O ruskom Ústavnom súde, ktorý sa zastal práva politických aktivistov demonštrovať

Sloboda zhromažďovania sa môže byť v demokratickom právnom štáte v širšom ponímaní a za istých okolností spätá s otázkou legitimity vlády.

Legitimitu ústavnoprávnu odvodzujú demokratické vlády od slobodných a demokratických volieb, pričom v cyklicky sa opakujúcich voľbách sa táto legitimita obnovuje.

Legitimita spoločenská sa získava a obnovuje dennodenne reálnym výkonom mandátu a dbaním o nestratenie kontaktu reprezentantov s nositeľmi moci. Sila spoločenskej legitimity vlády závisí od miery jej akceptovania spoločnosťou, ktorá je tým väčšia, čím menší je nesúhlas občanov s politikou vlády sprevádzaný potrebou dávať svoj nesúhlas verejne najavo, napríklad aj výkonom slobody zhromažďovania sa.

Čím väčší nesúhlas a potreba jeho verejnej deklarácie je, a čím väčšmi sa účasť občanov na zhromaždeniach približuje ku kritickému množstvu participujúcich, tým otrasenejšou sa spoločenská legitimita vlády cíti byť.

Rovnica spoločenskej legitimity vlády váženej výkonom slobody zhromažďovania s opísaným odkazom je dopĺňaná úrovňou politickej kultúry jej predstaviteľov. Chuť zotrvávať v politickom kresle u predstaviteľov vlády so stopovými prvkami vnútorného imperatívu slúžiť občanom klesá úmerne so zvyšujúcim sa počtom občanov účastných na repetitívnych verejných zhromaždeniach pre nesúhlas s ich spôsobom reprezentácie.

Spoločenská legitimita vlády aj politická kultúra sú kategóriami morálnymi, v slušnej a zrelej spoločnosti široko akceptovanými a dotvárajúcimi demokratický kolorit štátu. Avšak aj pri komunikovaných kategóriách vstupujeme v momente zásahu verejnej moci do výkonu slobody zhromažďovania sa do vôd, ktoré opanováva pojem ústavnosť. A skúsenosť nás poúča, že pojem ústavnosť a jej zachovanie nie zriedka stotožňujeme s pojmami proporcionalita a intenzita.

Poučení sú aj predstavitelia režimov s vlažnejším vzťahom k demokracii. Napriek tomu snahou týchto režimov je slobodné zhromaždenia občanov potláčať. Potláčanie slúži ako generálna prevencia pred širším participovaním na týchto zhromaždeniach a pred potenciálnym následkom masovejších a intenzívnejších zhromaždení občanov vyjadrujúcich nevôľu s reálpolitikou svojich reprezentantov znamenajúcim politickú neudržateľnosť ďalšieho chodu vlády.

Rusko a sloboda zhromažďovania sa

Hovoriac o slobode zhromažďovania sa a jej obmedzení zo strany štátu, najčastejšie sa našinec stretne vzhľadom na blízkosť kultúrnych kódov našich spoločností (a dodajme, že i s ohľadom na neblahú nedávnu dlhoročnú, ale aj súčasnú skúsenosť s politickými krokmi tejto mocnosti, ktoré sa priamo dotkli a dotýkajú individuálnych životov, našej spoločnosti a nášho spôsobu politického života v mierovej Európe) s informáciami o potláčaní zhromaždení politických aktivistov zo strany verejnej moci v Ruskej federácii.

Práve na slobode zhromažďovania sa a potláčaní jej výkonu sa totiž dá ilustrovať vzťah moci k samotnej slobode a demokracii ako takej. O to viac, ak táto krajina vo svojom základnom zákone slobodu zhromažďovania sa občanom garantuje spôsobom vlastným tradičným západným demokraciám.

Ústava Ruskej federácie totiž v čl. 31 zakotvuje, že občania Ruskej federácie majú právo zhromažďovať sa pokojne, bez zbraní, organizovať zhromaždenia, hromadné stretnutia a demonštrácie, pochody a protesty.

Právo pokojne sa zhromažďovať môže byť v zmysle čl. 55 ods. 3 ruskej Ústavy obmedzené federálnym zákonom len v rozsahu potrebnom na ochranu základov ústavného poriadku, morálky, zdravia, práv a legitímnych záujmov iných, na zabezpečenie obrany štátu a bezpečnosti štátu.

Experiment menom Ústavný súd Ruskej federácie

O svojskom výklade slobody zhromažďovania sa zo strany ruských orgánov verejnej moci by vedeli vydať vyčerpávajúce svedectvo mnohí ruskí politickí aktivisti, ktorí strávili nejednu noc v cele predbežného zadržania z dôvodu účasti na neohlásenej politickej demonštrácii.

Jeden by sa nádejal, že odvahu prehovoriť do duše orgánom verejnej moci, čo sa ich postoja k politickým demonštráciám týka, nabral nedávno ruský Ústavný súd, ktorý sa zastal práva politických aktivistov na pokojné zhromažďovanie sa.

Kým prejdeme k samotnému rozhodnutiu, dovolíme si pre zreálnenie očakávaní, čo sa budúceho dopadu rozhodnutia na slobodu ruských občanov týka, jemnú odbočku.

Medzinárodne skúsený právny vedec Alexei Trochev uskutočnil výskum postavenia a vplyvu ruského Ústavného súdu na výkon verejnej moc v Rusku v rokoch 1990 až 2006 a svoje poznatky zachytil knižne pod názvom Judging Russia (2008).

Trochev dospieva k záveru, že ruský Ústavný súd zostáva v mysliach mnohých stále experimentom, pričom sa neteší obľube ani u samotného ruského obyvateľstva a panuje nízka miera spokojnosti spoločnosti s jeho prácou.

Akcentovaná nespokojnosť obyvateľov sa však javí ako dôsledok prístupu orgánov verejnej moci k rozhodnutiam ruského Ústavného súdu. Trochev sa na mnohých miestach knihy vracia ku zistenej triáde prístupov orgánov verejnej moci k rozhodnutiam ruského Ústavného súdu.

Označuje rozhodnutia, ktoré ruské štátne orgány, vrátane všeobecných súdov, promptne vykonávajú. Ďalej rozlišuje skupinu rozhodnutí, ktorých implementáciu dotknuté štátne orgány zámerne oddiaľujú. Napokon vyratúva mnohé rozhodnutia ruského Ústavného súdu, ktoré orgány verejnej moci, ako adresáti rozhodnutí, jednoducho ignorujú.

Trochev príkladmo upozornil, že kľúčové rozhodnutia týkajúce sa slobody pohybu občanov zostávajú neimplementované, keďže sa v nich ruský Ústavný súd postavil proti federálnym alebo miestnym orgánom verejnej moci.

Trochev píše o až chronickom nevykonávaní rozhodnutí ruského Ústavného súdu vydaných v oblasti ľudských práv orgánmi verejnej moci a hovorí o sabotáži ruského Ústavného súdu časťou byrokracie a najmä nižšími súdmi.

Podľa Trocheva však ruský Ústavný súd mal a má záujem zohrať kľúčovejšiu úlohu pri ochrane demokracie a slobôd občanov, ako aj ostrejším jazykom sa vymedziť voči nedemokratickým krokom verejnej moci.

Ruský Ústavný súd napr. vdýchol život početným individuálnym ústavným právam a rozpracoval hierarchiu ústavných práv, sprístupnil súdnu kontrolu ústavnosti nad rámec zákona napr. cudzincom či obciam, rozpracoval a začal aplikovať nepísané ústavné princípy limitujúce zasahovanie do ľudských práv, ako je princíp proporcionality alebo férovosti.

Vzhľadom na beztrestnú ignoráciu rozhodnutí ruského Ústavného súdu zo strany verejnej moci hlas ruského Ústavného súdu reálne nemá vplyv na garanciu spravodlivosti v miere, na akú sme zvyknutí pri ústavných súdoch západných demokracií.

Valery Teterin v. Irkutská oblasť

S týmto poznaním pristupujeme k vyššie teaserovanému rozhodnutiu ruského Ústavného súdu vo veci slobody zhromažďovania sa politických aktivistov.

Na stôl ruského Ústavného súdu sa dostala sťažnosť aktivistu Valerya Teterina, ktorý plánoval dňa 9. septembra 2018 usporiadať zhromaždenie s odhadovaným počtom 350 účastníkov a demonštráciou dňa 7. októbra 2018 s odhadovaným počtom 100 účastníkov, ktoré vopred oznámil irkutskej administratíve.

Oznámenie irkutské orgány neakceptovali. Podľa mienky úradníkov nebolo v súlade s požiadavkami právnych predpisov o verejných podujatiach, najmä odkázali, že oznámenie nedefinovalo formy a metódy zabezpečenia verejného poriadku.

Ruský Ústavný súd vydal dňa 18. júna 2019 rozhodnutie No.24-II, ktorým naviedol orgány verejnej moci, ako ústavnokonformne interpretovať federálny zákon o zhromaždeniach, stretnutiach, demonštráciách, pochodoch a protestoch.

Podľa ruského Ústavného súdu pri organizovaní verejných zhromaždení je potrebné rešpektovať rovnováhu súkromných a verejných záujmov. Zákon o zhromaždeniach podľa presvedčenia ruského Ústavného súdu nedovoľuje federálnym a miestnym úradom ukladať organizátorovi verejného zhromaždenia také povinnosti pri zabezpečovaní verejného poriadku, ktoré musia federálne a miestne úrady vykonať samé na základe svojich právomocí.

Ruský Ústavný súd konštatoval, že federálny zákon o zhromaždeniach neoslobodzuje federálne a miestne úrady od povinnosti zaslať organizátorovi zhromaždenia odôvodnený návrh na doplnenie a spresnenie oznámenia o zabezpečení verejného poriadku, ak sa tieto úrady domnievajú, že organizátor nesplnil zákonné požiadavky.

Federálny zákon o zhromaždeniach podľa ruského Ústavného súdu zároveň garantuje organizátorovi verejného podujatia v prípade, že nedospel k dohode s federálnym a miestnym orgánom verejnej moci o forme a metóde zabezpečenia verejného poriadku, právo odvolať sa na súd, ktorý je povinný čo najskôr pred dátumom plánovaného verejného zhromaždenia objektívne a komplexne posúdiť dôvodnosť pripomienok stanovených príslušnými federálnymi a miestnymi úradmi, ako aj legitimitu návrhov úradov na doplnenie alebo úpravu sporných foriem a metód.

Za dôležité posolstvo možno pokladať záver ruského Ústavného súdu, podľa ktorého legislatívne, organizačné a iné opatrenia prijaté orgánmi verejnej moci vo vzťahu k výkonu práva na slobodu pokojného zhromažďovania sa by nemali viesť k nadmernej štátnej kontrole aktivít organizátorov a účastníkov verejných zhromaždení, a nemali by predstavovať neprimerané obmedzenie slobodného usporadúvania zhromaždení, stretnutí, demonštrácií, pochodov a protestov.

Obmedzenie politických prejavov alebo prejavov k iným dôležitým otázkach verejného života si podľa ruského Ústavného súdu vyžaduje presvedčivé dôvody, keďže obmedzenie môže nepriaznivo ovplyvniť všeobecné rešpektovanie slobody prejavu a má spôsobilosť privodiť odstrašujúci účinok (tzv. chilling effect) na výkon práva na slobodu zhromažďovania sa.

Za pozornosť stojí, že ruský Ústavný súd sa pri poslednom citovanom závere inšpiroval judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a explicitne odkázal na obdobné závery ESĽP v rozhodnutiach vo veciach Feldek v. Slovensko, Karman v. Rusko a Navalnyy v. Rusko.