Denník N

Madeira – ostrov večnej jari

Divočina, ktorej sa nemusíte báť.

Pristanete na letisku, o ktorom internet tvrdí, že je tretie najnebezpečnejšie na svete. Internet kecá. Možno kedysi, keď mala pristávacia dráha 1 600 metrov. Teraz má okolo 3 000 a pristátia sa už nemusíte báť. Navyše, keď tam môžu pristávať iba špeciálne vyškolení piloti, ktorí okrem dráhy postavenej v mori na 180 stĺpoch musia bojovať i s ťažkými poveternostnými podmienkami. Zvládajú to super, pristátie si ani nevšimnete. Brzdenie hej.

Objavitelia najskôr v roku 1419 prirazili k ostrovu Porto Santo, ktorý sa tak síce dovtedy nevolal, ale námorníci sa tak rozhodli, lebo akurát mleli z posledného a tento ostrov sa stal ich záchranou. O trošičku neskôr, keď sa vydýchali a pustili sa na ďalšie prieskumné cesty, objavili ostrov Madeira, ktorý sa vtedy ešte tiež tak nevolal, ale keďže bol celý zalesnený, nenapadlo im nič nápaditejšie, ako ho pomenovať Ilha da Madeira – Ostrov dreva. Hlavné mesto je Funchal, v preklade fenikel, a názov ostrova aj jeho hlavného mesta krásne vystihuje celý ten kúsok zeme, ktorý má rozmery 20 × 60 km.

Cesta do praveku
Ak ste si pri pozeraní filmu Cesta do praveku vraveli, že niečo také by ste chceli zažiť a vidieť, minimálne čo sa flóry týka, Madeira je na vyskúšanie celkom fajn. Paprade, ktoré v našich lesoch siahajú sotva po pás, sa na ostrove vyskytujú v podobe stromov, ak máte doma dvadsaťročný fikus, ktorý má na výšku meter a pol, tak na Madeire je to opäť strom, na ktorý by u nás normálne liepňali detiská, keby neboli naťapené na tabletoch. Slonie nohy vyzerajú ako… ehm, nohy slona. Príšerne veľké a tlsté. Strelície, ktoré u nás za drahé peniaze kupujete v kvetinárstvach, tam rastú ako burina a o hortenzie, ktoré vám už trikrát vykapali, zakopávate na každom kroku. Keby sa Popoluška nakrúcala na Madeire, tak by do nosa nebrnkali tri oriešky, ale celý trs banánov a rozprávka by sa musela volať Tri banány pre Popolušku. Tie tam rastú v záhradkách aj voľne roztrúsené po meste.

A ešte sú tam eukalypty. Invazívna rastlina, pliaga ostrova, vypije veľa vody, má plytko korene a rozrušuje pôdu, jej šťava je vysokotoxická, zabíja pôvodné rastlinstvo a navyše dobre horí, čiže domáci majú stále viac problémov s častými požiarmi. Nad hlavným mesto už nie je ani kúsok pôvodného lesa. Iba eukalypty.

S faunou je to už poslabšie, vo väčšom množstve tam žijú iba jašteričky. Nejaké rybičky, nejaké vtáky. Všetko živočíchy, ktoré vám nemôžu nahnať žiadny strach, pokiaľ, pravda, netrpíte nejakými fóbiami alebo alergiami.

Od mora k horám
Madeiru prezývajú ostrovom večnej jari a jej priemerná teplota sa pohybuje okolo 25 stupňov. Od mora krajina stúpa prudko k horám. Na Madeire je všetko do kopca. Ak je pri mori dvadsaťpäť stupňov a rozhodnete sa vybrať na túru do hôr, rátajte s tým, že o pár kilometrov ďalej, a hlavne vyššie (najvyššie vrcholy majú okolo 1 800 metrov) môže byť hmla ako mlieko, pomerne chladno, daždivo a vlhko. Takéto podmienky využíva madeirský les, ktorý je samozavlažovací. Ťahá si vlahu z hmiel, oblakov a vzdušnej vlhkosti a nie je závislý od dažďa. V Európe sa takýto les nachádza ešte na Tenerife a potom už nikde.

Po levadách

Čo vidieť a čo ochutnať.
Na Madeiru sa nechodí za slnečným počasím a celodovolenkovým leňošením, i keď ani to nie je úplne vylúčené. Stále sa dajú použiť hotelové bazény s relatívne teplou vodou, ale i niektoré z mála prírodných pláží a plážičiek a svieže more, prípadne v dedinke Porto Moniz prírodné bazény, ktoré vznikli stuhnutím lávy a s miernou pomocou ľudského umu a ľudských rúk. Jedny bazény sú také trošku nadivoko, druhé majú pod kontrolou plavčíci a k dispozícii sú i toalety a sprchy. Tie sú, samozrejme, platené. Prioritne sa však na ostrov chodí kvôli turistike.

Prírodné bazény v Porto Moniz

Celý ostrov je popretkávaný levadami, umelo vybudovanými zavlažovacími kanálmi, pozdĺž ktorých sa môžete prechádzať donekonečna. Spolu merajú  niečo medzi 2 000 – 3 000 kilometrami a užije si ich úplne každý. Stačí si len zvoliť preferovanú náročnosť pochodu. V závislosti od trasy sa pred vami otvárajú výhľady na madeirskú prírodu, po ceste stretnete voľne pohodené reštaurácie a kaviarničky, ktoré by ste tam v žiadnom prípade nečakali. V nich sa môžete občerstviť, osviežiť, dať si chutnú kávu, madeirské pifčo Coral, Ponchu alebo madeirské víno.

Pivo chutí ako pivo, Poncha je miešaný nápoj z 50 % liehu z cukrovej trstiny, medu a šťavy z pomarančov a citrónov. Je to preferovaný suvenír a vari niet turistu, ktorý by si Ponchu nepriviezol domov. I keď v značne zriedenom stave. Pravý nápoj v tej správnej 50 % sile si najlepšie vychutnáte na ostrove v každej dobrej krčmičke a kaviarničke. Ale pozor, pije sa to dobre, pridaný med tie percentá ako keby zjemňoval. Ani sa nenazdáte a máte menší technický problém… Ponchu si dokáže spraviť aj doma, len potrebujete lieh z cukrovej trstiny. Recept nájdete na nete.

A potom je tu madeirské víno
Vzniklo tak trochu nedopatrením. Bežne sa vozilo do Japonska, avšak raz sa zásielka oneskorila a Japonci odmietli víno s tým, že je skazené. Rozkaz znel vyliať celú zásielku do mora, tu sa však bavíme o námorníkoch. Tí by pili aj ťaví moč, pokiaľ by sa v ňom vyskytovala čo i len kvapka alkoholu. Rozkaz teda neuposlúchli a so „skazeným“ vínom sa vracali späť a čím dlhšie sa plavili, tým sa im zdalo víno sladšie, lepšie, lahodnejšie. Sprvu nevedeli, čo sa stalo, mysleli si, že za všetko môže kolísanie lodí na vlnách. Podnikali pokusné plavby s vínom a zisťovali, že dôležité je skladovanie v správnych sudoch, čas a tá správna teplota. Pravé, prvé a základné madeirské víno má presne tri roky, ďalšie potom 5, 10 a 15 rokov. A vôbec nechutí ako bežné víno, na ktoré ste zvyknutí. Chutí sladšie, chutí jemnejšie a lahodnejšie. A pije sa lepšie.

Okrem levád je samostatný zážitok cesta po pobreží. To je zvrásnené, rozoklané, niekde úplne chýba, keďže priamo  z mora vystupujú strmo hore útesy. Do týchto útesov boli často a pôvodne vysekané cesty, avšak vzhľadom na charakter hornín, z ktorých je Madeira vytvorená (je sopečného pôvodu), sa tieto cesty rýchlo ničili, podložia rozsýpali a na cesty im padali skaly. Na ostrove sa preto rozhodli problém vyriešiť tunelmi. Na celom tom malinkatom pľaci je ich zhruba 140. Porovnajte si to, prosím, so Slovenskom a efektivitou budovania týchto stavieb.

