Denník N

Odvaha stavať sny

Od myšlienky po auto. Na začiatku v hlave, na konci v garáži. Toto je príbeh o tom, ako sa z odvážnej predstavy stalo niečo, bez čoho si ikonické automobilové obdobie v Amerike nevieme ani predstaviť. Ale vo všeobecnosti je to príbeh o odvahe presadiť novú myšlienku do praxe a nevzdávať to. A aj o tom, že nie vždy korporácie musia byť len zaprdené, efektívne a hrať na istotu. Hoci … väčšinou to tak robia.

Tento blog sa mal pôvodne volať Ultimatívny americký koráb II., keďže ide o pokračovanie rozpísaného blogu z mája. Ale to by bol veľmi nudný názov pre krásny príbeh o odvahe stavať sny na kolesách. Pretože presne o to ide, ako si ukážeme na príbehu Cadillacu Eldorado. Na úvod krátko o tom, prečo dnes už sny na kolesách General Motors ani Cadillac nestavia, potom o tom ako to fungovalo za starých čias no a potom príbeh posledného z trojice amerických korábov, ktorý nám do porovnania chýba. Teda, Eldorada.

Spečatili to Arabi, ale veci sa začali pravdepodobne postupne meniť ešte skôr. Každopádne ropné Embargo z jesene 1973, ktoré dostalo ceny ropy na 3-násobok pôvodnej ceny, prinieslo očakávateľnú reakciu vlády pod skratkou CAFE. A nešlo o žiadnu kávu, ale o Car Average Fuel Economy, čiže predpis, koľko by malo vozidlo prejsť km na jeden galón benzínu. Dávalo to zmysel, pretože benzínu zrazu nebolo dosť a spotreba začala byť dôležitá. Samozrejme, predpis platil na flotilovej báze (čiže nie konkrétne pre každé auto) a mohol sa aj porušiť, ale platila sa pokuta. A keď tento predpis mieril do platnosti v polovici 70. rokov, GM urobilo veľké rozhodnutie na korporátnej úrovni. V automobilke už vo vzduchu visela zmena a vedeli, že časy ako ich poznajú, končia. CAFE totiž bolo poslednou kvapkou, ale menili sa aj zákaznícke preferencie. Prioritou začala byť efektívnosť, prednosť dostal predný pohon (tradičná veria bola, že vozidlo má mať poháňanú zadnú nápravu). To malo dopomôcť k lepšiemu využívaniu priestoru. Prichádzala zmena paradigmy.

Až do konca 60. rokov si automobilky mohli vyrobiť čokoľvek, nemuseli byť viazané ničím, ani vládnou reguláciou, ani svetovými udalosťami. Európa a Japonsko sa stále vyhrabávali z popola druhej svetovej vojny. Autá z Detroitu ale reprezentovali všetko, čo si Američania mysleli o svojej krajine. A automobil bol definitívnym vyjadrením slobody, ktorá vybudovala túto krajinu. Sila jednotlivca bola zásadná, heslo „Ži slobodne, alebo umri“ sa bralo veľmi vážne, rovnako ako „Čo je dobré pre GM, je dobré pre zvyšok krajiny“. V komunistickom bloku sa jazdilo na Ladách, východní Nemci mali Trabanty. Američania jazdili na autách, ktorá reprezentovali priemyselnú moc a podľa toho mali aj vyzerať.

Toto sa zmenilo. Partia malých mužíkov v bielych košeliach a tenkých čiernych kravatách s „popolníkmi“ na očiach prišla Detroitu povedať, že to bol sen. Ok, možno nie úplne, ale bol tam ten pocit. Zrazu poisťovacie spoločnosti dýchali na ich krk, EPA (enviromentálna agentúra) hľadala problém, NTHSA (bezpečnosť ciest) im hovorila že ľudia sú vlastne šialení a OPEC im zase hovoril, že tí divne znejúci mužíci s permamentným makeupom oblečení v županoch majú väčší vplyv na správanie Američanov ako ich zvolená vláda. Celé to bolo až sureálne.

Po roku 1978 už všetko vyzeralo ako veľký boj s veternými mlynmi. Ak nebol problém s CAFE, bol problém s cash flowom, alebo niečím iným. V podstate sa nič nedokázalo prepasírovať z mozgu do garáže. Všetko bol kompromis. Úspech bol, ak ste dosiahli tak veľa ako sa dalo. Všetko bolo na spôsob „čo ak“. Dni konštruovania áut, ktoré na začiatku vyzerali ako sen a na konci stáli v garáži, boli na konci.

Smutné? Záleží od uhla pohľadu. Zo „sna na kolesách“ a spôsobu vyjadrenia životného postoja sa stal produkt, kde sa pozeralo na hodnotu a cenu. Ľudia to tak chceli, ok. Ale skúmať to do hĺbky je nuda. Vráťme sa radšej 30 rokov dozadu, kde to bol ešte úplne iný príbeh.

Písali sa prvé roky po 2. Svetovej vojne a Frank Hershey pracoval na dizajne zadného blatníka. V hlave mal nápad, ktorý vznikol ešte pred vojnou, keď jeho šéf Harley Earl zorganizoval návštevu leteckej základne v Selfridge. Z tejto návštevy si zapamätal zadnú časť lietadla bojového lietadla P-38. Tá mu pripomínala lesknúce sa plutvy žraloka, ktoré rozrezávajú vodnú hladinu keď dravec loví. Krásne sa zavlnia na rozlúčku tesne predtým ako zmiznú v hlbine. V hlave mu to vírilo – tenké, lesklé, aerodynamické, symetrické – stelesnenie sily, rýchlosti, obratnosti, stability… všetko čo má mať moderné auto. A napriek tomu –nikto doteraz nič také nezakomponoval do dizajnu auta. Až doteraz.

