Turecko bez rezortov (II.)
… sľúbil som pokračovať v Side, tak teda vitajte v Side – po Antalyi zrejme druhom najväčšom výletnom mieste rezortistov. Ale oplatí sa, staré mesto má svoju atmošku. Zo Side zez antický Aspendos pôjdeme okolo Antalye a cez horu Tahtali v pohorí Olympos a cez „chimérske ohne“ do mikulášskej Myri, resp, dedinky Ucigaz pri ostrove Kekova. Potom už „len“ Efez, Pamukkale a Istanbul. To všetko aj s rôznymi odbočkami bolo asi 1600 km. Ilustračný obrázok je opäť z Kekovy.
Side a okolie
Hustota plastových lehátiek na mestskej pláži v Side je porovnateľná s hustotou zvyškov antickej kultúry v tomto naozaj nezvyčajnom meste. Všetko je doslova na pár centimetrov „jeden vedľa druhého“ – dokonca aj v reštaurácii, v ktorej sme si dali fakt dobrú večeru (mimochodom, milovníci dobrého jedla si v Turecku prídu na svoje) sme sedeli nad presklenými ruinami rímskeho Side, úlomkami stĺpov sôch, keramiky… Takéto zvyšky antických čias sa však povaľujú nielen v reštauráciách, ale doslova všade. A doslova všade je aj typický turecký ruch s bazármi, dnes už takmer výlučne tovaru čínskeho pôvodu. Pomedzi stánky s rôznymi šmejdami a na pobreží poloostrova „starého Side“ nájdete však nielen útulné reštaurácie, ale aj predajničky údajne najlepších sladkostí tureckého typu.
V Side je tiež zaujímavé múzeum s pozbieranými najvzácnejšími artefaktmi a jediné rímske divadlo (2. storočie p.n.l.) v oblasti, ktoré nie je osadené „do vrchu“, ale kamenné kvádre ho dvíhajú z roviny. Známe sú tiež zábery na zvyšky Apollónovho chrámu, ktorého asi sedem stĺpov bolo spolu so zvyškami rímsy vztýčených len nedávno – ale údajne presne tak, ako to bolo v časoch rímskej slávy tohto mesta, centra provincie Pamfýlia. Na najjužnejšom cípe starého Side (nedá sa zablúdiť) sú aj múry a stĺpy ďalších chrámov zasvätených ďalším rímskym bohom a bohyniam. „Bloumat“ tu môžte teda celý večer.Tak sme aj urobili a po nákupe viac ako kilogramu sladkostí (pôvodne sme chceli len dezert za večerou, ale presviedčacie umenie miestneho cukrára bolo neodolateľné) sme sa pešo vrátili do hotelíka na kraji „nového“ mesta okupovaného väčšinou ruskými turistami.
Na druhý deň plán – Aspendos, Antalya a lýkijské pobrežie. To sme dosiahli, Aspendos bol, len do centra Antalye sa nám nepodarilo odbočiť. Nuž, centrum sa kupodivu po turecky nepovie centrum ani centro ani nijak podobne, na čo som sa spoliehal a obchádzajúc mesto som márne čakal na tabuľu s týmto názvom až kým sme nevyšli z mestského okruhu. Takže rada – ak v Turecku uvidíte značku s nápisom „sehir merkezi“ a bude vám podozrivé, že cestou týchto merkeziov je podozrivo veľa, nič sa nedeje – našli ste odbočku do centra mesta.
Lýkia
Čiže – „nenávštevou“ Antalye (inak píšu, že aj toto mesto má útulné centrum) ušetrili sme čas a zistili sme, že čo je „sehir merkezi“. A keďže sme nevedeli ešte, čo je „teleferik“, poďho na odbočku smer „teleferik“, keďže v pozadí tabule boli zasnežené hory pohoria Olympos, ktoré sa po stočení cesty smerom k juhu dvíhali hneď od mora po pravej strane. Z „teleferiku“ sa vykľula kabínková lanovka na horu menom Tahtali do výšky 2 363 m.n.m., teda niečo menej ako je náš Kriváň. Na rozdiel od Kriváňa však odtiaľto dovidíte až ko moru a zrejme rozdielna je i koncentrácia azijských turistov na vrchole. Výhľad je fajn, ale v podstate je to len (tentokrát už nie za symbolickú sumu) o „hore a dole“ a ak si otvoríte vráta na ohrade okolo hornej stanice, budú na vás pokrikovať fotografi podozrievajúc vás, že si chcete urobiť foto v zóne vyhradenej len pre nich.
Pohorie „turecký“ Olympos, podobne ako mesto s tým istým názvom je súčasťou Lýkie. Nuž a Lýkia je – nádherné pobrežie aj s plážami v najjužnejšej časti Turecka, miesto, ktoré ešte odolalo výstavbe hotelových komplexov a antická civilizácia pozostávajúca z viacerých relatívne samostatných miest, ktorú si nakoniec Rimania pripojili ako svoju provinciu. Hoci to pripojenie bole len také „akože“ – Lýkijci si po celú dobu svojej existencie zachovali vysokú mieru autonómie i svojbytnosti svojej civilizácie. Tá sa prejavovala najmä v osobitnom stavebnom štýle dvoch druhov hrobiek -. Tie s fasádami sú „voľne pohodené“ v skalnatých bralách (najznámejšie v Myre, dnešnom Demre) a tie „len s vekami“ sú kade tade po lúkach najmä pri ostrove Kekova. Ak chcete vedieť viac o lýkijských mestách Patara, Xanthos, Olympos, Letoon a Myra, môžete navštíviť ich ruiny alebo si ich sprítomniť v múzeu pri meste Demre, kde stálo tiež lýkijské mesto Andriake.
Mimochodom Kekova (tiež „Unesco“) – neobývaný ostrov s krásnymi zákutiami, ku ktorému sa organizujú výlety na výletných lodiach. Zvyšky rôznych osídlení vidíte doslova všade a lode vás zavedú aj k „Zatopenému mestu“, ktorého základy sú viditeľné pod hladinou mora. Určite sa oplatí návšteva starovekej Simeny – dnes dedina s názvom Kale Koy. Výletné ,lode vychádzajú aj z prístavu v Demre, ale odporúčam plaviť sa z dedinky Ucigaz, v ktorej sme strávili dve noci v útulnom penzióne s neoriginálnym názvom „Kekova“. Mimochodom, majitelia malých penziónov majú obvykle svoje loďky (naša je na titulnej fotke) a za rozumnú cenu na odporúčané miesta vás hoci aj vo dvojici prevezú aj oni.
Efez, Pamukkale, Istanbul
Áno, dali sme aj to, hoci teda Efez bola riadna odbočka. Ale spríjemnili nám to stopári – študenti. Jeden Turek a jeden Kurd. Áno, priatelia. Hovorili, že Turecko nie sú len erdoganovci a kurdskí teroristi bažiaci po „divokom“ a samostatnom Kurdistane.
Áno, „must see“ destinácie, do ktorých ide väčšina fakultatívnych zájazdov z letovísk. Nuž, debata, či sa oplatí vidieť Benátky, Vatikán a Hagia Sophiu cez hlavy turistov sú zaujímavé a problém davov už úplne nerieši ano to, že treba ísť hneď ako otvárajú. Napríklad v istanbulskej Hagia Sophii takýto nápad okrem nás skrsol minimálne v ďalších tridsiatch ľuďoch stojacich v rade pred pokladňou pred nami už pätnásť minút pred otvorením tohto najznámejšieho byzantského chrámu. Ale stále je ráno lepšie večera…
Takže niekoľko rád a riešení. Napríklad v Efeze si predstavte, že toľko, koľko je tu dnes Číňanov fotografujúcich Celzovu knižnicu tu predtým bolo aj Rimanov diskutujúcich o všedných záležitostiach rodiny a mesta,ktoré v tom čase ležalo ešte pri mori. V Pamukkale po obvyklom prebrodení dnes už v podstate umelých jazierok jazierok a nádržiek, kde okrem „kúpeľov“ jedine je povolený vstup aj do vody, zájdite aj do v areáli sa nachádzajúcich vykopávok a rúin rímskeho Hierapolisu a do miestneho minimúzea. A v Istanbule nemusíte ísť len do Modrej mešity a paláca Topkapi. Zaujímavý tu je aj rušný lodný život okolo zátoky Zlatý roh a „nečínske“ časti Veľkého bazáru. A celý čas môžte premýšľať o tom, že národ Osmanov (mimochodom, išlo o malý kmeň Turkménov, z ktorého však vzišli všetci neskorší sultáni vrátane Mehmeda II., ktorý v roku 1453 Istanbul – vtedy Konštatntínopol, dobyl) nechal nezmazateľný vplyv na dejiny Európy, pričom odtlačky ich vplyvu možno pozorovať nielen na Balkáne. Takže na záver niekoľko typických i menej typických obrazových odtlačkov týchto miest.