťou výstavy 25 maliarskych diel akad. mal. Pavla Michaliča, ktorá je v súčasnosti otvorená v Slovenskom inštitúte vo Varšave. Bola otvorená 5. júla t.r. a potrvá jeden mesiac.