Pikošky
V lete na saniach.
Nad hlavným mestom Funchal je vrch nápadito nazvaný Monte. Tu sa nachádza tropická záhrada, rozdelená na africkú, japonskú, čínsku a európsku zónu. Na vrch sa môžete dostať niekoľkými spôsobmi. Pešo (len pre trénovaných). Nejakým motorovým dopravným prostriedkom. Treťou možnosťou, normálnou klasickou kabínkovou lanovkou, ktorá má údolnú stanicu rovno v prístave pri mori. Dolu sa vám ponúka štvrtý spôsob. Sane, ktoré pripomínajú prútený kôš položený na lyžiach. Lyže sú drevené, z eukalyptového dreva (aspoň na niečo sa dá využiť) a sane ovládajú dvaja domorodci a brzdia a točia nimi pomocou hmotnosti tela a poriadnych hrubých topánok. Jazdí sa za plnej premávky a miestami rýchlosťou 60 km/h. Celkom je to adrenalín. Niečo také nenájdete nikde na svete.

Za typické madeirské jedlo je považovaná ryba Espada (vlasochvost šabľovitý), hnusná, odporná hlbokomorská ryba pripomínajúca hada s vypúlenými očami. Žije v hĺbke až 2 000 metrov a viac, na lov sa vydáva k hladine (do hĺbky okolo 500 metrov) a loví sa pomocou reflektorov. Normálne jej zasvietia do tých vypúlených kukadiel a ryby pozberajú. Potom ich upečú, usmažia alebo ugrilujú, a podávajú s grilovaným banánom a madeirským vínom. Neodhováram, pokojne si to dajte, je to jediteľné, som však presvedčený, že ste jedli už aj niečo lepšie.

A-domčeky so strechou zo slamy. Opäť madeirská špecialitka, ktorá však už patrí minulosti. Nachádza sa v dedinke Santana na severovýchode ostrova. Boli to pôvodné príbytky, ktoré začali upadať počas Salazarovej vlády. Ten totiž rozhodol, že na Madeire sa nebude pestovať obilie, ale vinič. Kde však nebolo obilia, nebolo ani chleba, ani múky, ani jedla, ani slamy. A vtedy sa začali na Madeire nepokoje a vzbury a vtedy sa skončila éra domčekov so slamenými strechami. Dnes je to preturistikované miesto. Príďte, odfoťte si, choďte ďalej.

Santana

Koniec blogu pre všetkých, hlavne však pre fanúšikov Lionela Messiho
Mám známu. Prvýkrát bola na Madeire s cestovkou, odvtedy tam chodí každý rok. Bola tam už osemkrát a tvrdí, že stále sa tam má za čím vracať a objavovať nové, nepoznané a neprebádané zákutia. Myslím, že toto je najlepšia referencia na túto destináciu, akú môžete dostať.

Koniec blogu pre všetkých i pre fanúšikov Cristiana Ronalda
Narodil sa na Madeire vo Funchale, tu má svoje múzeum a pred ním sochu v nadživotnej veľkosti. Domáci ho tu milujú a on je hrdý občan tohto ostrova a pomáha im, kedykoľvek to potrebujú, hlavne pri prírodných a živelných katastrofách, ktoré tu začínajú byť i kvôli eukalyptom pomerne časté. V múzeu sa o ňom dozviete všetko, čo viete i to, čo ešte neviete. Môžete si pokúpiť suveníry s jeho podobizňou od výmyslu sveta a môžete získať fotku, na ktorej budete vy so svojím idolom, ktorá bude vyzerať tak, ako keby ste sa s ním skutočne stretli. Bude to síce iba ako, ale to nemusí vedieť nikto okrem vás. ;-)

Teraz najčítanejšie

Marián Letko

Zväčša neškodný...https://maroskocestuje.webnode.sk/