Denník N

Ad pedofília

Ja osobne zaradenie pedofílie do kategórie inakosti (samozrejme v LGBTI poňatí) odmietam.

To, čo sa teraz chystáte čítať, berte prosím len ako pár rýchlych poznámok k aktuálnej spoločenskej diskusii na tému pedofília, ktorá sa teraz objavila ako téma v iných súvislostiach ako v čase, keď sa pretriasalo sexuálne zneužívanie mladistvých v cirkvi.

1. Pedofília nie je to isté, čo pedofilná porucha. V jednom z článkov, ktoré som v médiách čítal, došlo k totiž k určitej zámene. Kým pedofília je sexuálna preferencia bez akýchkoľvek iných súvislostí, pedofilná porucha sa chápe ako pedofília, ktorá robí problémy (buď jedincovi, ktorý sa za to hanbí, nenávidí sa, má pocity viny, úzkosti, depresie a podobne, alebo predpubertálnym deťom ako obetiam sexuálneho obťažovania či zneužívania).

2. Z medicínskej stránky teda nie je jasné, čo to znamená volať po akceptácii ľudí s pedofilnou poruchou. Poruchu treba diagnostikovať, tým, čo ňou trpia (alebo ktorých poruchou trpia iní) treba pomáhať a liečiť ich, nie ju spoločensky akceptovať – nerozumiem takýmto zvolaniam a tendenciám (post scriptum: ak sa pod termínom akceptácia myslí niečo ako „normalita“, a nie ľudská interakcia bez znevýhodňovania a dehumanizácie na základe prítomnosti poruchy).

3. Svoju pedofíliu ľudia väčšinou skrývajú a utajujú, pričom majú vybudovaný systém mechanizmov, vďaka ktorým ju zvládajú. Dokonca ju vedia udržať bez tendencií správať sa podľa nej voči druhej osobe v eroticko-sexuálnom zmysle. Takto „realizovaná“ pedofília má naozaj vďaka unikátnemu porozumeniu deťom svoj potenciálny a prospešný rozmer, nájdeme ju medzi učiteľmi, vedúcimi skautských táborov alebo kňazmi. Hovoril by som v tomto prípade o dobre adaptovaných jedincoch s pedofíliou. Často ide o rešpektovaných ľudí, ktorí sú akceptovaní, ale ktorí by svoju akceptáciu s najväčšou pravdepodobnosťou stratili, keby svoju pedofíliu verejne odhalili. Toto myslíme tou akceptáciou? Že by sme mali byť ako spoločnosť nastavení takýmto ľuďom pomôcť a nestigmatizovať ich? Som za. Chce to však istý stupeň spoločenskej zrelosti. Takýto človek môže mať pokojne manželku a ani ona sama o tom nemusí vedieť. Len proste vie, že nemá doma sexuálneho bejka a že má rád deti.

4. Ak anonymný učiteľ hovorí, že čakal šesť rokov, aby mohol vyznať lásku dievčaťu, do ktorého sa zamiloval, keď mala jedenásť, tak s veľkou pravdepodobnosť nejde o pedofíliu – ak to samozrejme nemyslel nejako inak – pretože vyznávať lásku dievčaťu, ktoré má sedemnásť, je vlastne vylučovacím znakom pedofílie.

5. Pedofil nie je schopný skutočne zrelého duálneho vzťahu. Tento vzťah má povahu prispôsobenú infantilite „partnera“. Láka ho detský svet hier, jednoduchosti a zábavy, nie zrelé psychologické črty, na ktoré sa viaže normálna láska k dospelému a zrelému partnerovi. Iste, že je schopný zamilovať sa a že nenaplnený zamilovaný vzťah môže trvať dlho, ale o láske by som v tomto prípade nehovoril. Citová angažovanosť nie je to isté čo láska.

6. Chceme akceptovať aj homosexuálnych pedofilov? Lebo ak je pedofília inakosťou a heterosexuálna pedofília inakosťou, tak je inakosťou aj homosexuálna pedofília, nie? Má to však jeden háčik. Homosexuálny pedofil má vyššiu pravdepodobnosť akcie, ktorej sa obávame (to nie je pokus o generovanie morálnej paniky, len je o tejto diferencii dobre vedieť, keď už o tom debatujeme).

7. Pedofília sa nespája so psychosexuálnou zrelosťou, preto ja osobne zaradenie do kategórie inakosti (samozrejme v LGBTI poňatí) odmietam. Zdržovanie sa v detskom svete nepôsobí zrovna stimulačne na vzťahovú vyzretosť subjektu. Jemu sa často v plnom zmysle slova dospieť ani nechce.

8. Áno, rozoznávame delikventných a nedelikventných pedofilov, ako som to už naznačil vyššie. A nemáme žiadne morálne právo kriminalizovať, stigmatizovať alebo ostrakizovať pedofíliu ako takú, navyše vôbec nie, ak je sublimovaná a adaptovaná a ak je jej nositeľ prosociálne zameraný, i keď by mala byť citovo angažovanejšia vo vzťahu k deťom. Mali by sme mať však vždy na mysli, že jej erotickým objektom sú najzraniteľnejší členovia našej spoločnosti. V tomto ju akceptovať nemôžeme a musíme jasne a celospoločensky zastávať pevné stanovisko: že nie je vhodné, aby boli deti reálnym sexuálnym objektom.

9. Pedofília nie je teda na tej istej lodi ako napríklad homosexualita. Ak to niekto tvrdí, mýli sa, a to napriek tomu, že nevieme presne ako pedofília vzniká alebo že ju nevieme adekvátne korigovať či liečiť.

Základný postoj k pedofílii by nemal byť strach, opovrhnutie alebo nepriateľstvo, ale humanistické stanovisko k problému, ktorý si samotný jedinec vonkoncom nevybral a ktorým dokonca on sám môže trpieť. S tým by sa však ruka v ruke mali viazať spoločenské a odborné snahy smerujúce k tomu, aby sa zabránilo jednať s dieťaťom ako sexuálnym objektom.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.