Denník N

♡Pozrite si naše nové video.. Žabiaci pokračujú vo svojej vízii..♡

Keď som napísala pieseň Patrí, nepatrí sa – nevedela som ešte, čo sa z nej stane…. a tak raz po jednom telefonáte, sadla som si za klavír – a vznikla pieseň o tom, ako žijeme….. spoločne sme potom s mojou láskou z tejto idey urobili toto:

Keď sme do piesne pridali zhluky viet, ktoré sa na nás rútili z každej strany – dávalo to úplnosť…

Žijeme vo svete pravidiel..

Niektoré sú fakt skľúčujúce. Stále sa pýtame: „Čo bude, keď..?“ Taký „čokeďby -zmus“…

Keď človek začne študovať – očakáva sa, že skončí školu.. Potom prichádza otázka: máš vzťah? Už by sa patrilo, roky na to máš..

Keď ten vzťah potom príde – začne sa ďaľší cyklus otázok. 

Keď dvaja mladí ľudia spolu žijú – všetci sa pýtajú, či tento vzťah vydrží.. a zavalia mladých ľudí strachom…

Prichádzajú na rad vety, akí sú muži.. a aké mrchy zas ženy..

„Čo keď otehotnieš? Treba dokončiť školu“…  A bla bla bla.. 

A keď sa ukáže, že vzťah vydržal – očakáva sa, že bude svadba…

Tak tu máme svadbu.

Keď však príde svadba – všetci už očakávajú deti. A tak majú priblbé poznámky typu: „Ved už by sa patrilo..“

Keď prídu deti – očakáva sa lepší byt.

Keď je lepší byt – očakáva sa dovolenka.

Ak neprichádza dovolenka – ste fakt podivná existencia a mohol by teda nastať aspoň vzostup v kariére…..

A cyklus pokračuje…

Až jedného dňa zostárneme,.. a povieme si: načo? Nemohol/nemohla som čas využiť lepšie? 

Nie sme tak trochu pomätení?

Stále mať vopred nalinajkované políčka? (-:

Niekedy si ľudia neuvedomujú, ako tieto ironické pripomienky, ktoré oni vysielajú do okolia – toho druhého fakt dokážu zraniť….

Svet je plný „mali by-zmu“..

Mala by si mať deti..

Mal by si si zobrať hypotéku.

Mala by si si už nájsť čosi poriadne…

Nulová podpora a milión požiadaviek, čo by sme „mali“…  táto batožina nám zatieňuje vidieť v živote krásu a ďaľšie možnosti, nové výzvy, Slnko…

Ako sa spieva v našej piesni: „Vytvor novú rovnicu, kde nadriadení besnia.. posuň hornú hranicu, v spoločnosti na nebesia…. „

Lenže mnohí z nás sa práve tohto obávajú. Zaužívaný komfort a stereotyp predsa len prináša istotu. Možno by nás to stálo veľa úsilia a zmien. Tak radšej starostluvo nosíme ťažké kufre plné rôznych presvedčení o tom, kto sme…

Zostať niekedy sám a  ísť svojou cestou – aj za cenu neprijatia okolia…. to chce odvahu. A nie je to pre každého.

Otázka je vždy ale rovnaká: či sa takto cítime dobre vo svojom živote..? A na to si už musí zodpovedať každý sám…

My ľudia vyzeráme na pohľad rovnako.. Máme však rôzne nastavenia. Každá generácia žije svoj sen.

Často staršia generácia nanucuje mladšej ten svoj model. Svoj sen. Ale mladšia generácia vlastne robí presne to isté.

A tak sa často nechápeme a míňame… Ale v skutočnosti sme všetci iba veľmi smiešni (-:

 Každý má predsa svoju cestu…. svoj sen….

Zapamätajte si: nie je možné žiť sen našich predkov. Žijeme skrátka v inom čase ako oni, máme iné skúsenosti. Každá generácia žije teda svoj sen – spletený zo svojich presvedčení a skúseností… plus ako „bonus“ dostane schému a program svojej rodiny… niečo funguje, niečo zase nie. A tak sa snažíme z tohto modelu a našich nových ideí sformovať niečo nové. Často sa to darí. Často nie. Podvedome totiž kopírujeme to, čo sme dostali otlačené do podvedomia. Takže je to vlastne celoživotna výzva. Vybrať z toho to najlepšie. A šľachtiť to….

Pochopte však jedno. ľudia majú rôzne nastavenia. Niekto tradície miluje, iný neznáša. Jupiterovskí ľudia sa radi obklopujú rodinou, ale ľudí ktorých ovplyvňuje Luna – klasicky rodinný model nebude nikdy priťahovať. Budú tvoriť.. nasávať.. a budú samotu potrebovať viac ako iné archetypy. Merkúr môže uviaznúť v roli vždy obetavého človeka, ktorý ale môže na seba často  zabúdať a úplne inak to budú prežívať Saturnovské archetypy.  No a potom sú tu rôzne energetické stresové štýly, ktoré má tiež každý iné (pozri môj článok: Prečo sa mnoho terapeutov mýli..) Ak pochopíme toto – pochopili sme všetko…

No my sa navzájom často presviedčame, že to NAŠE nastavenie je to najlepšie….

Akceptácia, že tvoja cesta nemusí byť rovnaká ako moja a že ja akceptujem napriek tomu Teba a ty mňa.. – to by nás mohlo oslobodiť. Ale napriek tomu sa tak často nedeje…..

Svet je plný pravidiel. Niektoré dávajú zmysel. Iné nie. Každá rodina prináša svoju schému.

Pavučina presvedčení tvorí naše väzenie…

A z hlasov, ktoré počujeme všade na okolí ČO BY SME VŠETKO MALI – vznikne nakoniec jedna veľká guča, ktorá sa nám otlačí do duše ako plniace atramentové pero na pijavom papieri….. ako minca…. je to otlačok, ktorým sme formovaní….

Nosíme si náklad, ktorý často nie je náš….. a s týmto nákladom nadväzujeme ďalšie vzťahy…

Spoznávame síce nových ľudí, ale náš kufor plný závaží je v skutočnosti stále na stole… a „chodí“ s nami všade.. frustrujúce, čo? (-:

Uvedomenie si toho, čo potrebujeme a čo už nie – prináša oslobodenie….

Vyhodiť z kufra všetky haraburdy. Možno s vedomím, že niektoré z nich nie sú ani naše…

Tak smelo vyraz na tú svoju cestu bez zbytočných kufrov (-:

PS: Nezabudni sa veľa smiať a ŽI NAPLNO.

 Najlepším priateľom je humor. 

S láskou a humorom…

Ufónci Katka a Pali..

♤Žabie Pierko♤

 

(Obrázky sú z knihy Stefanie Stahl: „Sonnenkind und Schattenkind“, foto z našich ciest.. bye bye)

 

Teraz najčítanejšie

Katarína Lorenčíková

Majka z Gurunu, večná ufónica... hľadačka pokladov v nevšedných všednostiach... Skladateľka, hudobníčka, textárka, speváčka, cirkušantka života.. Človek... Našu music nájdeš na www.zabie-pierko.mozello.cz O mne? Dočítaš sa viac na mojom webe: www.vwala.sk Život je ako tanec! Namaľuj si svoj obraz života.. namaľuj si sny..... Vesmír nie je až taký krutý, aby všetkým splnil ich priania (-: