Príchod ropnej spoločnosti je ponuka, ktorá sa neodmieta

V roku 1969 ropná spoločnosť Texaco začala v severovýchodnom Ekvádore  s výstavbou ropnej veže v blízkosti komunity Dureno, založenej a obývanej domorodým kmeňom Kofánov. Keď sa pár z nich prišlo podívať, čo to neznámi cudzinci na ich území robia, robotníci im cez plot podali 4 lyžice a balík šišiek. Kofáni sa v tej dobe ešte len zoznamovali s výdobytkami modernej civilizácie a preto si len ťažko mohli predstaviť rozsah katastrofy, ktorá ich čakala v nasledujúcich desaťročiach. Lyžice a šišky však dodnes zostávajú ich jedinou kompenzáciou, ktorej sa od Texaco dočkali.

O kmeni Kofánov som sa dozvedel pri mojej príprave na cestu do Ekvádora. Narazil som na články o kmeni, ktorý dokázal získať vlastnícke práva na viac ako 4000 km² pralesa, a ktorý sa od 70. rokov rozhodol, že svoje územia nebude využívať na komerčné účely a taktiež ich bude chrániť pred zásahom ťažobných spoločností. Ďalším veľmi zaujímavým faktom bolo, že jeden z ich lídrov je biely muž – gringo chief menom Randy Borman. Syn amerických misionárov, ktorý vyrástol v dažďovom pralese a dnes je nielen jedným z najuznávanejších kofánskych vodcov, ale aj významnou osobnosťou v oblasti boja za ochranu ľudských práv a životného prostredia. „Ahoj Matej, tu je Randy…“ boli slová, ktorými sa začínala odpoveď na môj email, ktorý som poslal organizácii Cofan Survival Fund (Fond pre záchranu Kofánov). Nadšený by bolo slabé vyjadrenie mojej reakcie. Randy uvítal záujem o dobrovoľnícku pomoc a tak sme zostali v kontakte až do času môjho príchodu. Vďaka tomu sa mi naskytla príležitosť pozrieť sa na chvíľu do ich sveta a naučiť sa nie len o ich histórii ale aj súčasných problémoch.

Dopad ropného priemyslu

Už si nepamätám kedy presne som začal po ceste z Quita do Lago Agrio registrovať ropovod vedúci popri ceste. Táto už takmer 50 rokov stará trasa, ktorá vedie zo severovýchodného Ekvádoru, kde sa ropa ťaží, cez Andy až k rafinériám na pobreží bola vybudovaná v roku 1972. Od vtedy ňou každý deň prejdú stotisíce litrov čierneho zlata, ktorého objav dal zrodu nového mesta na mape tejto krajiny. Mesto Lago Agrio má dve mená. Oficiálne meno je Nueva Loja podľa južnej provincie Loja, z ktorej sa sem za prácou pre ropné spoločnosti presťahovalo mnoho ľudí. Každý to však volá Lago Agrio, čo je španielskym prekladom Sour Lake (Kyslé Jazero) – miesto, kde Texaco začalo prvý krát ťažiť ropu v USA.

Pred rokom 1963 bol na tomto mieste nedotknutý dažďový prales. Všetko sa zmenilo objavom ropy a práve tu bola postavená prvá ropná veža Lago Agrio 1, okolo ktorej vyrástlo mesto dnes s takmer 60 000 obyvateľmi. Toto ropným priemyslom vybudované mesto nie je ničím pôvabné a má taktiež veľmi zlú povesť. Ešte pred pár rokmi tu boli bežné únosy ľudí za výkupné. Aj tak sem ale prichádzajú turisti, pretože Lago je vstupnou bránou do dažďového pralesa a rezervácie Cuyabeno.

Za Lagom cestu stále lemuje ropovod. Míňam niekoľko ťažobných veží, ku ktorým smeruje a z času na čas na ňom možno zahliadnuť protestné nápisy pripomínajúce boj komunít z tejto oblasti za kompenzácie zločinov ropných spoločností. Jeden z najväčších nápisov hovorí o 16 miliónoch galónov surovej ropy, ktoré Texaco malo údajne vyhodiť počas rokov v tejto oblasti a nenávratne ju tým zdevastovať.

Koncom 60. rokov vyrástla jedna z ropných veží v blízkosti komunity Dureno, ktorú dodnes obývajú ľudia kmeňa Kofánov. Na otázky dedičného práva na vlastníctvo pôdy pôvodných pralesných kultúr sa v tom čase v Ekvádore nikto nepýtal. Navyše ľudia z pralesa mohli len ťažko pochopiť čo sa to pred ich očami deje. Nikdy predtým nevideli helikoptéru alebo nákladiak, nepočuli zvuky motorových píl, ktoré vypiľovali ich les. Bolo to pre nich divné. Prečo by to niekto robil? Veď les dáva nám ľuďom všetko, čo potrebujeme. Prečo by ho niekto chcel zničiť? A ako si čo i len prestaviť, čo znamenajú slová znečistenie alebo kontaminácia, keď v jazyku Kofánov niečo podobné dovtedy vôbec neexistovalo.

Misionári Bormanovci, rodičia Randyho Bormana, boli v tom čase už rešpektovaní členovia komunity. Rozprávali A´ingae – jazykom Kofánov, a snažili sa ich samozrejme pred votrelcami a potenciálnym nebezpečenstvom varovať. Čoskoro sa začali všeobecné obavy napĺňať. Najskôr sa začali v rieke objavovať úniky ropy z poškodených potrubí. Ľudia z komunity nevedeli, čo to môže byť. Čudná látka na vodnej hladine neveštila nič dobré, ale na vode boli závislí a nemohli si dovoliť čakať celé dni, kým čierne čudo zmizne. Zistili, že sa dá odhrnúť, aby sa dostali k vode pod tým a tak ju pili, používali na varenie, kúpali sa v nej a umývali riady.

Antropológ Mike Cepek vo svojej knihe o komunite Dureno s názvom Life In Oil (Život uprostred ropy; voľný preklad) spomína, ako sa pokúsil počas svojho výskumu zozbierať presné informácie o počtoch a dátumoch únikov ropy. Nikto mu však takéto informácie nevedel poskytnúť. V tom období boli týchto havárií priveľa. Boli príliš bežné.

Texaco množstvo odpadu, ktoré vzniklo pri ťažbe ropy uskladnilo v tzv. ropných jamách, z ktorých bola povrchová a tým pádom kontaminovaná voda odvedená do vodných tokov. Jej množstvo sa odhaduje na 67 miliárd litrov. Na konci 80. rokov sa spoločnosť začala pripravovať na opustenie oblasti. Lenže namiesto dôkladného (a nákladného) vyčistenia územia ťažby jednoducho mnohé z týchto jám zahrabala zemou a nechala ďalej kontaminovať pôdy a pozemné vody. Niektoré rodiny si tak neskôr nevedomky postavili domy priamo na ropnom odpade, od ktorého ich delí len vrstva nahrnutej pôdy.

Znečistenie sa začalo po čase prejavovať na zdraví ľudí, ktorí mu boli počas rokov bezprostredne a často nevedomky vystavení. Výsledkom toho je zvýšený výskyt rakoviny, ktorý je problémom až do súčasnosti. Diagnostikovaní sú niekedy postupne aj viacerí členovia jednej rodiny. Liečba je nákladná a treba za ňou cestovať až do hlavného mesta Quita. Mnohí tak míňajú všetky možné prostriedky aby dali svojim príbuzným šancu na prežitie.

Škody, ktoré po sebe Texaco zanechalo prinútili obyvateľov postihnutých oblastí, medzi ktorými boli aj prisťahovalci a bývalí zamestnanci ropných spoločností, k podaniu hromadnej žaloby v roku 1993. Ich snahou bolo prinútiť túto korporáciu aby dokončila čistiace práce a finančne odškodnila miestne komunity. O 8 rokov neskôr sa Texaco stalo súčasťou korporácie Chevron, ktorá tento proces zdedila a ťahá sa až dodnes.

