Denník N

Hrdina

Čudujem sa sám sebe…

To telo, podľa mňa jednoznačne myš, kdesi tu predo mnou. Žiadna biela, sivastá klasika, upaľovala ako divá, práve sa stratila. Hľadám ju, musí byť niekde tu, ďaleko sa dostať nemohla.

Schody, špina, plno haraburdia. Zvyšky kosačky, pokosená tráva napadnutá plesňou, skutočne odporný puch. Zábradlie, opriem sa a prekračujem nahromadenú kopu odpadkov. Fuj, môj žalúdok má dosť, akoby sa mi začal prevracať. Čudujem sa sám sebe, vôbec neviem, čo tu vlastne robím. Netuším, za všetko viním tú myš, keby som ju nevidel, asi tu nie som.

Dvere priamo pred mojím nosom, takmer do nich narazím. Nečudujem sa, veľa svetla tu nie je. Keby bolo zatvorené, poviem si a pokračujem v ceste. Ale nie je, moje kroky vedú presne tým smerom, škára, pomerne úzka, asi sa tam nezmestím. Postojím, zisťujem podrobnosti, je to zvláštne tajomné. Keby mi niekto tvrdil, že mám strach, hádam sa do krvi, nepripustím. Nemôžem, sú veci, ktoré nedávam najavo.

Tma, nikde žiadne svetlo, veľa toho nevidieť. Prsty, dotýkam sa dverí, len tak jemne, skúšam. Vrznutie, pomerne hlasné, nepríjemné aj pre uši. Myš, pomyslím si, môže byť kdekoľvek, ale v tejto tme ju určite nenájdem. Asi výhovorka, ako maskovať svoj záujem dostať sa dovnútra do týchto pochmúrnych priestorov. Nevadí, postupujem želaným smerom pomalými krokmi. Pod nohami mi praská, akoby sa lámali tabuľky skla, poznám ten zvuk, dedo bol sklárom. Neposedné myšlienky, odbiehanie do minulosti sa mi teraz veľmi nehodí, musím sa sústrediť, potrebujem všetky zmysly.

Kroky, počujem každý z nich, nohy kladiem opatrne. Možno kdesi pod mojou topánkou nájdem myš. Mŕtvu či živú, premýšľam. Je to jedno, rozdiel je len v tom, či bude utekať, ale aj to je v tejto tme takmer jedno. Dostávam sa stále ďalej, pomaly si aj na nedostatok svetla zvykám. Dokonca mám pocit, že občas niečo vidím, divné, moje oči sa asi prispôsobili.

Á, som na zemi, tvrdé pristátie. Moja ruka, to je bolesť, mám v nej čosi zapichnuté. Ale je tu ešte čosi horšie, akoby som spadol na nejaké telo. Mám taký pocit, že tu ktosi leží. Dýchanie sa mi zrýchľuje, začínam sa báť, nie naoko, ale skutočne. Aj moje hrdinstvo má limity, ktoré nezvyknem prekračovať. Chalani, tí by ma hecovali, poznám to veľmi dobre. Ale nikto z nich tu nie je, len ja a možno myš. Aj tá už mohla zutekať cez pootvorené dvere. Keby tu nebola taká tma, vpredu od dverí je to o kúsok lepšie.

Čupím, nohy pokrčené, musím sa dostať nižšie. Oči mi nepomôžu, skúšam to rukami. Prsty, ich jemné vankúšiky, už sa pomaličky dostávam k objektu, len mi to chvíľu trvá. Látka, hrubšia, občas prešívaná, lemovaná gombíkmi, možno kabát. Presnejšie neviem, je to len odhad, ale teraz, dotyk kože. Cítim ju pod prstami, bŕŕ, aká studená. Výstupok, idem prstom stále vyššie, dve dierky vedľa seba. Nos, preľaknem sa. Vstávam, tak náhlivo, až sa mi zahmlie pred očami. Ruky položím na kolená, zohnem chrbát, pokojne dýchaj, hovorím si a snažím sa prísť k sebe. Som v tom až po uši, uvedomujem si, asi sem nemal nazerať. Ale teraz už cúvnuť nemôžem, táto možnosť je definitívne preč. Videl som toho veľmi veľa, vlastne nahmatal. Je to moja vina, som príliš zvedavý a chcem byť nebojácny.

Som dole takmer na kolenách, pripravený pokračovať. Zopár pohybov, len toľko ich spravím, tvár, už to viem stopercentne. Nápad, ja hlupák, v zadnom vrecku nohavíc schovávam mobilný telefón, skvelý pomocník. Mám ho, len aby mi nespadol, nájsť ho, by bol problém. Stláčam spúšť, spraviť fotografiu tváre je cieľ. Fuj, to je pohľad, nedokážem sa na to pozerať, moje hrdinstvo je preč. Žalúdok sa mi dvíha, asi vraciam. Otáčam sa, skláňam hlavu, čosi mi vychádza z úst. Veľa som toho nejedol, ale tento pohľad zamáva s každým, nie som výnimka.

Kroky, počujem ich, som o tom presvedčený. Nie, nemôže to tak byť, telom mi preletí strach. Ako šíp. Približujú sa, začína to byť neodvratné, mám problém. Utiekol by som, ale v tomto prípade som bez šance, ani nohy by ma neposlúchali. Neviem nič vymyslieť, všetky nápady sú preč, moja myseľ je prázdna. Je tu, počujem vrznutie, presne také som zachytil, keď som sem vchádzal. Maskujem sa, som úplne bez pohybu aj dýchanie minimalizujem. Svetlo, preletí okolo mňa, som lapený.

Chce ma dostať, snažím sa, poddať sa je nezmysel. Ale on, nôž v jeho ruke mi nedáva šance, úspech neprichádza. Ostrá čepeľ, mám ju pod hrdlom, túžba prežiť mi hovorí jediné, musím byť poslušný. Keby som mal telefón, aspoň nejaká správa blízkym, priateľom. Nič také, obsah mojich vreciek je už v jeho moci. Ležím, ani neviem na čom, som zviazaný s mŕtvym, ktorého som tu objavil. To telo, je príliš blízko mňa, akoby mi malo naznačiť, ako dopadnem. Keby som ho vedel aspoň identifikovať, kdeže, jeho maskovanie je dokonalé, ani dopad svetla priamo na tvár mu neprekáža. Smeje sa, do uší mi lezie ten odporný smiech, nechcem ho počúvať.

Ticho, žiadne zvuky, nadvihujem hlavu, asi tu nie je, odišiel. Nič viac, len toto si môžem dovoliť, je to jediný povolený pohyb. Som bezradný, moja záľuba starať sa do všetkého asi odkryla svoju temnú stránku. Keby som to vedel, chcel som len zamachrovať pred chalanmi, možno by som ich sem priviedol. Nič také som nečakal, začína to byť vážne. Som v jeho moci, len on môže o mne rozhodnúť, nemám žiadne možnosti, zabezpečil sa. Ležím tu a čakám, po tvári mi začínajú tiecť slzy, možno si tam vonku na mňa ktosi spomenie a bude ma hľadať.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com