Bolo by iluzórne myslieť si, že by sa Európa dokázala brániť sama

Vážená pani predsedníčka, je pre nás veľkým potešením privítať vás na pôde našej univerzity. NATO je dobre známou organizáciou, avšak široká verejnosť PZ NATO veľmi nepozná. Mohli by ste stručne vysvetliť ich vzájomný vzťah?

Najprv mi dovoľte poďakovať sa vám za pozvanie a za príležitosť viesť s vami a študentmi vašej univerzity diskusiu. Od môjho zvolenia za predsedníčku PZ NATO je jednou z mojich priorít viac sa stretávať s mladými ľuďmi v členských krajinách Aliancie. NATO, ktoré tento rok oslavuje 70. výročie založenia, vzniklo vo svete, ktorý sa od toho súčasného veľmi líšil. Je nevyhnutné, aby naša verejnosť a najmä naši mladí ľudia pochopili, prečo NATO zostáva nenahraditeľným základom našej bezpečnosti a ako každý deň neviditeľne prispieva k obrane našej demokracie, k podpore mieru a k tomu, aby bola naša spoločnosť bezpečnejšia. Neviditeľne preto, lebo ľudia berú prácu, ktorú robíme, ako samozrejmosť. Vzhľadom na túto neviditeľnosť zohrávame ako poslanci národných parlamentov v spomínanom úsilí kľúčovú úlohu, pretože sme priamo zodpovední voličom, ktorí nás zvolili. Súčasťou našej každodennej práce je aj to, že musíme vysvetľovať našim voličom dôvody, ktoré nás viedli k prijatým rozhodnutiam a k utrateným peniazom.

Povinnosťou nás poslancov je zabezpečiť to, aby naše vlády niesli zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré prijímajú v oblasti obrany a bezpečnosti. Naše členstvo v PZ NATO nám k tomu napomáha tým, že spája poslancov z 29 členských krajín NATO, z ktorých mnohí priamo zodpovedajú za obrannú a zahraničnú politiku vo svojich národných parlamentoch. Správy PZ NATO, vyšetrovacie návštevy a vypočutia, ktoré organizujeme s predstaviteľmi NATO a s nezávislými odborníkmi, a čo je rovnako dôležité, aj vzájomná výmena názorov s kolegami z celej Aliancie, nám poskytujú najnovšie podrobné informácie o výzvach, ktorým naše krajiny čelia, ako aj o spôsobe, akým na ne NATO reaguje.

Parlamentné zhromaždenie je nezávislé od NATO a jeho uznesenia nie sú pre naše vlády záväzné. Predstavujú však kolektívny názor približne 300 poslancov z celej Aliancie, a preto majú osobitnú politickú váhu. NATO a naše vlády ich z tohto dôvodu berú veľmi vážne. Generálny tajomník NATO písomne odpovedá na každé z našich politických odporúčaní. Zároveň platí, že predseda PZ NATO je vždy pozývaný na samity hláv štátov a vlád NATO, aby prezentoval stanoviská zákonodarcov členských krajín Aliancie. Prostredníctvom častej komunikácie s predstaviteľmi NATO a s jeho jednotlivými vládami sa snažíme zabezpečiť, aby bolo hlasy našich parlamentov a našej verejnosti v diskusiách o našej kolektívnej bezpečnosti počuť.

Organizácia Severoatlantickej zmluvy je implementáciou Severoatlantickej zmluvy, ktorá bola podpísaná 4. apríla 1949. Kľúčovou časťou zmluvy je článok 5. Samotný článok sa verejnosťou považuje za hlavný dôvod, prečo Aliancia vôbec existuje; zaväzuje každý členský štát považovať ozbrojený útok proti jednému členskému štátu za ozbrojený útok proti všetkým. Niektorí politici a politológovia však majú pochybnosti, či by uplatnenie uvedeného článku automaticky zaručilo spoločnú vojenskú obrannú akciu všetkých členských štátov. Ak by boli napríklad pobaltské krajiny napadnuté a okupované Ruskom rovnako ako Ukrajina, boli by podľa vás najsilnejšie členské štáty Aliancie, t. j. USA, Spojené kráľovstvo a Francúzsko, ochotné zasiahnuť?

Máte pravdu v tom, že ustanovenie o kolektívnej obrane zakotvené v článku 5 Washingtonskej zmluvy je kľúčovým určujúcim znakom NATO. Je zaujímavé, že doposiaľ boli ustanovenia článku 5 uplatnené iba raz – ako reakcia na teroristické útoky v Spojených štátoch, ku ktorým došlo 11. septembra 2001. Devätnásť členov NATO v tom čase okamžite potvrdilo svoju solidaritu so Spojenými štátmi konkrétnym opatrením kolektívnej obrany, keď odsúhlasilo nasadiť prieskumné lietadlá NATO, aby pomáhali monitorovať a chrániť leteckú dopravu. Tieto udalosti neskôr viedli aj k angažovanosti NATO v Afganistane v rámci podpory Spojených štátov, pričom táto operácia sa uskutočnila na základe mandátu OSN.

Základným rozmerom kolektívnej obrany je však odstrašujúci účinok. Odstrašujúci účinok spočíva v predchádzaní konfliktu tým, že presvedčíte svojho protivníka, že cena, ktorú za útok zaplatí, je neporovnateľná s jeho prínosom, resp. že útok by bol vopred odsúdený na neúspech. Posilnenie odstrašovania je kľúčovou prioritou NATO po nezákonnej anexii Krymu Ruskom v roku 2014, po jeho pokračujúcej agresii voči Ukrajine a hrozbám voči spojencom NATO. V rámci tejto stratégie NATO rozmiestnilo v pobaltských štátoch a v Poľsku približne 4000 vojakov, ktorí môžu slúžiť ako veliteľský prvok obrannej operácie v prípade útoku. V uvedenej súvislosti by som rada zdôraznila, že týchto 4000 vojakov nepredstavuje bojovú silu, tzn. „armádu NATO“. Ich hlavným cieľom je preukázať našu solidaritu s pobaltskými štátmi a Poľskom. Devätnásť krajín, vrátane Spojených štátov amerických, Spojeného kráľovstva a Francúzska, nasadilo svojich vojakov ako súčasť stratégie Posilnenej predsunutej prítomnosti NATO. To znamená, že útok proti pobaltským štátom by bol tiež útokom na ozbrojené sily všetkých krajín, ktoré prispievajú k uvedenej stratégii. Inými slovami, spojenci by tam už boli a niet pochýb o tom, že by všetci zasiahli v prípade útoku. Opäť však musím zdôrazniť, že naším cieľom je vyhnúť sa tomu, aby sa to vôbec stalo. Vzhľadom na veľký počet zapojených spojencov je, myslím si, zrejmé, že v súčasnosti je takýto scenár veľmi nepravdepodobný. Chcela by som tiež zdôrazniť neustálu ostražitosť síl NATO. V ideálnom prípade obrana predchádza útoku. To, že ukážete, že ste si vedomí hrozby a ste pripravení reagovať, je rovnako dôležité ako samotná obrana.

Niektorí politici EÚ vyzývajú na posilnenie Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ. Dokonca prišli aj s myšlienkou na zriadenie spoločnej európskej armády ako konečnej záruky jej bezpečnosti. Je to podľa vás dobrý nápad? Ako vidíte ideálny budúci vzťah medzi týmito dvomi organizáciami?

NATO a vlády jeho členských štátov sa jasne vyjadrili v tom zmysle, že podporujú silnejšiu európsku obranu a že silnejšia Európa NATO posilňuje. Pozrite sa napríklad na výdavky na obranu. V súčasnosti prispievajú členské krajiny EÚ, ktoré sú aj členmi NATO, na celkové obranné výdavky spojencov len 26 %. Zvyšok, až 74 %, pochádza z krajín mimo EÚ. A ak Spojené kráľovstvo EÚ opustí, čo sa, dúfam, nestane, tento podiel sa zvýši na 80 %. Existuje teda veľký priestor na posilnenie európskej obrany a príspevku Európy k NATO.

Jedna z myšlienok, ktorá stojí v pozadí diskusií o európskej armáde, znie, že v niektorých prípadoch by si európske krajiny priali vojensky intervenovať ako spoločné sily EÚ. Robia tak už dnes na mnohých miestach po celom svete, kde pomáhajú udržiavať mier a trénovať miestne jednotky. V niektorých z týchto miest, ako napríklad v Stredomorí, sú jednotky EÚ nasadené spolu s ozbrojenými silami NATO a pracujú spoločne. Spolupráca NATO a EÚ sa v uplynulých troch rokoch pozoruhodne zlepšila a zasahuje do mnohých rôznych oblastí.

Koncepcia armády EÚ sa však stáva mätúcou vtedy, keď je chápaná doslovne. V súčasnosti nemajú ani NATO, ani EÚ spoločné armády. Vojaci nasadení v operáciách NATO alebo EÚ sú britskí alebo slovenskí vojaci slúžiaci v britských a slovenských armádach. Naše národy majú len jeden súbor ozbrojených síl. Ak by sa armáda EÚ chápala doslovne, znamenalo by to, že EÚ by mala k dispozícii súbor stálych vojakov EÚ. To je vzdialený sen, pričom je veľmi nepravdepodobné, že by sa niekedy stal realitou.

Inou predstavou, súvisiacou s myšlienkou armády EÚ, je tzv. európska „strategická autonómia“. To môže opäť viesť k nedorozumeniam. Ako som už spomenula, je nepochybné, že Európa bude v budúcnosti zohrávať dôležitú úlohu pri podpore globálneho a regionálneho mieru a stability a že v niektorých prípadoch bude chcieť zaujať vedúcu úlohu v oblastiach, kde by mohla byť vhodnejšia jej intervencia než intervencia NATO. Nemožno však pochybovať o tom, že ak by boli základné záujmy Európy ohrozené, Spojené štáty a Kanada by sa za ňu postavili. Bolo by iluzórne myslieť si, že by sa Európa dokázala brániť sama – a to z dôvodov, ktoré som už spomenula. V tomto zmysle koncepcia „strategickej autonómie“ vysiela neveľmi prospešný (a verím, že aj zbytočný) signál o možnom budúcom rozdelení medzi Európou a Severnou Amerikou.

Veľmi pekne vám ďakujem za rozhovor a za vašu ochotu zúčastniť sa na diskusii so študentmi našej univerzity, ktorá v súčasnosti oslavuje svoje sté výročie. Ako sa vám táto diskusia páčila? Je niečo, čo by ste chceli popriať našej univerzite alebo našim študentom?

Ešte raz by som vám chcela poďakovať za príležitosť viesť zmysluplnú diskusiu so študentmi. Stretnutie so študentmi sa mi veľmi páčilo, urobili na mňa dojem kvalitou kladených otázok a pripomienok. Je to prvýkrát, čo som mala príležitosť zúčastniť sa ako predsedníčka PZ NATO takejto formy akademickej diskusie. Spätná väzba, ktorú sme spoločne s kolegami dostali, je práve z tohto dôvodu pre mňa a mojich kolegov veľmi užitočná.

Pokladám za dôležité, aby sa politici s mladými ľuďmi stretávali. Inak budeme pre nich iba akýmisi vzdialenými neosobnými postavami, ktoré si budú spájať len s autoritou alebo nedôverou. Dúfam, že táto diskusia vás bude inšpirovať k tomu, aby ste sa dozvedeli viac o NATO, o práci PZ NATO a zapojili sa do nej. Naše vlády a parlamenty potrebujú viac bystrých mladých ľudí – a osobitne viac mladých žien – so záujmom a odbornosťou v oblasti obrany a bezpečnosti. Existuje však mnoho ďalších spôsobov, ako sa angažovať. Ako som už spomenula v rámci diskusie, NATO prežilo, pretože je založené na spoločných hodnotách demokracie, ľudských práv a právneho štátu. Dnes sú niektoré z týchto hodnôt ohrozené. Angažovaním sa v politike, armáde, akademickej obci alebo občianskej spoločnosti pomôžete chrániť tieto hodnoty, a teda aj našu bezpečnosť. Prajem vám všetkým len to najlepšie a zároveň želám šťastné sté výročie Univerzite Komenského!

Štefan Panuška
Zdroj: Naša univerzita, roč. 65, č. 10, s. 18 – 19