Denník N

Prečo mnohí intelektuáli nenávidia kapitalizmus a milujú socializmus

Mnohí intelektuáli majú ku kapitalizmu silne rezervovaný až kritický postoj. Tento ich vzťah nie je nijakým novým fenoménom, nie je ohraničený na nejaký konkrétny štát, ba ani na historickú epochu. Tomuto zaujímavému úkazu sa venuje v jednej kapitole knihy „Kapitalizmus nie je problém, ale riešenie. Cestovanie časom naprieč piatimi kontinentmi“ (Kapitalismus ist nicht das Problem, sondern die Lösung. Eine Zeitreise durch fünf Kontinente), ktorú vydalo mníchovské nakladateľstvo Finanzbuch Verlag, nemecký publicista Rainer Zitelmann.

Nedôvera intelektuálov voči bohatstvu a bohatým, ktorá predstavuje jeden z prameňov antikapitalizmu, je omnoho starším javom, než je kapitalizmus samotný. Už antickí filozofi, povedzme Platón a Aristoteles, sa nezriedka kriticky vyjadrovali k bohatstvu a obchodovaniu. Zásadným charakteristickým znakom veľkých utopických spoločenských konceptov od mysliteľov, ako boli napríklad Tommaso Campanella alebo Johann Valentin Anreae, bolo presvedčenie o oblažujúcom pôsobení egalitarizmu. Skoro vo všetkých utopických románoch, napríklad v diele Tomáša Mora „Utópia – Dve knihy o najlepšom stave štátu a novom ostrove Utópii, spis skutočne zlatý a rovnako užitočný ako zábavný“, je súkromné vlastníctvo zrušené a každé rozlišovanie medzi chudobnými a bohatými neutralizované.

Z historického hľadiska sa kapitalizmus vyvíjal tak, ako sa vyvíjali jazyky. Tieto nikto cielene nevymyslel, nevykonštruoval, nevydumal; sú výsledkom neriadeného, nikým a ničím neovládaného vývoja. Na rozdiel od socializmu nie je kapitalizmus myšlienkový systém, ktorý sa navlečie na skutočnosť, ale je to spontánny, samovoľný, živelný, evolučne vznikajúci a vyvíjajúci sa poriadok, ktorý rastie skôr „zdola“, ako by mal byť nasilu nariadený „zhora“. Socializmus je systém vymyslený intelektuálmi, ktorí sa následne snažili a snažia zavádzať ho do spoločenskej praxe.

Charakteristické pre intelektuálov kritických ku kapitalizmu je skutočnosť, že podľa ich predstáv nezastávajú vlastné záujmy, ale štylizujú sa do roly ochrancov „sociálne ukrivdených vrstiev spoločnosti“ alebo dokonca „verejného blaha“, ktoré sa musí obraňovať voči „zákonom trhu“.

Mnohí intelektuáli považujú sami seba za spoločenskú elitu. Neodškriepiteľným faktom však je, že inou spoločenskou elitou sú aj podnikatelia. Z tohto pohľadu ide podľa Zitelmanna o súboj dvoch spoločenských elít. Keď sa niekto považuje za (intelektuálnu) elitu, pričom vo svojom životnom štýle – najmä čo sa týka finančných aspektov – jednoznačne zaostáva za inou (podnikateľskou) elitou, tak má do veľkej miery kritický postoj k vládnucemu spoločenskému poriadku. Prameňom antikapitalizmu mnohých intelektuálov je preto takisto závisť voči nositeľom kapitalistického systému, podnikateľom (a tým aj rezervovanosť voči trhovým vzťahom) – najmä voči ich majetkovým pomerom, ich „bohatstvu“.

Hlavným, skutočným dôvodom antikapitalizmu mnohých intelektuálov je však podľa Zitelmanna absolutizácia poznania a spôsobu jeho nadobudnutia. Pre intelektuálov je samozrejmé, že poznanie sa nadobúda akademickým štúdiom a čítaním kníh. Pre podnikateľov je formálne vzdelanie nezriedka druhoradé. Prameňom úspechu podnikateľa nemusí byť univerzitné vzdelanie a štúdium, ba ani lektúra učených textov, lež „škola života“, získanie a rozvoj samostatných podnikateľských zručností.

Intelektuálny antikapitalizmus mohol prejaviť svoj účinok preto, lebo podnikatelia, majitelia firiem, kapitalisti, neboli (a nie sú) v stave postaviť voči nemu nijaké prenikavé holistické intelektuálne argumenty, resp. sa s touto vecou vôbec nezaoberali. Podľa liberálneho mysliteľa Friedricha Augusta von Hayeka sú zástancovia trhového hospodárstva (a liberalizmu) v očiach väčšiny intelektuálov „len malomyseľní apologéti jestvujúcich pomerov“, zatiaľ čo antikapitalistická ľavica ponúka utópie a vízie zmeny existujúceho stavu –  čo je neporovnateľne príťažlivejšie nielen pre nich, ale aj pre široké vrstvy ľudí.

V článku v švajčiarskom denníku Neue Zuercher Zeitung uvádza Zitelmann argumentáciu ekonóma Kristiana Niemietza z Institute of Economic Affairs v Londýne. V knihe „Socializmus. Skrachovaná myšlienka, ktorá nikdy nevymrie“ (Socialism. The failed idea that never dies) Niemietz prináša historickú analýzu, podľa ktorej každý socialistický experiment prešiel troma fázami.

V prvej etape sú mnohí intelektuáli na celom svete nadšení a vychvaľujú tento systém v najvyšších tóninách. Po tomto období všeobecného entuziazmu dochádza v druhej fáze k vytriezveniu. Systém ako taký a jeho „vymoženosti“ sú ešte stále predmetom obranných reakcií, ale už nedochádza k nekritickej ochrane jestvujúceho stavu. Intelektuáli priznávajú existujúce nedostatky, ale zvaľujú ich na vonkajšie vplyvy. A napokon dochádza k tretiemu štádiu, v ktorom popierajú, že v predmetnej krajine išlo vôbec o socializmus, ale tvrdia, že, povedzme, Nemecká demokratická republika či Sovietsky zväz v skutočnosti socialistické štáty vôbec neboli.

Čo v konečnom dôsledku zostáva, je fikcia, že socializmus je tá dobrá, jedine správna myšlienka, ktorú však dosiaľ nikto riadne neuskutočnil.

A potom sa všetko začína odznova: opätovným opovrhovaním živelnosti vývinu kapitalizmu, trhu a trhových vzťahov, uprednostňovaním intelektuálnych konštrukcií, pozeraním zhora na podnikateľov, víziami o lepšom zajtrajšku, uctievaním krajín a vodcov, čo sa vydali na socialistický chodníček (a presadzujú socialistické idey), následným vytriezvením v dôsledku sociálnych a hospodárskych neúspechov a naostatok popieraním, že v tej či onej krajine išlo o ten pravý socializmus…

To pravé „socialistické orechové“ dosiaľ nevymyslel nikto. A naďalej nezodpovedanou otázkou zostáva, či sa vlastne  vymyslieť dá.

(Autor pracuje v Európskej komisii. Príspevok nemusí vyjadrovať postoj jeho zamestnávateľa.)

Teraz najčítanejšie