Denník N

Ženskými očami: Pozvite Annu Frankovú do škôl

Písal sa 5. júl 1942. Presne pred 77 rokmi sa 13-ročná Anna dozvedela od svojho otca Otta Franka, že sa ich rodina musí ukryť na tajnom mieste. Svedčí o tom zápis, ktorý si urobila do dnes už legendárneho denníka.

Je hanba, že som sa k tejto útlej knihe dostala až vo svojich 34. rokoch, napriek tomu, že o jej existencii a dôležitosti viem dávno. Škoda, že keď sme sa kedysi pasovali so zoznamom povinného čítania, práve táto kniha na ňom nebola. Dnes už nie je problém zohnať, ale zasa to, čo sme kedysi volali „povinné čítanie“ vraj už neexistuje. Niekto by mohol namietať, že všetko povinné mladí automaticky odmietajú, myslím si ale, že túto knihu by čítali aj s čelovkou pod perinou. Počula som, že niektorí učitelia zvyknú žiakom vždy začiatkom roka odporučiť nejaké dobré knižky na čítanie. Myslím si, že Denník Anny Frankovej by jednoznačne mali medzi svoje odporúčania zaradiť. A nie len pre silný príbeh, ktorý by sa mal dostať ku každému školákovi u nás.

Malo to tak byť

Prečo práve Anna Franková a jej denník? – správna otázka. Vysvetlím. Začalo sa to tým, že som si v Amsterdame narýchlo omylom miesto vstupenky na prehliadku Domu Anny Frankovej kúpila vstupenku na „Anne Frank Tour“, čo je vlastne tematická cesta po meste so zastávkami na miestach spojených s holokaustom. Neľutujem. Vďaka nášmu trpezlivému sprievodcovi som si po troch hodinách v jeho spoločnosti doplnila dôležitú mozaiku svojho poznania. Mozaiku o často neznámych hrdinoch a hrdinkách medzi nami, ktorú by sme mali naučiť skladať aj naše deti. Rozprával tak zaujímavo, že som si hneď v najbližšom kníhkupectve slávny denník Anny Frankovej kúpila. Je to kniha, ktorá ukazuje nielen to, ako veľmi je dôležité vedieť sa postaviť osudu, ale aj vedieť sa postaviť za druhých. Príbeh rodiny je totiž napriek jej tragickému koncu príkladom toho, ako veľmi sme často odkázaní na pomoc druhých a pokiaľ v tých „druhých“ nedrieme hrdina, nemáme šancu. Frankovcom pomáhali viac ako dva roky v úkryte štyria hrdinovia, ktorí zašli na hranicu a riskovali svoje vlastné životy. Aj preto treba tú knižku, napriek smutnému koncu, čítať.

O hrdinoch za rohom

Na to, aby sme videli hrdinov okolo seba netreba žiť vo vojne. Každá doba má svojich, aj tá naša. Ukazujme ich našim deťom a učme ich aj to, že nie všetci sú viditeľní. Napríklad darcovia krvi či kostnej drene, alebo ľudia, ktorí možno nespisujú petície ani nekričia do megafónov na námestiach, ale v tichosti rozmýšľajú ako vedia pomôcť a naozaj to robia. Nečakajú za to ani pozvania na nóbl recepcie ani netúžia mať meno vytesané v kameni či fotku na titulke. Nevieme, ktorí sú to keď sedíme spolu v MHD, alebo kráčame po ulici. Väčšina z nich by sa slovom hrdina nikdy nenazvala, lebo sú to skromní ľudia, ktorí berú pomoc blížnemu ako niečo úplne samozrejmé. Ale sú tu a mnohým z nich máme byť za čo vďační.

