Zabalo – dedina, kde žijú strážcovia dažďového pralesa

Kmeň Kofánov odjakživa obýval územia severovýchodného Ekvádoru a južnej Kolumbie. Tak ako iné amazonské kmene živili sa lovom, rybolom a pestovaním a zberom plodín. V minulosti boli relatívne veľkým a obávaným národom bojovníkov. Avšak v polovici 20. storočia im hrozil zánik keď ich zostávalo len niekoľko stoviek. O živote mimo ich komunitu, či mimo dažďového pralesa mali len veľmi hmlistú predstavu a takmer nikto z nich nerozumel po španielsky. V tomto období navštívili Dureno – najväčšiu komunitu Kofánov, manželia Bub a Bobbie Bormanovci, kresťanskí misionári z amerického Summer Institute of Linguistics, aby skúmali ich jedinečný jazyk a mohli im tak preložiť Bibliu. Prežili s nimi mnohé roky, získali si dôveru kmeňa a ich najstarší syn Randy sa dokonca neskôr stal a dodnes je jedným z najvýznamnejších kofánskych lídrov.

Ťažba ropy v okolí Durena, ktorá začala koncom 60. rokov spôsobila, že lov a život ako taký bol pre Kofánov v tejto oblasti stále zložitejší. Preto sa Randy Boreman so svojou rodinou a niekoľkými ďalšími rozhodli začiatkom 80. rokov preskúmať územia nižšie po rieke Aguarico aby našli vhodné miesto pre novú komunitu. Táto snaha ich zahnala relatívne blízko k hranici s Peru, hlboko do prírodnej rezervácie Cuyabeno, kde založili komunitu Zabalo, pomenovanú podľa neďalekého prítoku rieky Aguarico (Rieka Zabalo je naozaj veľmi zachovalou a unikátnou divočinou a nedávno bola vyhlásená za prvý prírodný park ticha na svete.).

Pamätám si, že keď som o Kofánoch čítal prvý krát, najviac ma zaujal ich pokrokovým prístupom k zachovaniu svojho spôsobu života a ochrane životného prostredia, vďaka čomu ich nazývajú aj Strážcovia dažďového pralesa. V 70. rokoch sa totiž rozhodli, že v záujme prežitia ich spoločnosti nesmú využívať svoje územie na komerčné aktivity a zároveň ho musia pred nimi ochraňovať. To zahŕňa nie len negatívny postoj voči akejkoľvek ťažbe ale napr. aj zákaz predaja uloveného mäsa a regulácie lovu. Lenže ako teda zabezpečiť pre ľudí v komunite finančný príjem. Odpoveďou bol ekologický turizmus, ktorý sa v tej dobe začínal formovať. Vďaka nemu si mohli Kofáni nie len zachovať ich pôvodný spôsob života, ale aj na tom reálne zarobiť.

Okrem turizmu sa museli nevyhnutne sústrediť na boj proti ropnému priemyslu a za svoje územné práva. Ten začal byť úspešný koncom 70. rokov a od vtedy  sa Kofáni snažia svoje územia, ktoré sú pod ich správou naďalej rozširovať. Momentálne majú práva na územia o rozlohe viac ako 4000 km², čo takmer dosahuje rozlohu Trnavského kraja.

Dohliadať na ochranu týchto území je hlavnou náplňou Fondu na prežitie Kofánov (Fundación Sobrevivencia Cofán) pod vedením Randyho Bormana. Bol založený v roku 1999 primárne ako obrana proti ropnému priemyslu a od vtedy zastupuje záujmy Kofánov najmä vo vzťahu k ekvádorskej vláde. Okrem toho vytvoril počas svojej existencie hneď niekoľko programov, ktoré nie len prispeli k ochrane dažďového pralesa, ale priniesli aj rozvoj do svojich komunít.

Jeden z hlavných je program lesných strážcov, ktorí majú monitorovať kofánske teritóriá a zabraňovať nelegálnym ťažobným aktivitám alebo pytliactvu. Aj keď v tejto práci podľa Randyho slov zarobia strážcovia len pár stoviek dolárov mesačne, každý Kofán ju vykonáva s radosťou, nakoľko môže robiť to, čo je mu prirodzené – byť v lese.

Úspešným bol aj projekt výroby moderných kanoe zo sklených vlákien, ktoré dnes takmer úplne nahradili staršie drevené vydlabávané kanoe. Nielen, že sa niekoľko mužov z komunity naučilo novému remeslu a otvorili si vlastné dielne, navyše tak bol výraznou mierou obmedzený výrub najväčších stromov používaných pri výrobe starých kanoe.

