Denník N

Pražský Dalibor v titulnej úlohe so slovenskými tenoristami v oboch alternáciách

Posledným premiérovaným titulom tohtoročnej sezóny Opery pražského Národního divadla bol Smetanov Dalibor, uvedený 27. a 29. júna. V momentálnej napätej situácii v prvej českej scéne vznikla pre niektorých trochu kontroverzná, avšak po mnohých stránkach celkom vydarená inscenácia hrdinského príbehu legendárneho českého rytiera.

Dalibor vznikol v roku 1868 a radí sa k tým z ôsmich (respektíve, počítajúc fragmenty Violy, deviatich) Smetanových opier, ktoré síce nie sú uvádzané príliš často, stále však s určitou pravidelnosťou. Popri Libuši je potom Dalibor operou s azda najvýraznejšími českými, národnými odkazmi, v súvislosti s Daliborom sa skloňuje aj silný motív lásky, v tomto prípade nielen romantickej, ale aj tej priateľskej.

V skratke: dej pojednáva o rytierovi Daliborovi, súdenom kvôli krvavej pomste, ktorou chcel vyrovnať smrť svojho verného priateľa Zdeňka. Jedným z aktov pomsty je aj zabitie purkgrófa, ktorého sestra Milada v tejto veci svedčí pred kráľom proti Daliborovi. Keď však pred kráľa predstúpi vyrovnaný Dalibor a vecne vysvetľuje svoje pohnútky, Milada svoj postoj náhle mení a očarená rytierovým zjavom žiada jeho slobodu. Nakoľko však rozsudok nemožno zvrátiť, spája sa Milada s Jitkou, Daliborovým najdúchom, a spoločne plánujú Daliborovu záchranu. Hoci sa však Milada k Daliborovi dostane, hrdinovia sa do seba zamilujú a rytierov útek vyzerá nádejne, prichádza zvrat v podobe rozsudku smrti. Opera končí smrťou oboch hlavných protagonistov: kým bojovná Milada zomiera pri snahe rytiera zachrániť, Dalibor sa, zničený jej skonom, sám rozbieha oproti vytasenému meču.

Ak hovorím o zahrnutí ideí národovectva či politických motívov, mám na mysli jednak postavu Dalibora ako ideál odvážneho mužského hrdinu, takisto však vykreslenie súdneho procesu a s ním spojených myšlienkových pochodov mocných, predovšetkým kráľa Vladislava, ktorý sa v rozsiahlom výstupe v treťom dejstve podrobne zamýšľa nad svojim poslaním. K tomu možno pripočítať niekoľko drobných, no priamych zmienok o českom národe a reáliách s ním spojených. Práve tento rozmer opery je pre mňa azda najzaujímavejší: inak je sujet síce funkčný, ale ak nejde o prvé stretnutie diváka s operou 19. storočia, nijako ho neprekvapí.

Čo sa týka hudobnej stránky, Dalibor je bez problémov schopný obstáť medzi dielami svetovej tvorby. Ešte aj dnes je občas Smetana vnímaný v súvislostiach so svojou inšpiráciou ľudovým prostredím až natoľko, že sa na komplexnosť jeho hudobnej reči pozabudne. V Daliborovi sa však naplno ukazuje: hudba je romantická, harmonicky a melodicky bohatá, s logickým využitím (quasi) leitmotívov, v skvele vyrovnanom vzťahu k deju.

Prejdime však k samotnej inscenácii. Réžia Jiřího Nekvasila, so scénou Daniela Dvořáka určite nebola krokom celkom vedľa a v mnohých prípadoch nechala dielo celkom dobre vyniknúť. Pôsobila na mňa však trochu staticky, bez nápadnejšieho, funkčného oživenia. Pripadala mi akosi nevyvážená: na jednej strane sa javila vlastne celkom tradične (aj vďaka stredoveko ladeným kostýmom Zuzany Bambušek Krejzkovej) a „minimalisticky“ v akcii aj v kulisách, na druhej strane však občas prišla monumentálna scéna alebo náznak snahy o aktualizáciu, ktoré túto koncepciu rozbíjali.

Za veľmi praktickú a vizuálne adekvátnu považujem prácu s niekoľkými „kamennými“ blokmi/schodmi, ktoré boli, v najrôznejších využitiach, takpovediac základným elementom scény. Prijala by som tiež, že najokázalejšie scény (spustenie mohutného zlatého trónu či scéna s kúpeľom a polonahým vladárom, ktorá dokonca vyvolala hlasný nesúhlas publika) boli spojené s postavou kráľa Vladislava. Nepovažujem ich za práve šťastnú voľbu, malo však istú logiku, že sa spájali práve s korunovanou hlavou.

Adam Plachetka ako kráľ Vladislav – Národní divadlo 2019. Foto: Patrik Borecký

Čo mi pripadalo úplne zbytočné bolo nadmerné použitie pary, projekcie v druhom dejstve a postupne sa nadužívaným stalo aj nasvecovanie českého znaku na štíte javiska, ktoré na začiatku, pri prvom príchode kráľa, pôsobilo ako celkom príjemný nápad. Keďže sa však v priebehu opery používalo v najrôznejších kontextoch, postupne sa jeho význam a efekt oslaboval. Medzi slabšie stránky by som potom zaradila aj choreografické riešenia: azda mali byť občas odľahčením, pôsobili na mňa však veľmi neprirodzene.

Orchester Národního divadla hral pod vedením Jaroslava Kyzlinka a na oboch premiérach predviedol dobrý výkon na veľmi slušnej úrovni. Jednak si hráči zvukovo dobre rozumeli so sólistami, jednak teleso dokázalo citlivo reagovať na dianie na javisku a stať sa tak jednou z dôležitých zložiek deja. Na prvej premiére na mňa orchester pôsobil presnejšie, ale o čosi rezervovanejšie, druhá premiéra priniesla možno o trochu viac „technických“ zaváhaní, za to však pôsobivejší výraz. Veľmi vyrovnané bolo aj účinkovanie zboru Národního divadla, pripraveného Pavlom Vaněkom. Kompaktne a plasticky zneli najmä v tutti zmiešanej zostave, samostatné výstupy mužskej časti zboru boli najmä na prvej premiére trochu nekoordinované.

Čo sa týka sólistov, treba na úvod poznamenať, že v prípade oboch obsadení hovoríme o kvalitných interpretáciách a tiež to, že obe predstavenia priniesli niekoľko naozaj zaujímavých momentov. Väčšinu pozornosti na seba prirodzene strháva dvojica hlavných protagonistov, Dalibor a Milada. Dalibora spieval na prvej premiére Michal Lehotský, na druhej potom Peter Berger, ako Milada sa prvá predstavila Dana Burešová, druhou bola Kateřina Hebelková.

Po speváckej stránke ma v prípade oboch hrdinov viac zaujali výkony v prvý večer. Lehotský sa predstavil suverénne posadeným hlasom vo všetkých polohách, skvelým frázovaním, príjemným, nosným timbrom. Problémy azda nastali v treťom, exponovanom dejstve: tu už Lehotský trochu strácal nadhľad. Jeho Dalibor pôsobil ako vyrovnaný, statočný muž, výrazná však bola v Lehotského stvárnení aj intímnejšia vrstva tejto postavy, súvisiaca s citovým putom na Zdeňka a Miladu.

Iným bol Peter Berger, ktorý z môjho pohľadu pochopil Dalibora skôr ako udatného hrdinu, stvárňoval ho s väčším dôrazom na vášne, čím sa potom aj jeho interakcie s Miladou stali živšími. Spevácky bol vo zvuku tvrdší, úsečnejší, celok však v jeho podaní vyznel veľmi efektne.

Hlavnú ženskú hrdinku, Miladu, predstavovali v oboch prípadoch dve výrazné dámy, ktoré publikum rozhodne bez problémov strhli. Burešová spievala kultivovane, pevne, možno občas bolo cítiť nerovnováhu medzi jednotlivými polohami. Herecky nevstupovala do výraznejších gest, to najpotrebnejšie však veľmi rozvážne vyjadrila hlasom: jej Milada bola prototypom oddanej, ale veľmi silnej ženy, ktorá rozhodne vie, čo robí.

Kateřina Hebelková poňala postavu akoby spontánnejšie, emotívnejšie, čo bolo poznať aj na jej speváckom prejave, viac sa pohrávala s frázovaním a artikuláciou. Čo mi potom prekážalo asi najviac, bolo miestami už prílišné vibrato.

Peter Berger ako Dalibor – Národní divadlo 2019.  Foto: Patrik Borecký

Ďalšou výraznou postavou je kráľ Vladislav, v inscenácii Národného divadla interpretovaný Adamom PlachetkomSvatoplukom Semom. Myslím si, že práve v prípade tejto postavy dosiahli tvorcovia „perfect match“ v oboch alternáciách. Impozantné, absolútne suverénne výkony oboch umelcov zabezpečili obom premiéram skvelé zosobnenie kráľovského majestátu, ktorému nemohla uškodiť ani diskutabilná réžia. Jediným mojim postrehom by možno bolo, že Sem v barytónovej role znel prirodzene predsa len trochu výraznejšie, než Plachetka s nižšie usadeným materiálom: je to ale skôr moja poznámka, ako kriticky miernená výčitka.

Štvoricu kľúčových postáv opery uzatvára Jitka, mladá dievčina, ktorú Dalibor ako sirotu vychoval. Postavu naštudovali Alžbeta PoláčkováVeronika Holbová: druhá menovaná viac presvedčila prierazným, presným spievaním, Poláčková hlasovo aj výrazovo vytvorila takpovediac dievčenskejšiu alternatívu Jitky. A aspoň na okraj, za zmienku stojí aj výkon oboch predstaviteľov žalárnika Beneša: Jiří SulženkoJan Šťáva patrili k spoľahlivým a aj herecky veľmi pútavým protagonistom.

B. Smetana: Dalibor – Národní divadlo 2019. Foto: Patrik Borecký

Keď som rozmýšľala, čo o Daliborovi Národného divadla napíšem, dlho som nevedela prísť na to, ako ho vlastne zhodnotiť v skratke. Bolo mi jasné, čo sa mi páčilo a nepáčilo na réžii či scénografickom pojatí, jasno som mala aj v tom, ako na mňa pôsobili ansámble a sólisti. Komplexný obraz o inscenácii sa mi však formuloval nejak ťažko: odchádzala som vlastne s celkom pozitívnym pocitom, ale pri stretnutí tesne po skončení predstavenia som na otázku ako sa mi to páčilo hľadala odpoveď ťažko.

A tak som nejak zistila, že to, čo mi na Daliborovi v zlatej kapličke chýbalo, boli väzby, súvislosti, korelácie, ktoré by dielo vytvarovali do zmysluplného celku. Veľa vecí bolo dobrých, niektoré boli dobré menej, každá z nich si však (hovorím teraz najmä o dianí priamo na pódiu) žila tak nejak svoj život samostatne. A to je v príbehu, v ktorom sú hrdinovia hnaní predovšetkým silou medziľudských vzťahov trochu škoda.

Lucia Maloveská

 

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu