Denník N

Začiatky a konce

Do odchodu nám zostávalo šesť týždňov. Mali sme už len jediný plán, alebo dva -dokončiť auto, predať ho a ešte raz navštíviť Woolgoolgu a teda dosť času na pomalú jazdu všetkými národnými parkami a štátnymi lesmi Viktórie a Nového Južného Walesu.

V kempoch sme sa zastavovali iba na sprchu a vodu. Už bolo teplejšie, nepršalo, aj náladu sme mali lepšiu. Len sme boli trocha ľudo-plachí.

Tešila som sa na Woolgoolgu. Náš nútený trojtýždňový pobyt bol síce peklom, ale to len kvôli okolnostiam. Chcela som ju vidieť novými očami a pozdraviť všetkých tých zlatých ľudí, ktorí nám vtedy pomohli.

Josephine pre šálku čaju, ktorým nás pohostila, keď som sa jej v kancli pri registrácii zosypala.

Sarah, ktorá vynadala poisťovaciemu maklérovi do dinosaurov a všetko bolo zrazu vyriešené.

Phila, ktorý vedľa nej vždy pokojne stál a radil nám, čo a ako a niečím nás aj pobavil.

Tí traja nám boli neuveriteľnou oporou. Rok sa dá uzavrieť len tak, že sa ešte raz uvidíme.

Josephine mala akurát voľno, takže sme preklábosili celú noc. Ráno sme išli za Philom a Sarah. Vyrozprávali sme im, kde všade sme boli. Vraj sme z Austrálie videli viac ako oni za celý život, lebo oni radšej pôjdu na Bali. Možno raz, na dôchodku, ako grey nomads …

Logika nám hovorila, že v Sydney sa Joseph II bude dať najľahšie predať. Cestou tam sme zase pobehali smetiská, pretože Luke je puntičkár. Keď bol konečne spokojný, dal auto na net.

Divný pocit. Cítila som sa akoby sme strácali naše bábo! Toľko sme spolu prežili na tých tridsaťšesťtisíc kilometroch.

Prišla prvá esemeska.

Rozplakala som sa. Znamenalo to, že je už naozaj koniec a náš miláčik bude s niekým iným. Najradšej by som ho zobrala so sebou domov.

Ale ešte sa nelúčime. Lukov skúsený zrak správne odhadol, že esemeska je od podvodníka.

Ďalšie dve boli rovnaké.

Začala som sa rozčuľovať. Na svete je toľko ničomníkov, darmožráčov, odkundesov. Ale aj tak dobre, ešte sme stále spolu.

Nocovali sme sto kilometrov na severozápad od Sydney, v štátnom lese Weeny Creek. Bolo voľno, tak sa tu Sydney nasťahovala s takmer celou jej skoro päť miliónovou populáciou, čo bol poriadny kultúrny šok po mesiacoch samoty. Našťastie prázdniny netrvajú večne a pomaly sa les začal vyľudňovať.

Tri týždne do odletu

Pozerali sme film The Age of Stupid. Poplakala som si, naštvala sa, chcela som sa vzdať. Načo sa snažím zachrániť planétu, keď miliardy ďalších ju majú v riti? Potom som zase dostala chuť bojovať, predsa len, nie som sama. Čoraz viac ľudí si uvedomuje, že kresťanské obžerstvo je paralela na pažravé vyjedanie zdrojov, že sa nedá takto žiť, musíme myslieť aj na naše deti. Boj za planétu je boj našej generácie.

Počítala som, aká veľká uhlíková stopa po nás zostáva tento rok.

Hlavne benzín.

Nie všade sa recyklovalo.

Zobrali sme pár tašiek z obchodu, ale tie našli využitie, najčastejšie ako kôš na smeti. Neskôr sme sa ich vzdali a používali vrecká, v ktorých bol balený chlieb.

Nové sme kúpili – dva páry topánok, šortky, tričko a šaty, všetko ostatné bolo zo sekáčov, alebo darované. Kuchynské zariadenie, Lukove náradia a jedna kniha boli tiež nové, ale tie sa posunú ďalej aj s autom a kniha, samozrejme, ide so mnou domov.

Náhradné diely sme zbierali na smetiskách a v servisoch.

Vyhadzovali sme, len keď veci naozaj doslúžili, tie ešte použiteľné išli do sekáčov.

Škatule z obchodov ako nábytok.

Dvojlitrové fľaše od sirupu sa výborne hodili na zmrazovanie vody do Esky.

Štyridsať litrov vody nám spokojne vydržalo na štyri dni. Bez sprchy, samozrejme.

Prali sme, keď už sme fakt nemali nič čisté.

Kvôli šetreniu plynom sme vždy dovárali na reziduálnej teplote. Hneď, ako voda dosiahla bod varu, sme plyn vypli a jedlo sa o niekoľko minút dovarilo. Doteraz tak varím. Mäso Luke jedol minimálne.

Žili sme z toho, čo sa zmestilo do dodávky. Nebolo toho veľa, ale aj tak toho bolo dosť. Hlavne, keď som niečo hľadala. Stal sa zo mňa ešte väčší minimalista. Túžim po tom, aby som sa raz dokázala zbaliť do jednej škatule.

Po návrate domov sme si nielenže naše zvyky udržali, ale aj pridali nové. Naše najnovšie vychytávky sú jablčný ocot ako kondicionér, tuhý šampón a mydlá, bambusové zubné kefky, LED žiarovky, snažíme sa kupovať voľné ovocie a zeleninu, splachujeme vodou, čo nám zostala zo sprchovania. Šetrenie vodou sa výrazne prejavilo aj na účte. Za ušetrené peniaze sa budeme môcť vybrať na druhú cestu okolo sveta.

Mali sme posledné litre vody, chytala ma panika, museli sme teda z nášho krásneho lesa odísť. Nemôžem nemať vodu.

Vbehli sme do prvého mestečka po ceste, do Richmondu. Plán bol klasický, nájsť kemp, osprchovať sa, prečítať poštu, nakúpiť a vrátiť sa do lesa.

Lenže kemp, ktorý tu mali, bol cestovateľským rajom. Za tri noci pýtali štyri doláre. Štyri! Všade inde pýtali aspoň dvadsaťpäť za noc. Podľa pravidiel sa tu môže zostať len dvakrát do mesiaca, no ale my tu neplánujeme bývať. Za rohom bolo Aldi a práčovňa, je tu signál, takže sme na príjme, ak by sa ozval potencionálny kupec. Milujem Richmond!

Ráno sme išli na nákup a oprať si. Otázka bola, že kam to vyvesíme, keďže v tomto kempe neboli sušiaky. V tomto počasí bude všetko suché do hodiny, ale aby bielizeň vyschla, musí aj niekde visieť.

Cestou naspäť sme našli pred jedným domom vyhodený hrdzavý sušiak.

„A teraz milión!“ zakričal Luke.

Našli sme päť centov.

Niekde treba začať.

Kupec

Sme v Sydney, lebo máme záujemcu. Zhodou okolností sa tiež volá Luke. Či auto kúpi, bude závisieť od toho, čo povie mechanik. On sa veľmi autám nerozumie a nechce kupovať mačku vo vreci. Chápeme. Boli sme nervózni, aj keď sme nevedeli presne prečo. Asi syndróm policajt, keď sa jeden predo mnou ocitne, cítim sa vinná, aj keď fakt nemám prečo.

Jasne, že bolo všetko v poriadku. Pár maličkostí treba síce doladiť – vymeniť stierače a blablabla a bla a mechanik bude spokojný. Povedal, že ak ju nový Luke nevezme, kúpi ju on.

Kým sme čakali na výsledky, mali sme čas pozhovárať sa. Dozvedeli sme sa, že Lukova frajerka bola akurát v Británii a vráti sa o tri týždne. V podstate nemá dodávku kde nechať, lebo býva u kamarátov, tak či si ju dovtedy nechceme nechať. Jasne, že hej. Výlet sa nekončí! Dohodli sme sa na ďalšom stretnutí, kedy mu Josepha predáme a ufujazdili sme naspäť do Richmondu a Weeny Creek.

Cestou sme sa, samozrejme, museli zastaviť v Book Exchange. Našli sme jeden, ale bol zatvorený. Vbehla som do obchodu vedľa, predávali tam všelijaké serenpetičky, že či náhodou nevedia, o koľkej otvárajú. Pozreli sme si s predavačom do očí a obaja sme zostali ohromení. Neviem prečo on, ale ja preto, lebo sa strašne podobal na môjho otca.

