Denník N

Priekopnícke kresťanstvo?

Sú chvíle, keď je dôležité uvedomiť si svoju smrteľnosť – a to nielen na individuálnej rovine, ale aj v rovine štruktúr a inštitúcií. Ak sa totiž nevieme vysporiadať s tým, že niečo musí zomrieť, zrejme sme celkom neuverili evanjeliu o vzkriesení. Áno, niektoré formy kresťanstva a našich prehnitých cirkevných štruktúr musia zomrieť. Čím dlhšie ich budeme umelo udržiavať pri živote, tým viac nás to neskôr bude bolieť. Kde niečo zomiera, tam prichádza priestor pre nový život, nové formy a nové hľadanie.

Druhý júlový týždeň trávim na letnej škole starokatolíckej teológie, ktorú  už siedmy rok organizuje Utrechtská univerzita. Začali sme dnes dopoludnia spoločnou omšou v miestnej starokatolíckej katedrále sv. Gertrúdy. Kostol bol plný rôznorodých ľudí – vrátane množstva mladých rodín s deťmi. Alternatívne a liberálne kresťanstvo má v Utrechte zjavne celkom úspech. 😊

Bohoslužbe predsedal miestny farár Bernd Wallet. Zaznela aj slovenčina, keďže som mal tú česť čítať prvé čítanie. Druhé čítanie bolo v arménčine, aby dostali priestor netradičné jazyky, a kázal uznávaný starokatolícky profesor Peter-Ben Smit. Súčasťou bohoslužby bol aj krst maličkej Milou Lauren Sophie.

Bohoslužba v utrechtskej katedrále spojená s krstom.

Nedeľné popoludnie a večer sme strávili v inšpirujúcom prostredí, kam nás pozval práve spomenutý prof. Smit. Viaceré farnosti Holandskej protestantskej cirkvi, druhej najväčšej cirkvi v Holandsku, si totiž uvedomili, že k nim chodí už len zopár dôchodcov a ak to takto bude pokračovať ďalej, čoskoro vymrú.

Toto bol pôvodný kostol, v ktorom sa schádzala hŕstka miestnych dôchodcov.

Mladí ľudia v nej vo veku okolo 20-30 rokov preto dali hlavy dokopy a položili si otázku, čo s tým idú robiť. V rámci cirkvi vytvorili projekt „pioneer churches“ – teda priekopníckych cirkevných spoločenstiev, ktoré sa usilujú hľadať nové stvárnenie kresťanstva v najrôznejších spoločenských podmienkach a kontextoch. Zvyčajne opúšťajú starobylé cirkevné budovy v centrách mesta a vychádzajú do nizkoprahovejších priestorov na sídliskách či priamo tam, kde ich čakajú sociálne výzvy. Nájdete však aj také, ktoré sa inšpirujú tradíciou kláštorného života a komunít.

Jednu z takýchto komunít v Utrechte sme dnes navštívili aj my (v celom Holandsku sú ich dnes už desiatky, možno stovky). V tej nami navštívenej sa ľudia stretávajú každú nedeľu v mesiaci, pričom prvá nedeľa – teda aj tá dnešná – zahŕňa spoločnú trojchodovú večeru, ktorú pripravujú členovia komunity. Ostatné nedele si spoločne čítajú bibliu, popíjajú kávu, spievajú si obľúbené pesničky (nie, nie iba tie cirkevné) a rozprávajú sa o živote.

…a tu je súčasný „nízkopraháč“ s teraskou

Prišli sme do skutočne multi-kulti komunity, ktorá je na míle vzdialená od toho, ako si človek v našom prostredí predstavuje farnosť, zbor či kresťanské spoločenstvo. Spája ľudí rôznych vierovyznaní, ktorí sa s ním ale identifikujú a chodia sem radi.

Stretávajú sa tu už viac než 7 rokov, hoci pôvodne začínali v kostolnej budove vzdialenej asi 500 metrov od tohto miesta. Práve v ňom sídlila vymierajúca farnosť s poslednou hŕstkou dôchodcov, ktorí sa na poslednú chvíľku rozhodli urobiť ešte niečo so svojím osudom. Kostol však neskôr predali a tak sa spoločenstvo presunulo do neďalekého komunitného centra Armády spásy, ktoré si prenajímajú na každé nedeľné popoludnie. Tento krok považovali za prínosný a dôležitý aj preto, aby odstránili bariéru príliš „kostolného“ vzhľadu, ktorý mohol brániť prísť viacerým moslimským susedom, ktorí žijú v tejto štvrti.

Spoločná komunitná večera.

Všetky tieto veci mi prišli tak iné, tak odvážne, tak otvorené a tak vzdialené od slovenského kontextu, že som sa snažil nasávať túto jedinečnú skúsenosť ako špongia. Okrem iného opäť raz vnímal ako je občas dôležité uvedomiť si svoju smrteľnosť – a to nielen na individuálnej rovine, ale aj v rovine štruktúr a inštitúcií. Ak sa totiž nevieme vysporiadať s tým, že niečo musí zomrieť, asi sme celkom neuverili evanjeliu o vzkriesení.

Áno, niektoré formy kresťanstva a našich prehnitých cirkevných štruktúr musia zomrieť. Čím dlhšie ich budeme umelo udržiavať pri živote, tým viac nás to raz možno bude bolieť. Kde niečo zomiera, tam prichádza priestor pre nový život, nové formy a nové hľadanie.

Značná časť venovala pozornosť finálovému zápasu ženského futbalu Holandsko – USA.

Ďakujem Bohu za všetkých ľudí, ktorí sa neboja vykročiť novými cestami. Ďakujem za skúsenosti, ktoré ma presviedčajú, že kresťanstvo naozaj môže vyzerať inak.

Snáď si aj na Slovensku čím skôr budeme schopní priznať, že väčšina cirkevných predstaviteľov sa dnes snaží udržať pri živote formy, ktoré mali dávno zomrieť a nechať priestor novému životu…

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Martin Kováč

Kňaz Starokatolíckej cirkvi v ČR s poverením pre službu na Slovensku, doktorand teológie na EBF UK v Bratislave a ETF UK v Prahe a člen Spoločnosti pre otvorené kresťanstvo 21. storočia (ok21). Venujem sa najmä novozákonnej teológii, dejinám raného judaizmu vo vzťahu k rodiacemu sa „kresťanstvu“, vybraným témam z ekumenickej teológie, ako aj hľadaniu stvárnenia kresťanstva v 21. storočí. Od roku 2014 som šťastne ženatý a máme jedno dieťa. Patrím tiež medzi zakladajúcich členov Progresívneho Slovenska.