Denník N

Zabije cestovanie komercia alebo naša hlúposť?

Naozaj nám najviac prekážajú davy s fotoaparátmi? Foto: Tim Gouw

Naozaj nám najviac prekážajú davy s fotoaparátmi? Foto: Tim Gouw

Cestovanie vraj začína strácať čaro. Väčšinou ukazujeme prstom na davy turistov, ale malo by nás viac trápiť, že časť z nás stratila rešpekt k ľudom a krajinám, do ktorých cestujeme.

Príbeh prvý: Hipisák, ktorý sa zasekol v zemi nikoho

Bol to otravne dlhý, horúci júlový deň v lete 2009. Stáli sme na ukrajinsko-ruskej hranici a sledovali vyciveného päťdesiatnika v šortkách a slamáku, ktorý bezradne mával pasom bez víz. Stál tam už niekoľko hodín a najmä vďaka nemu kolóna za ním narástla do enormných rozmerov. Ukrajinskí colníci ho napokon s rezignovaným mávnutím ruky pustili ďalej. Nevedno, či zo zúfalstva, ľahostajnosti, zlomyseľnosti alebo všetkého dokopy. Možno už boli len unavení a nechceli ďalej strácať čas s očividným bláznom.

Chlap prešiel pár krokov v zemi nikoho a kolóna opäť zastala – tentokrát pred ruským checkpointom. Tu kontrola prebehla nekompromisne rýchlo. Ruskí pohraničníci sa s chlapíkom nemaznali a čudáka bez víz rázne otočili späť. Vtip bol v tom, že teraz už nemohol ani späť na Ukrajinu. V pase mu totiž chýbala výstupná pečiatka z ruskej strany – aspoň to nám tvrdili Ukrajinci. Chlapík začal na pohraničníkov čosi kričať po nemecky. Nervózni zo zdržania sme k nemu podišli a ponúkli sa, že mu budeme prekladať do ruštiny. Vysvitlo, že Nemec vyrazil na sólotrip z Hamburgu na Taiwan (!). Bez akejkoľvek znalosti cudzích jazykov. Cestu krížom cez celé Rusko a Sibír plánoval zmáknuť na prastarej fordke, za ktorú by som nedal ani 200 eur. Vo vraku mal namiesto zadných sedadiel len matrac, ktorý mu slúžil namiesto postele. Ten, spolu so šortkami a slamákom, predstavoval jeho jedinú batožinu. Keď sme sa pomäteného hipisáka spýtali, prečo si aspoň vopred nevybavil ruské víza, odpovedal, že si prečítal „na internete“, že víza netreba. Z akého webu čerpal informácie sme sa už radšej neopýtali.

Bolo jasné, že tomuto typu nemáme ako pomôcť. Akože, nemám nič proti cestovaniu „na pankáča“, ale kvoli tomuto pankáčovi ostali desiatky ľudí zbytočne trčať na hranici. Bez výčitiek sme sadli do auta a v spätnom zrkadle pozorovali, ako ho Ukrajinci otáčajú znova k Rusom. Zo žartu sme uzatvárali stávky, či ho o dva týždne počas návratu stále neuvidíme kempovať v zemi nikoho.

Situáciu som si zapamätal ako skutočne bizarný, ojedinelý príbeh, ktorý občas vytiahnem z rukáva na nejakom nudnom večierku. Keby som vtedy vedel, akých debilov ešte na cestách zažijem, nebudem sa s ukladaním podobných spomienok vôbec obťažovať.

Sťažujeme sa na turistov, ale sami sme turisti

V poslednom čase sa veľa píše o neudržateľnom rozvoji turizmu. Ročne cestuje po svete takmer pätina populácie, čo spolu s dostupnosťou lacných leteniek a popularizovaním cestovania cez sociálne siete spôsobuje tlačenicu nielen v obľúbených destináciách, ale aj na tak odľahlých miestach ako je Everest.

Sám cestujem približne 20 rokov a tieto trendy si, samozrejme, všímam. Beriem ich však ako normálny, nezvratný vývoj a daň za technologický pokrok a celkové bohatnutie populácie. Iste, asi je rozumné turizmus v rozumnej miere regulovať (ako to robia už mnohé mestá – napríklad Benátky), ale pohoršovať sa nad davmi ľudí v Louvri či v potemkinovských dedinách s domorodcami v Thajsku mi príde lacné a pokrytecké.

Najmä keď frflanie prichádza od ľudí, ktorí radi chmatnú po každej akciovej letenke. Úplne najtrápnejšie vyznieva vyplakávanie za starými dobrými časmi od influencerov, ktorí sa cestovaním roky úspešne živili a sami ho pomohli masívne spropagovať na blogoch či cestovateľských festivaloch. Že to v už Iráne nie je to, čo bývalo? Well, nabudúce si rozmysli, či budeš na fejsbúk vešať selfie z Perzepolisu a počítať lajky. Že teraz píše o cestovaní každý amatér s pripojením na internet? Ok, zvykaj si na konkurenciu a napíš to dvakrát lepšie.