Chcela som vedieť, odkiaľ je, ale nechcel mi to povedať. Vraj nikomu nehovorí národnosť, vek ani meno, lebo na ich základe sa vzbudzujú predsudky a nenávisť medzi ľuďmi.

„A prečo to vôbec chceš vedieť? Zvedavosť má vždy nejaký skrytý motív.“

„Lebo sa podobáte na môjho otca. To je všetko.“

Nepomohlo. Akoby vôbec nechápal, že ma vidí naposledy v živote. Možno sa bál, že v okamihu, akurát v tom bode, keď už slovo bude spolovice vonku, presne vtedy vojde dnu celé okolie, všetci sa dozvedia jeho tajomstvo a on sa bude musieť vysťahovať aj so svojimi miniatúrnymi vláčikmi a bábikami s porcelánovými tvárami.

Porozprával mi, ako tu vedľa seba žije milión národností a všetci, až na Talianov, sa striktne držia vo svojich komunitách. Verí, že ďalšie generácie to zmenia. Prezradil mi, že majiteľom Book Exchange je Armén. Tak som sa tešila, že som mu hneď začala vyzváňať, už nie kvôli tomu, že som nemala čo čítať, ale chcela som mu povedať, že milujem Arménsko, chcela som ho pozdraviť barev dzez, ale nevyšiel ani len na okno. Ujo mi tiež prezradil, ktorý obchod vlastnia Číňania, ktorý Rusi, Židia, Jordánci …

Plán bol nasledovný: štyri dni vo Weeny Creek, tri v Richmonde, jedna noc niekde v kempe a tri noci v hosteli v Bondi. Vďaka ušetreným prachom si budeme môcť dovoliť súkromnú izbu. Som rada, lebo neviem, či by som zniesla byť na izbe s niekým cudzím.

Weeny Creek bol teraz celý náš

V noci sme sa zobudili na to, že nám niekto píli bullbar. Podľa Luka sa oňho len obtieralo zviera. Dosť veľké, hojdalo celým autom. V diaľke lietali blesky. Je pravda, že cez deň je prázdny les naozajstné blaho, ale v noci sa prebúdzajú strašidelnosti. Hoci, dalo by sa povedať, že najnebezpečnejší tvor je človek. Z akého dôvodu za tmy niekto jazdí lesnou cestou a vytrubuje? Trpím nespavosťou, tak nebudete spať ani vy?

Ráno sme pri čajíku rozoberali náš rok. Koľko podrobností sa dá zabudnúť. Našťastie si každý pamätá niečo iné a máme tak viacej zážitkov. Ale určite má zmysel písať si denník.

Na začiatku sme si mysleli, že nás Austrália chce vypudiť, ale od rozhovoru s tetou v Narana Creation sa akoby naše vnímanie zmenilo. Pri každom probléme zrazu stačilo len mávnuť rukou a veselo pokračovať ďalej. Austrália je veľká beťárka, vždy niečo vyvádza.

Luke začal pobrnkávať na gitare a pridal spev. Ja som len počúvala a spievala si v hlave. Začal You Oughta Know od Alanis Morissette, ale nevedel slová. Ja si ich pamätám aj po rokoch, však to bola dievčenská hymna, nie? Padla posledná zábrana, odvážila som sa pred ním spievať nahlas. Spievala som bez hanby a o dušu. Hľadali sme pesničky, ktoré sme obidvaja poznali a zavíjali sme a smiali sa až do zachrípnutia.

Naša posledná noc v lese. O deväť dní letíme domov. Do reality. Už nikdy viac eukalypty, spinifex, kengury, pademelony, kookaburry, papagáje ani andulky poletujúce sem a tam v kŕdľoch.

Dokonca už aj pri fotkách z Tasmánie som mala pocit, akoby to bolo pred sto rokmi.

Ohník, vtáky spievali, butchers naháňali moriaka, zaručal jeleň. Mali sme už len dva litre vody.

Ideme domov, bude nám dobre. Budeme mať posteľ, neustály prístup k vode, sprche a záchodu. Budeme mať chladničku aj mrazničku, slovenské výrobky, nesladenú majonézu. Budeme si môcť dovoliť kúpiť papriku, paradajky aj syr. Budeme môcť piecť. Budeme mať net a telku. Precestujeme domovinu, objímeme rodinu aj priateľov, dobre bude.

Asi sa rozplačem.

 

Teraz najčítanejšie