Emoční šmelinári

Takto vnímam emócie ja. Som totižto citový a iracionálny. Iracionál nie je nadávka pre človeka, ktorý podľa niektorých racionálov neveľmi rozmýšľa. Je to človek s bohatším emocionálnym svetom oproti racionálovi, ktorý uprednostňuje viac rozum pred citmi.

Prečo Vám to píšem? Snažím sa zdôrazniť, že pri mnohých našich rozhodnutiach a riešeniach je potrebné, aby konečný výsledok bol v súlade s našimi citmi. A tie je potrebné rešpektovať u seba, ale  aj u iných. Keď sa pozerám na svoj život, bolo v ňom skutočne veľa citového prežívania. V mysli sa mi vynárajú osemdesiate roky. Roky pre mňa emocionálne bohaté. Puberta, dospievanie, skutočnosti v súvislosti s mojím homosexuálnym cítením s ktorými som si nevedel veľmi rady. Nemal kto poradiť a ja som na dlho nemal ani odvahu o radu či pomoc žiadať. A keď som nakoniec požiadal a začal svoje intímne problémy riešiť, prvé riešenia neboli šťastné. Po procese takzvanej liečby som prežil asi emocionálne najstrašnejšie obdobie v mojom živote.

Mal som však jednu veľkú výhodu. Svoju mladosť. Tá sama o sebe má v sebe obrovskú regeneračnú schopnosť a to nie len na tele, ale aj na duši. Do toho mi prišiel do života môj Danko. Jeho psychická stabilita mi pomohla dostať sa z väčšiny psychických tráum.

Máme dva týždne pred Gay Pride v Bratislave. Ako každý rok, okrem 2015 roku (spoločnosť otrávená nezmyselnou referendovou kampaňou Aliancie za rodinu) v poslednom temer desaťročí sa vyrojí množstvo reakcií zo strany odporcov Pride. Vnímam to tak, že si mnohí pozrú nejaký pochod v zahraničí, zábery na polonahých až nahých účastníkov, ktoré médiá tak radi prezentujú a názory na obscénnosť sú vytvorené.

Mnohí nevedia pochopiť prečo Pride. Čo núti organizátorov ich organizovať a účastníkov sa ich zúčastňovať. A sme opäť pri emóciách. To z veľkej miery kvôli nim každý rok počet účastníkov stúpa. Tam sa vždy ľudia nabijú, obnovia si pocit, že nie sú osamelí, že komunita LGBTI rastie a mocnie. A že pribúdajú aj naši podporovatelia. Ľudia sa snažia byť na seba milí, všetky vojnové sekery sa aspoň na jeden deň zakopú a komunita sa zomkne. A ukáže svetu, že sme krásni, šťastní a že to, čo už toľko rokov žiadame, nie je nič nepatričné a že si to plným právom zaslúžime.

Veľmi často sa spomína, pri zdôvodňovaní prečo áno registrovaným partnerstvám, celý rad právnych noriem v zmysle ktorých sú LGBTI osoby diskriminované v porovnaní s majoritou. Dedenie, nahliadanie do zdravotných záznamov, vyživovacia povinnosť, vdovské dôchodky a tak ďalej. A len posledné roky sme začali používať aj argumenty emocionálne. A tie sú nesmierne dôležité. Akoby sme sa obávali dávať ich najavo, lebo tým ukážeme svoju slabosť. Nie je to pravda. Každý má svoj citový život, nie je to nič nepatričné. Mnohým stabilným párom z našich radov chýba pocit, ktorý zažívajú heterosexuálne dvojice, ktoré sa postavia či už pred cirkevný oltár, alebo pred pracovníka miestneho úradu. A pred ľuďmi, ktorí ich milujú v prostredí prajnom, radostnom a podporujúcom, povedia si  svoje áno. Sľúbia si lásku, toleranciu, že budú spolu stáť jeden pri druhom až do smrti. Je to tak prirodzené a tak normálne, že by to mohlo byť mnohými, ktorí túto potrebu nemajú, považované za zbytočné. Je to zároveň tak vzácne, že sa to nedá kúpiť, ani ničím nahradiť. ‚Si tu so mnou, sme spolu, šťastní a blažení! Nič nás nerozdelí.‘ A hlavne je to také tradičné a konzervatívne. Na Slovensku vo vzťahu k LGBTI zatiaľ považované, žiaľ, viac za výstredné a nenormálne.

My ľudia sme rôzni. Máme rôzne postoje, názory, formované najprv našimi rodičmi, spolužiakmi, neskôr zažitými skutočnosťami a prežitkami. Takže pomerne často len veľmi ťažko hľadáme to, čo nás spája, pred tým čo nás rozdeľuje. A práve tie emocionálne prejavy sú normálnou súčasťou týchto procesov. Nečakajme, že ak sa začneme pohrávať s citmi iného, dostane sa nám ohľaduplnosti a tolerancie. Tak s nimi nemanipulujme, ‚nehokynárčime‘ a rešpektujme ich. Inak budú naše strety stále prudšie, bolestivejšie. A porozumenia a lásky stále menej…

Roman Dulgerov