Sochár, dvaja dizajnéri a traja modelári začali pretvárať Frankove skice na 3D model zo sadry vo veľkosti 1:4. Toto sa dialo v pivnici Frankovho domu. Ten pravidelne chodil a korigoval ich prácu. Keď sa skončil štrajk v továrňach GM v marci 1946, práca sa presunula do štúdií Styling. Tam sa Frank spolu so šéf dizajnérmi Harleym a Mitchelom dohodli, že Cadillac, ktorý vždy predurčoval dizajn vozidiel GM, dostane prvú verziu plutiev.

Obdobie bolo veľmi prajné, GM si počas vojny ako priemyselný dodávateľ  vybudoval poprednú pozíciu vo vojensko-priemyselnom komplexe USA so značnými výrobnými kapacitami v UK a Nemecku, kam práve putovalo 12mld. USD pomoci z Marshallovho plánu. Na automobilovom trhu nemalo GM vážneho konkurenta nikde na svete. Tradičný rival Ford mal čo robiť, aby si obnovil predvojnovú pozíciu. Bol v strate a odchádzali z neho skúsení vedúci pracovníci. Morálka bola na bode mrazu.

Naopak, v krajine zúrila Cadillac horúčka, predaje sa medzi rokmi 1946 a 1947 zdvojnásobili, objavil sa fenomén, kedy sa viacerí ľudia zložili, aby si kúpili jeden Cadillac. Pred klubmi na Sunset Boulevard bolo bežné, že hlavné parkovacie plochy boli rezervované len pre Cadillacy.

V tejto atmosfére sa stupňovala zvedavosť vedenia firmy, že čo to dizajnéri tvoria za zatvorenými dverami. Niekoľko ľudí z vedenia malo možnosť nahliadnuť a odchádzali so zmiešanými pocitmi. Prezidentovi firmy sa plutvy páčili, generálnemu manažérovi ale nie. Ten však bol čoskoro preradený a povýšený do najväčšej divízie – Chevroletu a bol nahradený Johnom Gordonom, ktorý bol mladší a viac otvorenejší. Ale napriek tomu, že keď pozval Bill Mitchell Gordona do štúdia aby si pozrel model a Gordon si zobral so sebou ešte aj šéfinžiniera (Ed Cole), ktorému sa plutvy tiež páčili, Gordon si nebol istý. Údajne keď tam prišiel, sadol si na obrátený kôš a 10 min sa len ticho pozeral na model. Nakoniec zavrtel hlavu a povedal, že plutvy sú priveľmi vysoké. Mali sa skrátiť o niekoľko cm. Gordon odišiel, ostatní ostali. Zhodli sa, že plutvy sú práve akurát. Mitchell inštruoval modelára, aby vzdialenejšiu plutvu ešte zvýšil o niekoľko cm a tu bližšiu ku Gordonovi nechal tak ako bola. Keď sa Gordon vrátil, Mitchel ukázal na tú ktorá ostala po starom a hovori: „Vidíš, že to lepšie vyzerá keď je to nižšie, nie ako hentá zadná?“

Druhý zo šéfdizajnérov Harley však trochu váhal. Od začiatku nápad podporoval a oceňoval kreatívnu iskru mladého dizajnéra, ktorý sa pozrel na vojenské lietadlo a videl tam prírodu a potom ju transformoval na zadný blatník auta. Ale vedel, že je to veľký krok a to ho miatlo. Čo keď zašli priďaleko a zákazníci to odmietnu? Pritom on mal tento nápad prezentovať vedeniu.

Postupne však pod vedením Harleya vznikal konsenzus v podobe upraveného sadrového modelu. Pracovalo sa však aj na prednej časti. Dizajn, ktorý definoval Cadillac v 40. rokoch, mal byť vylepšený o veľkú chrómovanú mriežku, ktorá vytvárala až pocit architektúry. Niečo ako Verejná knižnica vo Washingtone, aj s piliermi. Mala si zachovať silnú identitu a byť viac Tiffany, viac ošperkovaná a aj radikálne elegantná aj elegantne radikálna. Tieto myšlienky vedel jeho tím pretaviť do podoby kovových dielov.

Zadná časť vozidla s plutvami – to bol ešte boj. Povojnový dizajn smeroval k tomu, aby boli zadné blatníky integrované do zadnej časti vozidla a nie „pripojené“ ako koncom 30. rokov. Zároveň mali z časti zakrývať zadné kolesá. Toto sa snažil dizajnérsky tím splniť a tak vymyslel modifikované „pripojené“ blatníky, ktoré robili zadnú čas vozidla viac svalnatú. Ako pokrčené nohy dravca, ktorý sa chystá skočiť. Nakoniec to dopadlo tak dobre, že na prezentácii prototypov šéf GM Sloan zavolal nerozhodného Gordona bokom, stihol mu ruku a hovorí mu: „Tak Jack a teraz máš Cadillac spredu aj zozadu.“

Prvý dizajn s plutvami pre modelový rok 1948 bol tak schválený. Marketingové oddelenie to trochu zle pochopilo a nepoužívalo výraz „fin“ (plutva žraloka) ale „rudder“ (kormidlo lode). Do dvoch rokov mali plutvy všetky Cadillacy a začala sa nová éra šialenosti, ktorá len ukázala, aké veľké veľké plutvy na auto ešte môžete dať, aby to vyzeralo štýlovo.

No a teraz môže konečne nasledovať príbeh Eldorada… :) Už čoskoro

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).