Denník N

Vzrušenie

Som napätý ako struna…

Skrinky, otvára ich, počujem ten zvuk. Môžem sa aj mýliť, aj táto možnosť tu je, ale nie, som už trénovaný. Za tie roky, čo iné by som čakal, práve teraz nazerá do vrchnej zásuvky. Ako to vieš, zneli by slová môjho brata. Áno, keby tu bol, je poriadne zvedavý. Kedysi nebol, spomínam si na neho veľmi dobre, mám v pamäti všetky podrobnosti. Také ucho, zelenáč, môj mladší brat. Telefonoval, mlátil čosi o splave, vraj vyráža s partiou. Nech si užije, ešte má na to nárok, ale zajtra, bude sedieť pri mne, už to vidím.

Martina, krátke biele tričko, pod ním nič. Nohy dlhé, štíhle, vždy taká bola, postava ako tínedžerka, ešte aj tie prsia sú také akurátne. Viem, prečo som si ju bral, usmievam sa lišiacky. Bradavky, vidím ich, trocha jej presvitajú, moje predstavy dostávajú reálnejšie kontúry. Hm, a keď sa zohýba, tak to mám najradšej. Sú to už roky, vidím jej otca, ako ju viedol k oltáru. Bola krásna, čipkované šaty s dlhou vlečkou a vo vlasoch štýlové ozdoby. Neviem, nie som ako niektorí muži, ktorým všetko rýchlo vyfučí z hlavy. Sú okamihy, ktoré mám kdesi tam hore, zapísané asi navždy, beriem to tak a vyhovuje mi to.

Nohy, zapieram sa do podlahy, spočiatku opatrne, potom sa rozbehnem. Dobre, celkom slušný výkon, chválim sám seba. Pozorujem ju, je vo svojom kráľovstve, aj tento pohľad patrí k mojím obľúbeným. Kdesi na kuchynskej linke váha, ozve sa hlasné pípnutie. Hra sa začína, pred ňou veľká misa a čosi k tomu, do podrobností sa nemiešam. Ženské remeslo, hovorím si, lepšie prenechať na ňu. Džem, rum, hrozienka, samé dobré veci, neviem, čo z nich vznikne, ale aj tak som vzrušený. Víkendové pečenie, mám ho veľmi rád, tie vône sú nezabudnuteľné. Vykrúcajú mi nos a potom, keď sa mi dostane na jazyk kúsok koláčika, to je slasť. Dobré jedlo mám od detstva rád, u nás v kuchyni bolo rušno skoro stále.

Kuchynské minútky, počujem ich, cesto je upečené. Je zohnutá, na rukách rukavice, celý plech voňavej nádhery kladie na stôl. Je taká vrtká a šikovná, neprejde chvíľa a už je cesto nakrájané na rezy. A tie prsia, ako krásne sa jej hojdajú, moje ústa horia túžbou. Chcem sa do nich zaboriť, len tak jemne, citlivo, ako to má rada, perami a jazykom láskať tie nádherné veľké bradavky.

Pláty potreté džemom, prichádza na rad rumová plnka, vyzerajú neskutočne, moje chuťové poháriky sú naštartované. Jedno vzrušenie sa mi mieša s druhým, som napätý ako struna. Už vidím môjho brata, ako bude zajtra mliaskať, je nastavený podobne ako ja. Raz darmo, sme bratia. Chcem si dať, teraz hneď, okamžite, čakať sa mi nepáči.

Nemôžem, je neoblomná, jednoducho nepopustí, vraj pracovné postupy. Voňavý dezert mizne v chladničke, do zajtra, znie vysvetlenie. Nesúhlasím s tým, ale realita nepustí. Nohy, spúšťam ich na zem, musím sa k nej dostať. Invalidný vozík sa nechce poddať, alebo len veľmi pomaly. Nevadí, som bez rúk, ale silný chlap. Život ma naučil, nevzdávam sa ľahko. Som pri nej, už len kúsoček, žiadostivo po nej pozerám. Bez slov, len tak mĺkvo.

Je chápavá, položí bavlnenú utierku a chopí sa vozíka. Signál pre mňa, rozumiem mu veľmi dobre, moje vzrušenie sa stupňuje rýchlym tempom. Tak predsa dostanem aspoň čosi, som šťastný muž.

 

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com