Trochu viac pochopenia mám pre sťažnosti obyvateľov, ktorí pre turistov nemôžu prejsť cez centrum vlastného mesta (ahoj, Praha!), alebo ktorým biznis typu Airbnb sťažuje nájsť si slušné bývanie. Napriek mnohým problémom však mestá z turizmu najmä ekonomicky profitujú a ak to niekomu vyslovene prekáža, stále sa môže odsťahovať na pokojnejší vidiek.

Aby som to skrátil – absolútne mi nevadí, že teraz cestuje obrovské množstvo ľudí. Práve naopak, je super, ak masové cestovanie prispieva k všeobecnému rozhľadu a vzájomnej tolerancii. Tiež si myslím, že na svete stále existuje dostatok miest, ktoré stojí za to objavovať. Oveľa viac mi prekáža trend, ktorý som naznačil v úvode, a o ktorom sa tak veľa nehovorí. Nazval by som ho „úplná absencia zdravého rozumu a totálna nevedomosť“, ktorú čoraz častejšie pozorujem najmä u mladších cestovateľov. Niektoré prípady hraničia s nulovým pudom sebazáchovy. Nemám k tomu žiadne dáta ani štatistiku, len nepríjemne rýchlo rastúci počet osobných skúseností z posledných rokov.

Príbeh druhý: Vzdelané, ale hlúpe

Ubehlo desať rokov od príhody s nemeckým hipisákom. Stojím v nádhernej dedinke Adishi uprostred gruzínskych hôr a debatujem s babkou, u ktorej bývame. Po rusky, keďže tunajšia staršia generácia anglicky nerozumie. Počúvajú nás dve mladé baby z Nemecka, ktoré v Gruzínsku trekujú už druhý týždeň. Študentky medicíny z posledného ročníka. Scestované, sebavedomé, budúce doktorky. Uprostred rozhovoru ma jedna z nich tľapne po pleci: „Wau, to je skvelé, že si sa dokázal naučiť ich jazyk!“ „Nedokázal,“ smejem sa, „hovorili sme, samozrejme, po rusky.“ Obe ostali zarazené: „A to nie je ten istý jazyk?“ Padla mi sánka. Už druhý týždeň sa im motajú po horách, bývajú u miestnych, jedia ich jedlo, a nevedia, že Gruzínci odjakživa rozprávajú materinským jazykom, ktorý sa naozaj v ničom nepodobá ruštine. Nevedieť takéto niečo akurát v krajine, ktorá má s Ruskom napäté vzťahy a komplikovanú minulosť, už hraničí s aroganciou. Babám som pre ich vlastnú bezpečnosť odporučil prečítať úvod z brožúrky Lonely Planet, ktorú doteraz vláčili najmä pre porovnávanie obrázkov s ich vlastnými fotkami. Tento druhý banálny príbeh som si zapamätal preto, že sa stal celkom nedávno. A tiež preto, lebo to bola povestná posledná kvapka, ktorá ma inšpirovala k napísaniu tohto blogu.

Čo všetko bolo medzi prvým a druhým príbehom

Ten výpočet by bol fakt dlhý. Ako hneď prvé mi napadajú početné backpackerské komunity, ktoré stretnete kdekoľvek, najmä v juhovýchodnej Ázii. Hoci krajiny, ktoré navštevujú, sú úžasne rozmanité, správanie backpackerov býva zarážajúco rovnaké. Sú to väčšinou mladí ľudia medzi dvadsiatkou a tridsiatkou, často študenti z vyspelých krajín ako Austrália, Nemecko či Kanada. Na cestách trávia približne mesiac až pol roka, bývajú zásadne v hosteloch a majú tendenciu zgrupovať sa. Vďaka tomuto stádovému inštinktu môžu v cudzine pokojne stráviť aj pol roka bez toho, aby sa čokoľvek naučili o domorodcoch či krajine. Žijú a cestujú šťastní vo svojej kmeňovej bubline, zdieľajú rovnaké tipy na výlet, riešia rovnaké problémy s financiami či štúdiom alebo to, kde zohnať lacnejšie pivo a lepšiu trávu. Na skutočné spoznávanie krajiny tak zostáva málo času. Raz som dokonca stretol dvoch mladíkov na motorkách, ktorí nevedeli, v ktorej krajine sa nachádzajú…