Momentálne sa v komunite realizuje projekt Charapa s podporou WWF. Charapa je druh miestnej korytnačky, ktorej počty začali byť alarmujúce a tak sa sami Kofáni rozhodli, že podniknú aktivity na jej záchranu. V rámci tohto projektu vybudovali chovnú stanicu pre tieto korytnačky a pomaly ich vypúšťajú do prírody. Rozbehli aj kampaň, na podporu projektu. Za príspevok desať dolárov si môžete „adoptovať“ korytnačku, ktorú vo Vašom mene následne vypustia do divočiny. Projekt Charapa taktiež vytvára niekoľko pracovných miest pre ľudí z komunity na pár mesiacov v roku.

Fond na prežitie Kofánov, ako aj Randy sám, boli za svoje aktivity viackrát ocenení od OSN, WWF alebo McArthur Foundation. Ich programy majú veľmi dobré výsledky, napriek tomu je extrémne náročné získať pre ne financovanie či už z vládnych alebo medzinárodných rozvojových fondov. „Oni nechcú projekty, ktoré fungujú,“ posťažoval sa mi Randy Borman pri našom prvom stretnutí v Zabalo. Snažil sa tým poukázať na fakt, že naozajstné projekty smerujúce k dlhodobému rozvoju bohužiaľ nepreukazujú výsledky tak rýchlo, ako by si to práve mnohí želali.

Bez pravidelného dlhodobého financovania rozvojových programov, ktoré prinášajú prácu do komunity majú jej obyvatelia len jedinú možnosť. A to čakať na jednorázové a krátkodobé príležitosti ako si privyrobiť.

V minulosti Kofáni samozrejme platenú prácu nepotrebovali. Všetko dokázali získať z lesa. Avšak s príchodom cudzincov sa všetko zmenilo. Kofáni začali spoznávať výdobytky sveta, ktorý im bol neznámy. Naučili sa používať pušky namiesto fúkacích trubíc pre efektívnejší lov, motorové člny na rýchlejšie presuny po riekach a plechové strechy na zber dažďovej vody. A v neposlednom rade peniaze, ktorých koncept nemal v ich kultúre žiadny precedens. Málokto o nich počul a bolo ťažké zmysel peňazí pochopiť.

Nové veci však neprišli z lesa ale zvonku. Nedali sa získať spôsobom, na ktorý boli zvyknutí. Dali sa len kúpiť za peniaze. Tie sú dodnes pre mnohých  z Kofánov prchavá komodita. Takmer nikto nemá totiž stálu prácu. Kde by ju aj uprostred divočiny zohnal. A preto sa peniaze veľmi rýchlo rozplynú. Justino, najstarší syn rodiny Yiyoguaje, s ktorou som trávil najviac času, mi raz povedal, že Kofáni potrebujú peniaze len na guľky a soľ. Všetko ostatné si vedia zabezpečiť sami. „A čo benzín?“ spýtal som sa. „Môžeme pádlovať,“ odpovedal Justino.

Kofáni sú riečny národ. Bývajú v blízkosti riek a takmer každý deň sa nájde dôvod niekam sa na člne presunúť – za rodinou, na plantáž, na lov alebo len na ryby. Lenže pádlovať na dlhšiu vzdialenosť dnes už neuvidíte takmer nikoho. Väčšina ľudí už vlastní loďku s motorom. A aj malý motor má napríklad v porovnaní s autom obrovskú spotrebu. Za polhodinu jazdy spotrebuje takmer 4 litre benzínu. Preto je práve benzín hlavný dôvod, prečo sú peniaze potrebné aj uprostred amazonskej divočiny. A tak sa v živote Kofána objavil nový druh lovu – lov po zárobku, ktorý v týchto končinách vôbec nie je ľahký. Ďaleko za perifériou moderného sveta je konflikt medzi tradičným spôsobom života a technologickým pokrokom najviac viditeľný. Svet „bieleho muža“ sem priniesol vidinu komfortu ale nedokázal vytvoriť podmienky na jeho udržanie.

Zároveň však rozširujúce sa osídľovanie pralesa a ťažba ropy či zlata odháňajú zvieratá ďaleko od ľudských obydlí. Pre úspešný lov je často potrebné cestovať člnom na dlhšie vzdialenosti, niekedy aj hodinu od dediny. Počas mojej návštevy Carlos, Justinov otec, vyrazil s rodinou na lov do oblasti v hornom toku rieky Zabalo, ktorá je vzdialená minimálne 45 minút cesty, počas troch po sebe nasledujúcich dní a vždy sa vrátili s prázdnymi rukami. Keby Justino nebol na tretí deň úspešný pri svojej rybačke, nebolo by čo variť na večeru. V blízkosti komunity Zabalo bol však lov ešte zložitejší a Carlos sa málokedy vrátil s nejakým úlovkom.

Pri inej príležitosti som šiel s ďalšími dvomi rodinami na rybačku so sieťou. Asi desiati v jednom kanoe sme sa dobrú hodinu plavili proti prúdu rieky Aguarico kedy sme sa otočili a veslovali dolu prúdom. Všetci na lodi pozorne sledovali hladinu a veľmi presne vedeli identifikovať pohyb väčších rýb pod hladinou. Sieť sme rozhodili 4 krát, avšak náš úlovok predstavovali iba dve asi 3 až 5 kilové ryby. Určite stačili pre dve zúčastnené rodiny na jednu večeru, avšak neviem či to bol úlovok hodný minimálne 18 litrov spotrebovaného benzínu.

Bohužiaľ zlá úspešnosť pri love je skôr pravidlom ako výnimkou a tak sa život aj hlboko uprostred pralesa stáva stále zložitejším a zároveň nákladnejším. Často krát sa stáva, že rodina si nemôže dovoliť jesť 3 krát denne. Zabalo pravidelne navštevuje počas 6 mesiacov v roku aj rodina amerických misionárov. Ich dom je takmer neustále plný detí, ktoré sa prídu nie len hrať, ale často aj najesť pretože doma toho veľa nemajú.

Kofáni boli vždy veľmi hrdý a bojovný národ. Vďaka svojej vytrvalosti a tvrdohlavosti dokázali prečkať aj obdobia, keď im reálne hrozil zánik. Nepochybujem o ich odhodlaní ochraňovať svoju prírodnú kultúru a o ich láske k pralesu. Avšak je len otázkou času, kedy sa objaví ropná spoločnosť s ponukou, ktorá sa takmer nedá odmietnuť. Obávam sa, že aj v Zabalo by sa mohol odohrať scenár, ktorý pred pár rokmi rozhlodal komunitu Dureno, kde sami jej obyvatelia umožnili ropnej spoločnosti ťažbu na ich území. Finančné kompenzácie sú určite až príliš veľkým lákadlom pre ľudí, z ktorých mnohí musia čeliť existenčným otázkam takmer každý deň. (O príbehu komunity Dureno som písal v mojom predchádzajúcom blogu.)

Jedna z možností ako tomu predísť by boli pravidelné návštevy turistov v Zabalo, kde je pre nich vybudovaná pravá amazonská chata. Momentálne je ich len niekoľko do roka. Ekoturizmus ponúka ideálnu príležitosť ako priniesť zamestnanie do odľahlých končín pralesa, pričom produktom, ktorý sa predáva je práve zachovaný les a kultúra jeho obyvateľov.

Ďalšou dokonca až podmienkou ako odolať prípadnému vpádu ropnej spoločnosti je určite stabilné fungovanie Fondu na prežitie Kofánov a jeho rozvojových programov. Avšak iba prednedávnom som na FB stránke ich americkej pobočky s názvom Cofan Survival Fund našiel správu o kritickej finančnej situácii organizácie, ktorá už niekoľko mesiacov nie je schopná vyplácať mzdy a ich prosbu o akýkoľvek dobrovoľný finančný príspevok. Sám prezident Randy Borman nedostal výplatu už od septembra. Napriek tomu pokračovali vo svojej práci a v Januári rozšírili teritóriá, nad ktorými majú dnes Kofáni legálnu kontrolu. Fond predstavuje dôležitú inštitucionálnu oporu pre národ Kofánov a taktiež jedná v mene všetkých kofánskych komunít, čím ich v značnej miere zjednocuje. Neváhal som a taktiež som ich jednorázovým darom podporil a ak by ste mali o to tiež záujem, môžete tak urobiť na ich stránke.

Situácia indiánskych kmeňov nie len v Ekvádore, ale aj množstva ďalších prírodných kultúr na svete je unikátna z pohľadu, že sa v nich kombinujú viac menej všetky hlavné problémy postihujúce menej rozvinuté časti sveta. V prvom rade je tu otázka ľudských práv, ktoré bývajú často ignorované a pošľapané. Ďalej je to krehkosť pôvodných kultúr postupne ovplyvňovaných globalizáciou, otázka zachovania ich jazykov, zvykov a nespočetných vedomostí. Z globálneho hľadiska je zrejme najdôležitejší problém ochrany prírody, konkrétne dažďového pralesa, ktorého zachovanie je absolútne nevyhnutné pre brzdenie, resp. odstránenie následkov klimatických zmien.

A tak sa aj boj malej indiánskej komunity uprostred ekvádorskej divočiny menom Zabalo do istej miery dotýka nás všetkých. Prežitie Kofánov a im podobných národov, ktorí zápasia o svoju záchranu znamená významnú úlohu aj v zachovaní nášho sveta v podobe v akej ho poznáme dnes.