Denník N

Pošta

Ani riadok, ani slovo, tak je to s mojím písaním…

Malá lampička, jedna žiarovka. Obyčajná, s vláknom uprostred. Trocha svetla dopadá na stôl, priamo predo mňa. Pero, papier, základná výbava. Píšem, hľadám slová.

Myšlienky, otravujú ma už dlho. Čakala som, chodila okolo horúcej kaše. Mať sa tak s kým poradiť. Už nie, rozhodla som sa, musím niečo spraviť. Neviem prečo práve teraz, jednoducho to prišlo. Nie zo dňa na deň, zrelo to vo mne kdesi vo vnútri už dlho, ako víno. Prirovnanie, čosi také, vidím pred sebou pivničku plnú lahodného moku. Hm, veľmi sa v tom nevyznám, ale podľa mňa čím staršie, tým lepšie. Degustácia vína, videla som ju v televízii, ochutnávali, sŕkali a tvárili sa tak múdro. Akoby tomu rozumeli do najmenšieho detailu. Možno, ale aj opak môže byť pravdou, nikto nevie.

Smäd, jazyk prilepený na podnebie. Nepríjemné, do skleneného pohára naberám vodu. Poriadne studenú, také je moje želanie. Stojím, nechávam ju tiecť, bez toho požadovanú teplotu nedosiahnem. Pery, dotýkajú sa okraja, sŕkam. Pomaličky, štýlovo, akoby som tam mala víno. Moje oči, dotýkajú sa papiera, ako len začať. Oslovenie, nič zložité, chcem začať mudrovať. Sú prípady, keď to neplatí, hľadám ospravedlnenie.

Ani riadok, ani slovo, tak je to s mojím písaním. Nezačala som, ešte nie. Ale snažím sa, som pripravená, viem, že to chcem. Bojovala som s tým dlho, trápila sa. Myslela som na neho každý deň. Nálady, striedali sa, raz som bola za, potom proti. Sny, aj v nich sa objavoval. Maľovala som si ho presne podľa seba, ako sa mi páčil. Potom ráno to bolo horšie, vytriezvenie niekedy neskutočne bolí.

Modré pero, moja obľúbená farba. Neviem prečo, ale prikladám tomu význam, akoby na tom záležalo. Možno nie, písať dokážu všetky odhliadnuc od farby. Mám ho od Soničky, strašne zlatá osôbka, takých tu nie je veľa. Chápavá, milá, niekedy sa ocitne v mojich predstavách. Aj listový papier mi zohnala. Celkom pekný, v rohoch sú zastrčené jemné ružové kvietky.

Dobrý deň, začínam. Nie, celé zle, priveľmi oficiálne. Takto môj list začínať nemôže. Ako úradný dokument, skutočne divné. Varianty, hľadám ich. Možno, ahoj tati. Neviem, ani toto sa mi nepozdáva. Tati, také detinské, akoby som bola malá. Ale nie som, detské nohavice už zapadli prachom. Nie celkom, Sonička by mi to vysvetlila, pre ňu som dieťa stále. Jej presvedčenie, moje nie. Necítim sa tak, to by malo byť podstatné, podľa mňa určite. Škrtám, toľko problémov okamžite na začiatku. Oslovenie po tretíkrát, ahoj ocko, píšem. Čítam nahlas, potrebujem to dostať do uší, ako to znie. Najlepšie, jednoznačná výhra.

Usmievam sa, môj list dostáva formu. Musím pokračovať, teraz je to dôležité, nesmiem to vzdať. Hľadám slová, ocko, ver mi. Chcem, ti toho toľko povedať. Vidieť ťa, pozrieť ti priamo do očí. Tvár, možno v nej zbadám niečo, čo bude patriť iba mne, odkaz, posolstvo. A možno podoba, črty po tebe, som tvoja dcéra, už dlhé roky. Nevidel si ma, nedostal si príležitosť. Ale som tu, pomaličky rastiem do krásy. Znie to tak divne, ale Sonička je o tom presvedčená. Ona sa vyzná, je to žena krv a mlieko, možno raz budem ako ona. Chcela by som, nikoho iného nemám, len ona je môjmu srdcu blízka.

Zrkadlo, chce mi toho toľko povedať. Tichý, nenápadný hlas, dnes akýsi nástojčivejší. Áno, viem, dnešok je výnimočný. Občiansky preukaz, dostala som ho priamo do ruky. Stískam ho, hľadím do svojej tváre. Som to ja, môj doklad totožnosti. Držím ho ako poklad, je mi vzácny. Roky pribúdajú, jeden za druhým. Pätnásť, presne toľko mám. Ešte čosi k tomu a som plnoletá. Slovo, obyčajné a krásne, pre mňa znamená tak veľa.

Píšem, akosi sa to rozbehlo. Možno tá plnoletosť, čakám na ňu, už aby tu bola. Sonička ma usmerňuje, nechce, aby som sa ponáhľala. Podľa nej mám ešte čas a tri roky sú veľa. Nesúhlasím, je to môj cieľ, toľko som na neho čakala. Aj zrkadlo je za, šepká mi, pomaličky sa zo mňa stáva žena. Sledujem to, mnohé skutočnosti mu dávajú za pravdu. Mením sa, telo neoklameš. Zväčšujúce sa prsia, jasný signál. Nálada sa zlepšuje, teším sa. Ale to nie je všetko, ešte mám dlhy. Voči tebe ocko, musím ti povedať ako si mi celé tie roky chýbal. Meniny, narodeniny, Vianoce a ja zatvorená tu medzi týmito stenami. Nechcela som tu byť, plakala som každučký deň, vždy večer pod perinou. Sonička, tá jediná to vedela pochopiť. Učila ma, čo znamená slovo domov, ako to má fungovať. Som jej vďačná a ešte len budem, keď opustím brány tohto zariadenia. Zbohom, detský domov, potrebujem sa oslobodiť, nadýchnuť sa slobody a získať krídla.

Áno, je to také krásne. Ale k tomu všetkému potrebujem teba, ocko. Musíš mi pomôcť, aby som to dokázala, odraziť sa od dna a začať nový život. Chcem to dokázať, tak veľmi, ako chcem spoznať teba. Muža, ktorý kedysi miloval moju mamu. Píšem ti tento list, hoci nie som si istá ničím. Adresujem ti tieto slová, len neviem či sa k tebe dostanú. Nech je to akokoľvek, jedno viem celkom presne. Len čo sa za mnou zatvorí veľká čierna brána a ja budem stáť tam pred ňou, moje kroky povedú za tebou. Budem ťa hľadať tak dlho, kým nebudem sláviť úspech. Tvoje objatie, cítim ho už teraz a neviem sa dočkať.

 

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com