Tiež ma čoraz pravidelnejšie serú čínski turisti. Bývajú hluční, bez empatie, zostávajú po nich odpadky, a tú svoju malú Čínu si ťahajú všade so sebou. Príklad: Sedím na námestí v Istanbule. Muezín zvoláva moslimov na modlitbu. Domáci si na ulici rozkladajú koberčeky a kľakajú na kolená. Skupinka čínskych turistiek okamžite vyťahuje foťáky. Prečo nie, pomyslím si, dobrý moment pre pekný, diskrétny záber. Číňanky sú však ako utrhnuté z reťaze. Pred modliacimi si robia selfie, hádžu sa vedľa nich na kolená a parodujú ich pohyby. Prekrikujú sa, a pred tváre im víťazne pchajú ruky s prstami do „V“. V tej chvíli sa hanbím, že som turista a mám chuť sa Istanbulčanom ospravedlniť. Miestni to však berú so stoickým pokojom – na vystrájanie turistov sú v Istanbule zvyknutí. Spomeniem si na to zakaždým, keď niekto škatuľkuje všetkých moslimov ako krvilačných fanatikov. Ako by asi dopadol počerný cudzinec keby sa u nás takto správal v kresťanskom kostole?

A mohol by som pokračovať ďalej. Ľudia oblečení v horách ako do divadla, týpek na rozbitom ľadovci v kovbojských čižmách a klobúku. Rok som pracoval na výletnej lodi… Je Európa samostatný štát? Prečo je Koloseum tak zruinované? Internet je plný stránok, čo zbierajú najdebilnejšie otázky pasažierov, ktorí by pre vlastné bezpečie radšej nemali vystrčiť päty z domu. Každý, kto na lodi pracoval, vám potvrdí, že tie otázky sú autentické a pravidelne sa opakujú.

Toto presne sú momenty, keď mám chuť od hanby nahlas kričať: „Ja ich naozaj nepoznám!“ Toto sú momenty, ktoré mi najviac znepríjemňujú cestovanie. A nie normálny dav turistov s foťákmi pred pamiatkou, ktorí vedia kde sú a prečo tam prišli. Populárnym miestam sa vždy môžem slobodne vyhnúť, vyhnúť sa ľudskej hlúposti sa stalo takmer nemožné.

Viac turistov neprekáža, viac ignorantov áno

Nechcem pár príkladov a osobnú skúsenosť vydávať za všeobecnú, svätú pravdu. Ale základná logika nepustí: A) čím viac ľudí cestuje, B) tým viac medzi nimi nájdeme ignorantov a exotov.  Ale zatiaľ čo s tým prvým vieme sotva čo urobiť, to druhé sa dá napraviť oveľa ľahšie. Riešením teda nebude obmedzovať celkový počet turistov a odrádzať ľudí od cestovania, ale skôr snažiť sa vzdelávať tých „menej chápavých“ z nás. Ak náhodou máte kamoša, ktorý trochu ľahkovážne cestuje „na debila“, ale inak je celkom príčetný, skúste mu pred cestou dohovoriť:

  • Obetuj 15 minút na prečítanie si histórie krajiny, kam práve cestuješ. Aspoň na anglickej Wikipédii…
  • Nauč sa niekoľko základných fráz v miestnom jazyku
  • Mrkni na stránku MZV, či sa v krajine aktuálne niečo nedeje
  • Spýtaj sa skúsenejších cestovateľov. Namiesto vyberania destinácií cez google images sleduj blogy a profily ľudí, čo majú skutočne čosi odcestované. Myslím tým naozajstných cestovateľov, ktorý si osobnú značku roky poctivo budovali na náročných projektoch a nie na selfíčkach s exotickým jedlom. Odporúčam ľudí ako Mišo Knitl alebo Martin Navrátil. Keď taký Martin Navrátil napíše, že do Balúčistanu by sám nešiel, tak si to naozaj dvakrát premyslím. Neboj sa im napísať osobne cez messenger. Zo skúseností viem, že ti určite ochotne odpíšu.
  • Pýtaj sa miestnych!!! Keď už si v krajine, udržuj vzťahy s domorodcami namiesto socializovania sa s batôžkármi. S batôžkármi ako ty sám sa možno ľahšie dohovoríš a majú aj vtipnejšie príhody, ale od domácich sa zaručene dozvieš viac užitočných informácií. Dá sa tam stanovať? Môžem tam stopovať? Žijú tam nebezpečné zvieratá? Oplatí sa mi tam vôbec ísť? Toto sú otázky, na ktoré som vždy dostal oveľa lepšiu odpoveď od domácich.

„Za najhoršie považujem to, ak cestovanie „na debila“ prispieva k nedorozumeniam medzi kultúrami a môže byť zdrojom konfliktov“

Áno, cestovanie ešte nikdy nebolo ľahšie a zábavnejšie. Je lákavé zažiť ten pocit: kopne ma inšpirácia, kúpim letenku cez mobil, zbalím tričko a plavky do igelitky, a do pár hodín sa váľam v exotike na opačnom konci zemegule. Zároveň sme čoraz rozmaznanejší a náročnejší. V Iráne chceme piť alkohol, pričom ak sa chcem na dovolenke spíjať, sú desiatky krajín na to oveľa vhodnejších. Na Sicílii hľadáme romantiku a patinu, ale zároveň sa sťažujeme na bordel a smrad. Nechápeme, že aj nánosy špiny môžu byť súčasťou lokálnej histórie.

Netreba z cestovania robiť vedu ani to preháňať s plánovaním. Je dobré nechať na krajinu, nech vás  niečím prekvapí. Sám som už mnohokrát cestoval „naslepo“ s úplným minimom informácií. Ale zdôrazňujem, že s minimom NEVYHNUTNÝCH informácií. Lebo naozaj netrvá dlho naštudovať si, že Iránci nie sú Arabi alebo že Gruzínci majú vlastný jazyk.

Poviem to ešte raz: netreba sa báť vyraziť za skutočným dobrodružstvom bez cestovky či plánovania. Ale jednoduchý zoznam v odrážkach hore považujem za absolútne minimum, bez ktorého o ceste ani neuvažujem. Nielenže sa tým vyhneš mnohým nepríjemnostiam, ale čo je dôležitejšie – nebudeš robiť zlé meno ostatným turistom. Lebo čo považujem za úplne najhoršie je, ak takéto cestovanie „na debila“ prispieva k nedorozumeniam medzi kultúrami a môže byť zdrojom konfliktov.

A čo my ostatní?

A rady pre nás ostatných, ktorí sme síce s masovým turizmom zmierení, ale aj tak nám občas lezie na nervy? Viem, že prepchaté miesta môžu byť otravné, ale tiež mám pár tipov namiesto vyplakávania.

Používajte bedeker ako anti-bedeker. Preštudujte si podceňovaný Lonely planet, nad ktorým skutoční cestovatelia tak radi ohŕňajú nos, a vyhnite sa odporúčaným miestam. Často preskakovaný úvod a história krajiny mi zároveň pomôžu vyhnúť sa kultúrnym faux-pas.

Značne som obmedzil lietanie. Rád by som povedal, že preto, lebo rozmýšľam ekologickejšie a snažím sa znížiť uhlíkovú stopu. Pravda je taká, že lietam menej, lebo je to nepohodlné. Lietadlá priestorovo zamrzli niekde v 60-tych rokoch a ja si nemám kde vystrieť nohy.  Lowcostovky zároveň zrazili komfort lietania takmer k úrovni dobytčákov, a čoraz dlhšie a prísnejšie kontroly na letiskách už vykazujú známky šikany. Prečo teda strácať polku dňa nepríjemným čakaním na odlet, keď sa môžem pohodlne vyspať v nočnom vlaku a zároveň ušetriť za hotel?

Vďaka kratším trasám som zároveň začal viac objavovať Slovensko a okolité krajiny v strednej Európe. Poľsko, Ukrajina či Maďarsko majú naozaj úžasné možnosti na turistiku. Nepáči sa ti tlačenica v Krakowe? Choď do Wroclavu – to je podobná nádhera, ale bez turistov. Načo sa trepať do Toskánska, keď za dverami máme Mikulov s podobne skvelým vínom a množstvom cyklotrás? Vadia ti davy ľudí v Dubrovníku? Choď tam cez zimu – vtedy má tiež má svoje čaro. Nemáš dosť dovolenky? Stačí ti víkend, a možno aj za rohom svojho domu objavíš pamiatku, o ktorej si doteraz ani netušil (páči sa mi, ako to robia Čierne diery).

Začnime si teda namiesto frflania zvykať, že je nás na cestách viac, a že všetci máme na cestovanie rovnaké právo. Dokonca aj tí čudáci na Evereste majú rovnaké právo tam byť ako ktokoľvek iný. Aha, čo povedal špičkový horolezec Ueli Steck, keď mu davy turistov na Evereste znemožnili vytvoriť rýchlostný rekord. Keď sa ho novinári pýtali, prečo sa na polceste jednoducho bez kriku otočil, odpovedal: „Nerád by som rušil ostatných ľudí (pri výstupe). Ak môžem niekoho predbehnúť, samozrejme to urobím, ale ak to nie je možné, musím čakať. Nemám žiadne právo poháňať iných ľudí len preto, že som Ueli Steck.“

Myslím, že ak špičkový atlét Steck dokázal takto pekne koexistovať s turistami v zóne smrti, dokážeme to aj my – turisti – medzi sebou na celom svete. Na začiatok by úplne stačilo, keď dohovoríme tým najhorším ignorantom z nás.

Teraz najčítanejšie

Michal Mironov

Life is absurd. Because it's absurd there is always hope.