Čo naše školy (ne)učia

Skončil sa ďalší školský rok a rozmýšľam nad tým, čo škola deťom dáva a čo by im mala dať. Možno ma to zaujíma o čosi viac, keďže budeme mať doma od septembra prváka. Želala by som si pre neho aj ostatné deti, aby na svojej ceste slovenským štátnym školstvom stretávali takých učiteľov, ktorí v nich zapália ten istý plamienok zvedavosti ako vo mne zapálil náš sprievodca v Amsterdame. Aby túžili čítať knihy, pýtali sa, hľadali odpovede, naučili sa kriticky myslieť. Dnes, vo svete rastúceho extrémizmu je to možno také naliehavé ako v 30-rokoch minulého storočia. Dejepis, etika, literatúra, občianska náuka… aj to sú predmety, kde si viem predstaviť pracovať s touto témou. S témou „hrdina“, „hrdinovia medzi nami“…. Príkladov z minulosti je veľa, netreba ísť ani do Holandska – stačí si naladiť Slovenský rozhlas a vypočuť si niektorú z častí cyklu Encyklopédia spravodlivých (http://www.rtvs.sk/radio/program/1083), no myslím si, že denník dievčatka, ktoré by pred pár dňami – 12. júna 2019 oslávilo 90-te narodeniny, je výnimočný svojou autenticitou. Deťom, či už 12 alebo 15-ročným sa približuje práve tým, že ho rozpráva dospievajúce dievča, nie dospelý. Že to nie sú memoáre zhrnuté na papieri, alebo rozprávanie zrelej dámy v rokoch. Je to „skutočný príbeh“ ich rovesníčky, ktorá nikdy nedostala šancu vyrásť a splniť si svoje sny.

Keď „osnovy nepustia“

Viem, že „osnovy nepustia“… – klasická formulka o tom, prečo sa to „nedá inak“. Ale pamätá si niekto z vás do koľkej dynastie patril Tutanchamón, kedy bolo povstanie Františka II. Rákociho alebo koľko vojakov padlo v ktorej bitke 1. svetovej vojny? Pamätá si niekto všetky tie názvy diel a roky, ktoré sme museli sypať z rukáva na hodinách literatúry? Lebo presne tento typ informácii sa v našich školách driluje naspamäť. Odpovede si vieme nájsť jedným klikom na internete. Zbytočne tak míňame čas a energiu, ktorú by sme mohli využiť na pochopenie súvislostí. To, čo je na dejinách naozaj dôležité je – nie vedieť odrapotať  mená, roky a čísla – ale pochopiť kontext. Verím, že mnohí učitelia by naozaj chceli učiť inak, viac zážitkovo, keby mohli. Lenže oni musia prebrať v rekordne krátkom čase celý svet pomaly „od dinosaurov“… Prosím VÁS prepíšte už niekto tie osnovy…

John Q

Pamätám si ako sme na strednej škole v škole v USA pozerali jeden a ten istý film – s názvom John Q na hodine psychológie aj náuke o spoločnosti. Je o malom chlapcovi, ktorý odpadol pri športe. V nemocnici sa jeho rodičia dozvedeli, že má srdcovú vadu pre ktorú mu treba srdce transplantovať. Na „správne“ srdce ale treba čakať, no oni čas nemali, lebo nemali to „správne“ poistenie. A tak im bolo povedané, že ich syn nemôže ostať napojený na prístroje tak dlho ako by potreboval. Rodičia robili čo mohli, no sumu potrebnú na predĺženie života nezohnali a tak sa bezmocne prizerali na to, ako sa ich dieťaťu kráti čas. V závere sa otec pod vplyvom emócii rozhodol pre zúfalý čin: ozbrojený vtrhol na urgentný príjem, kde zajal rukojemníkov a žiadal pomoc pre syna. Film (konanie otca, prístup lekárov či fungovanie zdravotníctva a systém poistenia) sme v škole spolu s učiteľmi analyzovali z rôznych uhlov pohľadu, dokonca k nemu písali esej. Viete si niečo také predstaviť u nás? Mne sa to vtedy veľmi páčilo a páčilo by sa mi, keby to zažili aj moje deti na slovenskej škole. Pokojne by predlohou mohol byť nejaký slovenský film.

Bez invektív

O chvíľu si pripomenieme SNP. Už sa „teším“ na obligátnu povinnú anketu v niektorom z médií, z ktorej sa dozvieme, že mladí vôbec netušia, čo to SNP bolo. A potom v novembri zasa, že netušia nič ani o Nežnej revolúcii. Takýmito anketami ich ponižujeme rok čo rok. Tadiaľ ale cesta nevedie. Ani nestačí napísať si každý rok povinne na prvú stranu zošita z dejepisu „historia magistra vitae“, teda „história je učiteľkou ľudstva“.

O hrdinoch SNP, vojnových veteránoch, obetiach nacizmu či komunizmu, … o Heliodorovi Píkovi, Milene Jesenskej, Milade Horákovej by sa mali určite učiť, ale KONEČNE už  aj obyčajných ľuďoch ako bola Anna Franková. A  mnohí ďalší. Je však nevyhnutné, aby učenie prebiehalo takou formou, ktorá žiakov a študentov baví, inak im znova učivo v hlave zostane len pár týždňov.

Možno, keď budú naše deti poznať tieto ľudské príbehy, keď sa minulosti naozaj dotknú, bude ich aj zaujímať, budú viac empatickí a pochopia ju. A čo je najdôležitejšie, možno pochopia aj to, že hrdinom či hrdinkou sa môže stať každý z nás. Že oveľa viac ako dostať 100 likeov na facebooku, alebo získať 100 followerov na instagrame je postaviť za jedného svojho priateľa v skutočnom živote. Nie je to málo, je to veľká výzva. Zvlášť dnes, keď sa mnohé deti utiekajú do virtuálnej reality, valcuje ich internet, zamotávajú sa do sociálnych sietí, dusia sa vo vizuálnom smogu reklám a v skutočnom živote sú stratené. Je to výzva najmä pre nás rodičov, ale bolo by skvelé, keby tento dialóg viedli deti aj v školách, kde trávia väčšinu času. Vieme predsa, že mnohé z nich doma nemajú zázemie, v ktorom by mohli tieto témy zvládnuť.

Čítali ste BLOG ŽENSKÝMI OČAMI o ženách, očami ženy, ale nie len pre ženy – je pokusom pozrieť sa na svet inak a zároveň vidieť udalosti, ktoré často rezonujú spoločnosťou len na moment, alebo sú to len drobné postrehy z obyčajného života obyčajnej ženy, manželky a matky.

Teraz najčítanejšie

Silvia Krpelanová

Vyštudovala Katedru žurnalistiky na FiF UK v Bratislave. Pracovala ako redaktorka v tlačovej agentúre SITA, denníku SME a TV Markíza (2004 - 2012). Zúčastnila sa programov: Visegrad Summer School (2006) Advanced European Media Training (2007), Tertio Milenio Seminar on Free Society (2007). Od septembra 2015 pôsobí v RTVS ako dramaturgička a moderátorka relácie Slovensko v obrazoch. Je autorkou Magazínu Bratislava región (Tourist Edition Look At It, 2017 a 2018), ktoré sú dostupne bezplatne v tlačenej aj elektronickej podobe TU. Zaujíma sa aj o témy spojené s rozvojom turizmu a aj preto s radosťou spolupracovala na vytvorení dvoch StoryMáp - Vínne cesty a Vianočné trhy pre región Centrope, ktorý zahŕňa Bratislavu a jej okolie a svojimi aktivitami podporuje rozvoj cezhraničnej spolupráce. Nájdete ich tu a tu. Spolupracuje s Európskym inštitútom pre rodovú rovnosť (EIGE). Blogy inšpirované témami, ktoré Inštitút sleduje si môžete prečítať na tejto platforme.