Denník N

Kto je to ten jakobín? A prečo práve Blaha?

Ilustračný obrázok: Poprava Robespierra. Zdroj: Wikipédia Commons.
Ilustračný obrázok: Poprava Robespierra. Zdroj: Wikipédia Commons.

Pred vyše týždňom sa slovenským internetom začal šíriť status slovenského diplomata a politika Eduarda Kukana, v ktorom reagoval na poslanca Smeru Ľ. Blahu.

Aj keď som zástancom taktiky izolácie pána Blahu, respektíve jeho ignorácie, pretože to, čo robí a píše nerobí kvôli „alternatíve“, ale najmä kvôli „mainstreamu“, aby sa ten o ňom začal baviť, aby mu tak tvoril fanúšikov, tak dnes spravím výnimku.

V posledných dňoch sa rozpútal ošiaľ okolo oslovenia „drbnutý jakobín“, ktoré použil vo svojom statuse bývalý slovenský diplomat a politik Eduard Kukan. Rozruch, ktorý tým spôsobil je možno zapríčinený šokom z nečakane drsnej reakcie na poslanca Smeru. V tomto článku, by som však chcel ukázať a vysvetliť, prečo by sa toto pomenovanie dalo interpretovať, nie ako  nadávka, ale ako odborné pomenovanie Ľuboša Blahu.

Kto teda vlastne je ten jakobín?

Keď sa pozriete do slovníka zistíte, že jakobín je v slovenčine synonymom slova radikál. Niektoré banky vo svojich reklamách zvyknú hovoriť o radikálnom znížení úrokovej sadzby, ale nevoláme ich preto jakobínmi. Aby sme pochopili úplný význam tohto slova musíme sa pozrieť do minulosti. Konkrétne do roku 1789. Práve začala Veľká Francúzska revolúcia, tretí stav sa otvorene postavil zvyšným dvom. Tým sa začal vo Francúzsku niekoľko rokov pretrvávajúci chaos. Ľudia chceli zmenu, ale nikto tak úplne nevedel akú. Vytvorilo sa niekoľko frakcií, každá mala inú víziu nového Francúzska, jednou z nich boli aj Jakobíni, pomerne silná radikálna frakcia presadzujúca republiku. Sekulárny štát, zrušenie stavov, rovnosť pred zákonom. Všetko veľmi cnostné myšlienky, bez ktorých si dnes život nevieme predstaviť. Jedným z hlavných predstaviteľov tohto hnutia bol Maximilien Robespierre.

Spôsob akým chcel Robespierre túto víziu naplniť však nebol tak úplne cnostný. Radikáli boli radikálni nielen preto, že chceli radikálnu zmenu spoločnosti, ale aj preto akým spôsobom túto zmenu chceli dosiahnuť, násilím, väzbou a popravou každého, kto sa im vzoprie. Násilnú líniu presadzoval aj predseda klubu kordiliérov Jean Paul Marat, ktorý tvrdil, že treba vyvraždiť celú šľachtu, aby sa nemohla revolucionárom pomstiť. Keď v roku 1792 viedlo Národné zhromaždenie hlasovanie o živote alebo smrti bývalého (vtedy už bezmocného a bežného občana) kráľa Ľudovíta XVI. Marat ho označil za vlastizradcu a nakoniec s rozdielom iba jedného hlasu bol Ľudovít odsúdený na smrť.

Oheň a síra.

Na Maratovi je zaujímavé najmä to, čo robil mimo zhromaždenia. Bol publicista a počas revolúcie sa veľmi silno angažoval a písal rôzne výzvy. Často veľmi agresívne a podporujúce násilie. Na základe jednej z nich popravili tisícku väzňov z bývalej šľachty a kléru, ženy a deti nevynímajúc.

Teror.

Jakobíni po tom ako prevzali moc nastolili vládu teroru, doslovne. Strach, nenávisť a nedôvera boli oficiálnymi vládnymi agendami. Všetci odporcovia revolúcie boli súdení a následne popravení, celkovo vyše 40 000 občanov, bývalých členov národného zhromaždenia nevynímajúc. Každý, kto sa odhodlal postaviť Robespierrovi, bol označený za zradcu a popravený.

Režim, ktorý Robespierre vybudoval sa mu nakoniec stal osudným a tak ako kedysi jeho politickí nepriatelia, nakoniec aj on skončil pod gilotínou. Odtiaľto zrejme pochádza príslovie, že revolúcia pojedá vlastné deti.

Nepríjemná podobnosť.

Prenesme sa naspäť do prítomnosti. Až teraz môžeme dostatočne chápať a oceniť, prečo je pomenovanie jakobín tak výstižné. Aj keď existuje jedno výstižnejšie, Ľuboš Blaha je novodobý Marat. Podnecuje nenávisť medzi ľuďmi, vytvára medzi bežnými Slovákmi brázdy. Útočí, démonizuje bežných ľudí, nálepkuje ich a hovorí o nich, že sú nebezpeční. Štve proti sebe súrodencov, susedov a rodiny. Vytvára tým v spoločnosti nebezpečnú atmosféru, ktorá môže od vyhrážok v internetových diskusiách prejsť do ulíc, tak ako Maratove vyhlásenia tvorili nenávisť, ktorá nakoniec vyústila až do vraždenia bezbranných ľudí.

Hľadať podobnosti medzi Francúzskom z konca osemnásteho storočia a novodobým Slovenskom by bolo veľmi pochabé. Francúzsko v roku 1789 bolo na pokraji krachu, spoločenské rozdiely boli pre dnešnú dobu nepredstaviteľné a z toho vyplynula aj obrovská miera spoločenského napätia. Naopak dnešnému Slovensku sa ekonomicky darí, aj napriek prehlbujúcim sa regionálnym rozdielom, miera rozloženia bohatstva medzi obyvateľmi je omnoho spravodlivejšia. Žijeme v najbezpečnejšom a najprosperujúcejšom bloku krajín, aký kedy existoval. Istá metaforická podobnosť tu však je. Za tridsať rokov slobody sa na Slovensku vybudovali, vďaka niektorým skorumpovaným politikom, dva stavy.

Jeden reprezentovaný skorumpovanými politikmi, „starou gardou„, oligarchami a skorumpovanými úradníkmi.

Druhý reprezentovaný novinármi, bežnými ľuďmi a politikmi, ktorí požadujú zásadnú zmenu riadenia štátu.

Táto zmena je však tak ako aj počas Veľkej Francúzskej revolúcie reprezentovaná dvomi názorovými prúdmi, umiernenými reformistami a radikálnymi revolucionármi. Kým prví požadujú zmenu vedenia štátu a zákonnými spôsobmi jeho prestavbu, vytvorenie nového spravodlivejšieho štátu, ktorý bude fungovať efektívnejšie a pre všetkých, tí druhí, chcú súčasný systém násilným spôsobom zbúrať a postaviť  od základov nový.

Takisto ako Jakobíni aj súčasní radikáli považujú všetkých ostatných za „nepriateľov revolúcie“ a vyhrážajú sa im častokrát smrťou, vešaním. Obávam sa, že im treba veriť, že ak by sa dostali k moci, veľa z nás, ktorí v súčasnosti bojujeme za reformu tohto štátu, by bolo nútených utiecť, respektíve by boli prenasledovaní.

Na záver tohto článku mám len jeden historický odkaz pre pána Blahu: Prosím nezabúdajte, čo sa stalo skutočnému Maratovi, ktorého nakoniec zavraždila bežná žena z Caen, ako pomstu za teror, ktorý vo Francúzsku rozpútal.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Lukáš Račko

Som študent, obdivujem krásu filozofie, najmä jej najčistejšiu podobu v matematike. Nesnažím sa veci vedieť, ale chápať. Ako koníček študujem politológiu a štátotvorbu. Trápia ma problémy spoločnosti, a najmä to, že sa o nich odmieta diskusia. Nehľadám jednoduché, "zjavné", riešenia, ale snažím sa veci chápať v hlbšom zmysle.