Chevron sa bráni, že vtedajšia ťažba Texaca prebiehala v spolupráci s ekvádorskou štátnou ropnou spoločnosťou a práve tá by mala byť za prípadné znečistenie zodpovedná. Celý proces sa počas rokov presťahoval z Ekvádoru (kde Chevron proces v roku 2013 prehral) do USA, Kanady a nakoniec do Haagu, kde sa súdy vyjadrili v prospech ropnej spoločnosti z dôvodu korupčného správania sa žalobcov v Ekvádore. Zaujímavým faktom ale zostáva, že to bol práve Chevron, ktorý pôvodne bojoval, aby bol prípad riešený v Ekvádore a nie v USA tak ako si to žiadali žalobcovia.

Medzitým však ťažba ropy v regióne pokračovala pod taktovkou ekvádorskej štátnej ropnej spoločnosti Petroamazonas. V roku 1998 došla trpezlivosť obyvateľom Durena, ktorí vlastnými telami zablokovali prístup k veži Dureno 1 a požadovali jej zatvorenie. Ich odhodlanie nepoľavilo ani príchodom vojska a protest sa začal naťahovať na dni, dokonca týždne. Podporiť obyvateľov Durena prišli aj súkmeňovci z ostatných kofánskych komunít. V osobitnom dome na svahu neďaleko táboriska protestujúcich a vojakov sa usadili šamani, ktorí pili halucinogénny nápoj yaje, vďaka ktorému sa dokážu premeniť na zvieratá a iné nadprirodzené bytosti. Každú noc sa z tohto domu ozývali strašné zvuky šamanov zažívajúcich v spánku psychadelické stavy. Tie oslabovali morálku poverčivých vojakov. Jedno ráno dokonca šamani prehlásili, že v noci zostúpili do podzemia a ložisko ropy zakryli balvanom, takže z neho už nikto nič nevyťaží. Hrôza, ktorú vzbudzovali šamani a odhodlanie Kofánov prinútili vojakov aby po mesiaci odišli. Bolo to obrovské víťazstvo nie len pre Kofánov, ale aj pre všetkých pôvodných obyvateľov Amazónie. Ropná veža Dureno 1 bola po 29 rokoch svojej nelegálnej existencie konečne zatvorená.

Kofáni boli na vrchole svojej slávy a environmentálny odboj pôvodných obyvateľov silnel v celom Ekvádore. V roku 2002 povedal Randy Borman v rozhovore s Michaelom Cepekom, že „najhoršia vec, ktorú môže niekto povedať o lídrovi Durena je, že berie peniaze od ropnej spoločnosti.“

Impérium vracia úder

Tento zdanlivo šťastný koniec však netrval večne. V nasledujúcich rokoch sa udiali dve veci, ktoré všetko obrátili na ruby. Prvou bolo zvolenie Rafaela Correu za prezidenta Ekvádoru v roku 2008. Ľavicovo zmýšľajúci ekonóm sa spočiatku javil ako sympatizant ochrancov prírody a práv pôvodných obyvateľov. Avšak na financovanie svojich rozsiahlych ekonomických reforiem potreboval hlavne peniaze z ťažby ropy. V nasledujúcich rokoch tak svojou dôkladne premyslenou stratégiou eliminoval väčšiu časť environmentálnych hnutí v krajine bez toho, aby stratil podporu svojich voličov. „Bol príliš chytrý,“ povedal mi o ňom Felipe Borman, syn Randyho Bormana.

Ďalším dôležitým momentom bolo v roku 2011 zvolenie nového prezidenta komunity Dureno, relatívne mladého Eduarda Mendua Vargasa. Vargas takmer ihneď po zvolení začal rokovať s ropnou spoločnosťou o možnosti seizmického prieskumu na území svojej komunity. Bol veľmi ambiciózny a veril, že nemá zmysel odporovať tlaku na ťažbu ropy. Rozhodol sa, že vyjednaním dobrých podmienok prinesie do Durena peniaze a pracovné príležitosti s minimálnym dopadom na ich územie. Predstavoval si dokonca, že financie, ktoré by komunita získala od Petroamazonas môže v budúcnosti investovať do rozvoja cestovného ruchu.

Toto rozhodnutie však nebolo len vo Vargasových rukách. Potreboval naň aj väčšinový súhlas členov komunity. Možnosti, ktoré so sebou takýto krok prinášal boli až príliš lákavé a tak sa v Durene začala veľmi intenzívna verejná diskusia. Názory na ťažbu ropy v pralese ešte pred desaťročím celú komunitu združovali, zrazu bola situácia úplne iná. Bola to hlavne mladšia generácia, pre ktorú bola vidina rýchleho a ľahkého zárobku neodolateľná a dohodu s ropnou spoločnosťou úplne podporovala. Taktiež mladí nezažili, čím si Dureno muselo v minulosti prejsť vo vzťahu k ťažbe ropy, aby vôbec prežilo.

Tento odpor do domácností v komunite síce priniesol hrdosť, ale život im to v nijakom smere neuľahčil. Ťažba v okolitých teritóriách vyhnala zver čoraz ďalej od ľudských sídel a lov bol stále zložitejší aj v pre obyvateľov Durena. Málokto v komunite mal pravidelnú prácu a nedostatok peňazí tak riešila takmer každá domácnosť.

Vargas presvedčil mnohých, že príchod ropnej spoločnosti je len otázkou času. Nemá tade zmysel čakať a radšej z toho treba vyťažiť, čo sa dá. Seizmický prieskum a neskôr aj následná ťažba ropy boli teda odsúhlasené nadpolovičnou väčšinou obyvateľov Durena.

Ponuka, ktorá sa neodmieta

Čo konkrétne touto dohodou získali? Od sedemdesiatych rokov sa toho veľa zmenilo. Vtedy ekvádorská vláda a Texaco prišli a od nikoho si dovolenie nepýtali, aby nikto nemohol povedať nie. V priebehu rokov však zvolili inú taktiku. Ako kompenzáciu za ťažbu ropy ponúkajú v súčasnosti toľko, že je až nemožné povedať nie.

Za povolenie seizmického prieskumu bolo každému dospelému členovi komunity v Durene vyplatených 1000 dolárov. Každá domácnosť dostala motor pre kanoe v hodnote 2000 dolárov. Navyše si v priebehu prieskumu tieto lode prenajímali na prepravu a ich majitelia zarábali za prenájom až do 2000 dolárov mesačne. Ďalej zamestnali niekoľko mužov na sekanie chodníkov pralese, ďalších na nočné stráženie tábora s vybavením a aj skupinu mužov, ktorí mali monitorovať, či prieskum spĺňa všetky environmentálne štandardy. Všetky tieto pracovné miesta boli platené od 300 dolárov mesačne.

Po pár mesiacoch seizmického prieskumu bola uzavretá dohoda medzi komunitou Dureno a štátnou ťažobnou spoločnosťou Petroamazonas. Komunita získala 8 pick-upov a 5 mužov si mohlo spraviť vodičský preukaz. Tieto vozidlá si následne spoločnosť prenajímala späť za tisíce dolárov na mesiac, ktoré šli do kominutného rozpočtu. Petroamazonas zaplatila 3 plné a 12 čiastočných univerzitných štipendií pre študentov z Durena. Každý mesiac začal prichádzať tím zdravotníkov. Prácu dostal každý, kto prejavil záujem. Zamestnancom bol zakázaný alkohol a ak sa niekto správal neúctivo k miestnym obyvateľom (čo bolo v minulosti úplne bežné), bol ihneď vyhodený.

Za vysekané chránené druhy v pralese bola komunite vyplatená kompenzácia a na miestach kempov boli znovu vysadené stromy. Taktiež pri ťažbe boli použité kvalitné technológie, ktoré nepredstavujú až takú záťaž pre les ako tomu bolo v minulosti.

Čerešničkou na torte celej dohody bol prísľub postaviť tzv. Miléniové mesto. To znamená, že spoločnosť pri pôvodnej osade postaví úplne novú. Každá rodina v Durene by tak dostala nový dom ako kompenzáciu. Takýto projekt sa už vtedy uskutočnil v Playas de Cuyabeno, komunite kmeňa Kichwa niekoľko hodín cesty dolu po rieke Aguarico. A tak aj Kofáni v Durene vedeli, že to nie sú len prázdne sľuby. Navyše sa aj pri stavbe nových domov vyskytli nové pracovné príležitosti. V priebehu nasledujúcich rokov tak v blízkosti pôvodného Durena vyrástlo ďalšie, úplne nové, plné navlas rovnakých moderných drevených domov amazonského typu v pravidelných intervaloch.

Keď som o týchto kompenzáciách počul po prvý krát, bolo ťažké pochopiť ich fungovanie. To, že ropná spoločnosť dá niekomu čln alebo terénne auto a potom si ho od neho ešte prenajíma? Alebo, že celej komunite zafinancuje výstavbu nových domov pričom ešte aj zamestná ich budúcich vlastníkov ako stavebných robotníkov. Kým v roku 1969 dostali Kofáni z Durena od Texaca ako kompenzáciu len lyžice a šišky, po viac ako 40 rokoch predstavovala kompenzácia od Petroamazonas približne 10 miliónov dolárov. To je čiastka, ktorá sa naozaj odmieta len veľmi ťažko.

Tieto investície do komunity sa môžu zdať ako kľúčové v jej rozvoji. Lenže množstvo pracovných miest, ktoré ropná spoločnosť Kofánom ponúkla nie sú dlhodobé. Trvajú rok alebo dva, lenže skôr či neskôr sú práce vyžadujúce nekvalifikovanú pracovnú silu dokončené a mnohí sa ocitajú po istom čase znova bez stabilného príjmu. Navyše veľmi rýchlo zisťujú, že ich novopostavené domy sa nachádzajú príliš blízko pri sebe a nemajú pri nich miesto na domáce hospodárenie alebo záhradu. A tak musia prichádzať do svojich starých domovov, kde na to majú priestor a kde následne trávia často krát väčšinu svojho času. Mäso sa dá zaobstarať lovom a rybolovom. Lenže vzhľadom na prebiehajúcu ťažbu ropy v lesoch v okolí Durena sa zvieratá zdržiavajú čoraz hlbšie a hlbšie v lese. Lov sa tým pádom stáva oveľa zložitejším ako tomu bolo predtým. A tak sa rodiny v komunite ocitajú po pár rokoch v situácií, keď nemajú ani zamestnanie a ani možnosť úplne sa vrátiť ku starému spôsobu života. Z toho narastajúca frustrácia sa mieša s výčitkami tých, ktorí s dohodou s ropnou spoločnosťou nesúhlasili. Výsledkom celého procesu je strata integrity v komunite. Boj proti ťažbe ropy Kofánov po desaťročia združoval, no teraz ich rozdeľuje. Možno práve preto Felipe nazval bývalého prezidenta Correu “príliš chytrím“.

Ďalšou komunitou Kofánov na rieke Aguarico je Zabalo. Nachádza sa hlboko v prírodnej rezervácii Cuyabeno. Je jedným z centier ochranárskych aktivít Fondu na záchranu Kofánov a taktiež amazonským domovom jeho prezidenta Randyho Bormana. Práve tu som strávil svoje 4 týždne ako dobrovoľník. O tejto komunite ako aj o aktivitách v nej budem písať v ďalšom blogu.