Denník N

Plasty: keď menej je úplne najviac

Prečo sú plasty, najmä v množstvách v ktorých ich využívame, škodlivé hádam ani netreba vysvetľovať keďže o ich nadbytku a problémoch s tým spojených sa rozpráva už nejaký ten čas. Konkrétne tu u nás na Slovensku sa v nedávnej dobe veľmi rozbehla téma zálohovania plastov (a plechoviek) a teda recyklácie. Recykláciu respektívne skôr separáciu odpadu a vlastne aj ich limitácie netreba asi veľmi pirbližovať, nakoľko sa toho už asi každý (teda aspoň dúfam) kto tento článok číta „zúčastnil“ a teda odpad separoval. Hneď takto na začiatok chcem objasniť to, že recykláciu plne podporujem a myslím, že je veľmi nápomocným prvým krôčikom v správnom smere, ale…

Ale zároveň vidím problém v tom, že sa ako pohodlní ľudia vyhýbame riešeniu zdroja celého problému, ktorý nás akosi recyklovať v konečnom dôsledku núti. T.j. používanie plastov. A najmä exsesívne množstvo plastov, ktoré používam aj keď by sme vôbec nemuseli. Jasné, plasty sú v obrovskej miere integrované do nášho každodenného života a žiť bez nich by sme dokázali už len ozaj veľmi ťažko, no stále sú aj také plasty, bez ktorých by sme dokázali hravo fungovať a sme len tak nejak príliš leniví na to sa ich vzdať. A ako je už bežné, vracia sa celý problém k tomu v akej uponáhľanej dobe vlastne žijeme. Sme totiž tak zaneprázdnení, stimulovaní a všeobecne rozlietaní do každej strany, že myslieť ešte aj na to ako znížiť našu spotrebu plastu sa nám skrátka nechce. Keď som počas roka študovala ani mi nenapadlo myslieť na to, že by som si vlastne mohla do obchodu doniesť vlastné sáčky, pretože jediné čo pre mňa bolo dôležité bolo minimalizovať čas strávený v obchode a ponáhľať sa domov robiť iné, „dôležitejšie“ veci. Vymýšľať ako šetriť plastom mi prišlo ako príliš veľká časová obeta, ktorú som si nemohla dovoliť. Povedala som si, že veď už vlastne aj tak separujem odpad, snažím sa obmedzovať konzumáciu živočišných produktov, neholdujem kožušinám atď. a teda môj „dlh“ prírode takto „splácam“. Týmto nechcem nijak znižovať hodnotu týchto zvykov a stále si stojím za tým, že sú dobrou cestou ako pomáhať našej planéte, no v poslednej dobe si uvedomujem, že som zvykla robiť len tie „zelené“ veci, ktoré mi viac-menej vyhovovali.

Zvykla som hovoriť, že veľmi rada chodím pešo, čo nie je nepravda, no akonáhle prší alebo sa ponáhľam vždy si zvolím pohodlnejšiu cestu auta či prípadne autobusu. Separujem, ale len keď je na to určený kôš po ruke. Nosím si vlastnú plátenú tašku na nákup, no mikroténových sáčkov použijem aj zo desať. Vlastnú fľašu si nosím teoreticky vždy, ale vlastne iba keď sa mi zmestí do kabelky…. V skutočnosti som mohla moje využívanie/spotrebovávanie plastov znížiť hádam aj na polovicu, bolo len treba občas vykročiť z tej dobre známej pohodlnej bubliny a sem-tam sa pre našu Zem obetovať. Dnešný konzumný svet, napriek tomu, že je na jednej strane vinníkom, ktorý spôsobuje našu nadmernú konzumáciu všetkého, nám zároveň dáva toľko možností a príležitostí, že velebenie nášho prostredia vlastne robí jednoduchším. Zoberte si už len to koľko dizajnových dlhotrvácnych fliaš/termosiek je dnes na trhu, čím sa pokúšame z využívania týchto výrobkov spraviť istý trend. Napriek tomu sa len počas jednej minúty na svete zakúi zhruba 1 milión plastových fliaš. Podobne to je aj s plastovými taškami proti ktorým sa mnoho krajín už snaží zakročiť (Slovensko nie je výnimkou keďže zo zákona u nás tašky musia byť spoplatnené) no za rok sa ich využije asi 4 bilióny. Jednorázové plastové poháriky? Ročne ich použijeme cca 500 miliárd. Pri tom toto sú ozaj jedny z najľahšie nahraditeľnými plastovými „pomocníkmi“.

Rada by som teraz predložila argument, že veľkú časť týchto štatistík spôsobujú vývojové krajiny, kde ľudia o tejto problematike skrátka nemajú vzdelanie a už vôbec nie financie na to aby to zmenili. Mala som avšak pár rokov dozadu to šťastie stráviť nejaký čas v Spojených štátoch a to čo som tam videla v supermarketoch ma dodnes traumatizovalo. Rodiny bežne odchádzali z nákupu s 12 jednorázovými nákupnými taškami. Áno, nakúpili veľa, no zároveň platený „baliči potravín“ roztriedili jedlo napríklad podľa zeleniny, ovocia, pečiva, mrazených výrobkov a podobne, pričom tak veľa tašiek ostávalo poloprázdnych. A ťažšie veci ako minerálky sa pre istotu balili do dvoch-troch tašiek naraz. Prvýkrát keď som to videla na vlastné oči som bola hádam viac nepríjemne zarazená ako pri dokumentárnych filmoch o chudobe v africkom stredozemí. Nechcelo sa mi veriť, že tak vzdelaná a relatívne bohatá krajina, ktorá v mnohom udáva trendy pre celý svet takto detinsky zatvára oči pred problémom plastov. Zároveň som si ale uvedomila, že pomôcť vieme všetci relatívne jednoducho tým, že sa v istej miere vzdáme nášho konzumného pudu uľahčiť si čo najviac život za akúkoľvek cenu a nahradíme ho túžbou po ochrane nášho okolia.

Samozrejme, najlepšie by bolo sa vyhýbať plastom úplne, ale v realite pomôže aj to ak z nákupu budeme odchádzať namiesto s dvanástimi iba so šiestimi igelitkami (a úplne ideálne nie jednorazovými). Nemusíme si úplne prestať kupovať nové veci, no je nám na každú formálnu príležitosť naozaj treba nové šaty? Potrebujeme skutočne 10 párov modrých riflí alebo každú zimu nový kabát? (Pretože áno, aj v oblečení nájdeme plasty). V skutočnosti ak si vezmeme celkový obraz sú toto priam miniatúrne zmeny v našich životoch, ktoré avšak vedia mať veľký globálny dopad ak si ich osvojí dostatok ľudí. A na záver už len posledná štatistika, najmä pre tých, ktorí hľadajú dostatočnú motiváciu a príbehy o rybacích žalúdkoch plných plastov a korytnačkách zomierajúcich na udusenie sáčkami sú im príliš vzdialené- za jeden rok „skonzumuje“ priemerný (americký, no u Európana sa to asi veľmi nelíši) viac ako 70 000 plastových mikročastíc! Aj napriek, zatiaľ, veľmi obmedzenému výskumu efektu mikroplastov na ľudské telo je toto číslo celkom zarážajúce.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie