Denník N

Keď iných obviňujeme z toho, čo sami robíme

„Progresívne družstvo“ (prezývka „The Squad“) štvorice nových kongresmaniek: zľava doprava Alexandria Ocasio-Cortez, Ayanna Pressley, Ilhan Omar a Rashida Tlaib. Foto – oficiálne portréty amerického kongresu (public domain)
„Progresívne družstvo“ (prezývka „The Squad“) štvorice nových kongresmaniek: zľava doprava Alexandria Ocasio-Cortez, Ayanna Pressley, Ilhan Omar a Rashida Tlaib. Foto – oficiálne portréty amerického kongresu (public domain)

Svoje opovrhnutie oranžovým obyvateľom Bieleho domu som vo svojom blogu za posledné roky vyjadril toľkokrát, že to ani nedokážem zrátať. O to viac ma mrzí, keď sa v niektorej z kontroverzií musím prikloniť na Trumpovu stranu a proti svojej vôli ho obhajovať.

Obsah článku
  1. Rozdiel medzi barbarskou a civilizovanou diskusiou
  2. Nebezpečný humor?
  3. Najhorší Trumpov prehrešok
  4. … ale druhá strana robí to isté
  5. Bizarnosti v podaní CNN
  6. Skratkou k občianskej vojne?
  7. Nakazila sa aj Kanada
  8. Redaktorka CNN číta zo slovníka

Čo je najfrustrujúcejšie na diskusiách s Američanmi – na internete aj v bežnom živote? To, že vyrastajú a žijú v krajine postihnutej epidémiou politickej korektnosti; svoje príslušné diskusné návyky potom prenášajú aj do rozhovorov s Neameričanmi.

1. Rozdiel medzi barbarskou a civilizovanou diskusiou

Ako definujem politickú korektnosť? Ako tendenciu pripisovať druhej strane v diskusii najhoršie možné úmysly, najzlomyseľnejšie zámery, ihneď sa na základe tejto svojej interpretácie smrteľne uraziť, pobúriť, odsúdiť druhú stranu a odmietnuť s ňou ďalej diskutovať. Ba nielen to: najlepšie treba druhú stranu hneď aj prísne potrestať a umlčať, aby už nemohla hovoriť vôbec nič.

Ako by sme, naopak, mohli definovať civilizovanú diskusiu, zdvorilý rozhovor? Práve tak, že u partnera v diskusii automaticky (akokoľvek to môže znieť neintuitívne) predpokladám dobrú vôľu; až na základe toho sa vôbec môže diskusia rozvinúť a môžeme, pri inak nesúhlasných stanoviskách, hľadať to, čo nás napriek všetkému spája.

Dobrovoľnícka Wikipédia tento idealistický prístup povýšila na jeden zo svojich základných princípov – u iných prispievateľov do Wikipédie máme automaticky predpokladať dobré úmysly („assume good faith“). To znamená, že ak nejaký iný prispievateľ do článku, na ktorom sme sa namorili, vnesie chyby či nezmysly, nemáme mu za to okamžite začať nadávať, pohoršovať sa nad ním a snažiť sa dosiahnuť jeho vylúčenie z komunity prispievateľov do Wikipédie. Nie: ako prvý krok máme predpokladať, že na strane kolegu išlo o neúmyselnú chybu – že napriek všetkej mäteži, ktorú v texte napáchal, konal v dobrej viere, že článok vylepšuje.

Pristupujeme s rovnakou zhovievavosťou aj voči svojim blížnym v súkromnom či pracovnom živote? A posudzujeme rovnako aj vyjadrenia a činy nám nesympatických politikov či masmédií?

2. Nebezpečný humor?

Keď to preženiem: občas sa čudujem, ako je možné, že v USA naďalej existujú humoristické programy či zábavné relácie. Veď na každý vtip by sa mohol niekto uraziť! Strach a hrôza pomyslieť.

Pripomína to cenzúru humoru za komunistického režimu u nás. Prakticky jediný humor, ktorý komunisti tolerovali, bol ten „komunálny“: taký, ktorý iba „slabučko hryzkal“. Nedajbože, aby sa dotkol niektorého papaláša.

Cenzúra humoru politickou korektnosťou v dnešnej Amerike je niečo podobné – až na to, že za papaláša sa v ultra-demokratickej ére internetu smie už považovať ktokoľvek, smrteľne sa uraziť pri najmenšej zámienke a požadovať potrestanie a umlčanie vtipkára.

3. Najhorší Trumpov prehrešok

Keďže mám jazykovedné vzdelanie, Trumpovi som vždy najviac vyčítal jeho zneužívanie jazyka. Už v blogočlánku z augusta 2016 (predtým, ako Trump vyhral voľby) som masmédiá donkichotsky vyzval, aby Trumpa bojkotovali, vzhľadom na jeho škandalózne narábanie s jazykom – perverzné menenie významu základných slov anglického jazyka podľa toho, ako sa práve Trumpovi hodí.

Trump sa v reálnom živote premenil na Humptyho Dumptyho – vajcovitú postavičku z románu Lewisa Carrolla Za zrkadlom a čo tam Alenka našla (pokračovania Alenky v krajine zázrakov). V knižke sa Humpty Dumpty chvasce:

„Keď ja použijem nejaké slovo, […] znamená presne to, čo si zmyslím – nič viac a nič menej.“

“When I use a word, […] it means just what I choose it to mean – neither more nor less.”

To je celý Trump. A keby bol Trump umelec, bolo by to v poriadku. Nebol taký Salvador Dalí (alebo – aby sme zostali doma – trebárs Milan Adamčiak) ešte „šialenejší“ než Humpty Dumpty? Isteže áno. To je výsada umelcov. A hoci je Trump aj umelec (i keď len v poklesnutom žánri reality-šou), v okamihu, keď vstúpil do vrcholovej politiky, stalo sa jeho zvrátené narábanie s jazykom nebezpečenstvom nielen pre USA, ale pre celý svet.

Človeku, ktorý si svoje vlastné slová ľubovoľne interpretuje („teraz znamená moje slovo X jednu vec, ale o 5 minút neskôr, ak sa mi zachce, už to isté slovo bude znamenať niečo iné“), nemôžete dôverovať. A v politike je dôvera v našich lídrov základ všetkého.

A potom je tu jeden z najneklamnejších príznakov psychopata: neschopnosť uznať si vlastné chyby a nedostatky. Neochota uznať si, že som sa v minulosti pomýlil, že aj v tejto chvíli sa možno mýlim a že aj v budúcnosti možno budem robiť chyby, je príznak nielen psychopata, ale hlupáka. Jeden z najväčších géniov, akí kedy žili, Sokrates, išiel do opačného extrému, keď o sebe povedal: „Viem, že nič neviem.“ Nemyslel to doslova, ale na metaforickú ilustráciu rozdielu medzi hlupákom/psychopatom a géniom poslúži jeho výrok optimálne.

Najmä s prihliadnutím na Trumpovo zneužívanie jazyka som v predvečer amerických volieb vyjadril nádej, že vyhrá Hillary Clintonová. Žiaľ, v priebehu volebnej noci nastala katastrofa a stalo sa, čo sa stalo.

4. … ale druhá strana robí to isté

Lenže darmo sa dištancovať od Trumpa, keď druhá strana, jeho kritici, postupuje podobne.

Najhorší zlozvyk Trumpových kritikov – a vôbec fanúšikov politickej korektnosti a (povedané všeobecne) plytkých mysliteľov – je oddávať sa nálepkizmu. Henten je „rasista“, tamten je „mizogýn“, niekto zas „xenofób“ alebo „sexista“…

Najlepšie je, keď môžeme všetky tieto nálepky naraz pricapiť na svoj jediný obľúbený terč – Trump sa tu priam ponúka. V nálepkovacom ošiali však už pozabudneme na to, čo tie slová a nálepky naozaj znamenajú, ako som zanalyzoval v blogočlánku zverejnenom pred troma rokmi na 27. výročie Nežnej revolúcie.

Nepostupujeme však potom rovnako ako Trump? Kašleme na význam slov, ale aj tak ich použijeme, ako sa nám práve hodí do krámu? Je to tak – a potom nie sme z hľadiska zneužívania jazyka o nič lepší než Trump.

V posledných dňoch sa v USA rozhorela nová aféra s jednou z nálepiek („rasizmus“), a tak sa k téme po troch rokoch vraciam.

5. Bizarnosti v podaní CNN

O propagande pod rúškom spravodajstva, akú každodenne (najmä v hlavných večerných a ranných vysielacích časoch) chrlí Fox News a za akú by sa nehanbili ani sovietski súdruhovia za Stalina, si nerobím ilúzie (a písal som o tom už v predošlom článku).

No je zato protipól Fox News, CNN, výkladnou skriňou žurnalistiky? Iste nie. Zlým znamením je zrejme už to, keď sa niektoré spravodajské médium dá označiť za „protipól“ iného. Veď kvalitné spravodajské médium nie je „protipólom“ ničoho – ale nepredpojato informuje o tom, čo sa deje. V USA sa k tomuto ideálu možno najviac približuje (štátom financovaná) stanica PBS.

Nepredpojatosť však očividne nie je obchodným modelom CNN. CNN si uvedomuje, že polovica amerického národa, ktorá nenávidí Trumpa, si CNN každý večer zapne práve v očakávaní toho, že zo 60-minútovej spravodajskej (?) relácie bude 58 minút venovaných bičovaniu Trumpa hlava-nehlava bez ohľadu na to, či si to v danom prípade zaslúži.

Ukážkovo predviedla zaslepený prístup nálepkovania v predvčerajšom (utorkovom) vydaní najsledovanejšej večernej relácie CNN, Anderson Cooper 360° (ťažko mi je nazvať ju „spravodajskou“ – viac by jej pristalo označenie politický cirkus: zábavný, no plytký), kongresmanka za Demokratickú stranu Sheila Jackson Lee, keď povedala: „Neviem, čo je definícia rasizmu, ale Trumpove slová sú rasistické.“ (Pôvodné znenie výroku sa dá vypočuť v podobe podcastu.)

Prosím?! Dá sa vôbec k takej háklivej téme pristupovať iracionálnejšie? Ak by bol Anderson Cooper dôsledným žurnalistom (a nie eskamotérom svojej cirkusovej relácie), musel by sa spýtať: „Ale, pani kongresmanka, ak hovoríte, že nepoznáte definíciu rasizmu, ako potom môžete niečie výroky označiť za rasistické?“

Ak si nie som istý definíciou takého závažného obvinenia, skrývajúceho v sebe výbušnú zmes, akým je „rasizmus“ – nemal by som práve vtedy desaťnásobne opatrnejšie zvažovať svoje slová predtým, než niekoho z rasizmu obviním? Vieme, že od neopatrných, „podpaľačských“ slov je len krôčik k násilným činom. Trump na to kašle (a možno s tým machiavellsky ráta) – ale oprávňuje nás to, ako jeho kritikov, postupovať podobne nerozvážne?

Opatrnosť, zmierlivosť vo vyjadrovaní by sa však CNN nehodila do krámu. Veď CNN si celú agendu v posledných dňoch vystavalo na tom, že Trumpove tweety v aktuálnej afére (o nej viac nižšie) biľaguje ako „rasistické“ – bez čo i len náznaku snahy (za ktorú som orodoval v predošlom článku) o oddeľovanie spravodajstva od vyjadrovania postojov, komentárov.

Zdá sa nesporné, že označenie Trumpových tweetov v aktuálnej afére za „rasistické“ už je interpretáciou udalosti, nie nepredpojatým informovaním o udalosti. CNN sa tým však nenechá vyrušovať a očividne už považuje interpretáciu udalosti za súčasť štandardného spravodajstva.

Okamžite po zverejnení sporných Trumpových tweetov začalo CNN nálepku „rasizmu“ vo veľkom vytrubovať v nespočetných titulkoch i článkoch na svojich webstránkach, približne v tomto štýle:

Článok od CNN nazvaný „analýza“ – lenže v danej chvíli zverejnený ako úvodný, najdôležitejší článok dňa (takzvaný „otvarák“) na spravodajskom portáli CNN.

Nezdržal sa ani Brian Stelter, moderátor analytickej „masmediálnej“ relácie/podcastu CNN, Reliable Sources:

Pôsobí to takmer ako „redakčná politika“ CNN – akoby si na redakčnej porade povedali: „Tak, vážení, a teraz využite skutočne každú príležitosť, ako dostať meno Trump a slová ‚rasizmus, rasistický, rasista‘ do jednej vety. Najlepšie aspoň päťkrát na každej webstránke – potom už hádam čitatelia pochopia, čo im hovoríme?“

Titulok posledného obrázku patrí ku komentáru od Fridy Ghitis, ktorá v ňom výslovne chváli editorov za to, že sa vzdali zdržanlivosti a Trumpove tweety nazvali „rasistickým útokom“:

Treba sa začudovať nad sebadôverou Fridy Ghitis, ktorá svoj úsudok (interpretáciu udalosti) vydáva takmer za matematický fakt („plain and correct“). Pravda, je to právo politickej komentátorky portálu CNN a denníka Washington Post.

Ďalší nezmieriteľný Trumpov odporca, nekorunovaný „kráľ západnej žurnalistiky“, denník New York Times, sa predsa len snažil aspoň o akú-takú zdržanlivosť, a tak mi bola doručená takáto mobilná notifikácia:

Človeku sa až slzy dojatia vhrnú do očí: tak predsa len ešte celkom nezomrel – staromódny spravodajský odstup nepredpojatosti! Tak to má vyzerať – nie „Trumpove rasistické poznámky“, ale „Trumpove poznámky odsudzované ako rasistické“.

Zdanlivo drobný rozdiel, ale kľúčový. Táto notifikácia čitateľovi hneď nevnucuje úsudok a interpretáciu, podľa ktorej Trumpove tweety boli rasistické. Namiesto toho informuje, čo sa stalo: Trump zase raz odoslal sériu (za seba dodám: detinských a potenciálne nebezpečných) tweetov – a tie sú odsudzované ako rasistické. Čitateľ si môže sériu Trumpových tweetov sám prečítať a sám si urobiť názor, či sú alebo nie sú rasistické.

Pričom už formulácia „odsudzované ako rasistické“ zaváňa prílišným zovšeobecnením. Presnejšia formulácia by bola „odsudzované niektorými ako rasistické“ (čo by bolo v angličtine len 6 písmen navyše: „by some“), ale prižmúrme nad tým oko už preto, že v podobne zdržanlivom, čo najviac faktografickom duchu sa niesol aj spravodajský článok NYT k afére. (Už slabšie to so spravodajským odstupom bolo v podcaste NYT The Daily, kde moderátorovi Michaelovi Barbarovi vykĺzla z úst nálepka „rasistické trópy“ – nuž, aspoňže trópy, čo už na strane prijímateľa naznačuje subjektívnu interpretáciu obrazného/nepriameho výroku.)

Že nejde – napriek jednoznačnej formulácii od Fridy Ghitis – o „univerzálne odsúdenie“, sa ukázalo v predvčerajšom hlasovaní v kongrese: rezolúcia odsudzujúca Trumpovu sériu tweetov ako „rasistickú“ prešla len pomerne tesnou väčšinou hlasov 240 k 187, ale aj to len zásluhou toho, že demokrati majú v snemovni prevahu. Za rezolúciu hlasovali všetci demokrati a proti nej všetci republikáni okrem štyroch.

Či sa nám to páči, či nie: zvolení zástupcovia približne polovice amerického národa vyjadrili hlasovaním názor, že Trumpova séria tweetov rasistická nebola. Nespreneveruje sa spravodajské médium svojmu poslaniu, keď v štýle CNN vydáva za „fakt“ niečo (svoju nálepku „rasizmus“), čo očividne faktom nie je, ale je otázkou názoru, interpretácie?

Keď spravodajské médium takto postupuje systematicky – a CNN to skutočne robí večer čo večer –, teda keď sústavne vydáva svoju interpretáciu udalostí za fakty, akú dôveryhodnosť si potom spravodajské médium môže získať u obyvateľstva krajiny ako celku? Keď už vopred polovici potenciálnych divákov v krajine vnucuje svoju interpretáciu udalosti, o ktorej vie, že s ňou polovica národa súhlasiť nebude? Prináša potom také médium spravodajstvo skutočne celej krajine, všetkým divákom – alebo už vopred kalkuluje s tým, že ako médium slúži len „tej svojej“ polovici polarizovanej krajiny, o ktorej vie, že s daným médiom súhlasí?

Stručnejšie povedané: prináša spravodajstvo pre celý národ – alebo len pre svoju vlastnú názorovú bublinu (aj keby tá bublina bola veľmi veľká a obsahovala až polovicu národa)?

A ak takto postupuje, o čo je CNN lepšia a čím sa vlastne odlišuje od Fox News? Nie je to náhodou „prašť jak uhoď“ – „jeden za osemnásť, druhý bez dvoch za dvadsať“?

6. Skratkou k občianskej vojne?

Čo sa vlastne stalo? Lavínu spustila Trumpova nedeľná séria tweetov primitívne a grobiansky kritizujúca štvoricu nových kongresmaniek za Demokratickú stranu, ktoré sa hlásia k jej „progresívnemu“ krídlu, a preto si v kongrese vyslúžili prezývku „The Squad“ (družstvo):

„Primitívne“ a „grobianske“ je jedna vec – ale „rasistické“? Žiadna zo štyroch kritizovaných kongresmaniek nie je beloška, z čoho Trumpovi kritici usúdili, že vzhľadom na to, že séria tweetov kritizovala štyri političky, ktoré nie sú belošky, ide o „rasizmus“. Práve o to prebieha spor.

Nech už je názor kohokoľvek z nás na túto aféru akýkoľvek, práve v tom je pointa: že už pôjde o názor, o interpretáciu toho, čo sa udialo. Nepôjde o fakt, pretože Trumpova séria tweetov sa o „rase“ nezmieňuje ani náznakom. (Ak je niečo fakt, tak práve toto.)

Samotný Trump už roky vehementne popiera obvinenie, že je rasista. Urobil to aj pár týždňov pred voľbami v roku 2016, keď redaktorke pri predčasnom ukončení interview pobúrene povedal: „Som najmenej rasistická osoba, s akou ste sa kedy stretli.“

V reakcii na aktuálnu aféru Trump svoj údajný rasizmus poprel znova:

„Tie tweety NEBOLI rasistické,“ čviriká Trump. „Nemám v sebe ani štipku rasizmu!“ (V anglickom idiome však doslovne: „Nemám v sebe ani kostičku rasistu.“)

Ako na Trumpovo ubezpečenie zareagovala najcelebritnejšia zo štvorice progresívnych kongresmaniek (ktoré si, mimochodom, napriek tomu, že nie som radikálny ľavičiar ani „progresívec“, za ich politickú aj osobnú odvahu hlboko vážim), Alexandria Ocasio-Cortez?

„Máte pravdu, pán prezident,“ začvirikala hviezda sociálnych sietí prezývaná „AOC“, „nemáte v sebe ani kostičku rasistu. Ale zato máte v hlave mozog rasistu a v hrudi srdce rasistu.“ A Twitter tlieska – vyše štvrť milióna „lajkov“ v čase písania tohto článku.

Kam povedie takáto úroveň „dialógu“? Obávam sa, že môže vyústiť do občianskej vojny. Vraciame sa na úvod – k politickej korektnosti, k nálepkovaniu, k pripisovaniu najhorších úmyslov druhej strane v diskusii. Previňujú sa obe strany – AOC tým, že Trumpa nálepkuje prívlastkom, ktorý ho diskvalifikuje z ďalšej diskusie a z každej slušnej spoločnosti, napriek tomu, že Trump prívlastok rezolútne odmieta; a Trump tým, že štvorici kongresmaniek škandalózne podsúva, že „nenávidia Ameriku“, a ako sa patrí na ašpirujúceho diktátora s psychopatickými črtami, kritiku vlastnej osoby a svojho pôsobenia v úrade vníma ako synonymum „nenávisti voči Amerike“, pričom v ďalších vyjadreniach Trump všetkým Američanom predpisuje „lásku k Amerike“ ako niečo, o čom sa nedebatuje. (To už sme zažili aj v našej krajine, keď nám súdruhovia počas štyroch desaťročí prikazovali nehynúcu lásku k Sovietskemu zväzu a k vedúcej strane – a kto nemiloval dostatočne intenzívne, hneď bol vyvrheľom spoločnosti.)

7. Nakazila sa aj Kanada

Epidémia politickej korektnosti sa nezastavila na hraniciach USA – cítiť ju aj v susednej Kanade. (Ba aj u nás, v Európskej únii, už vystrkuje rožky.)

Ako bizarnú kanadskú anekdotu spomeňme 85-ročného televízneho hokejového analytika, bývalého trénera Dona Cherryho. (Ak sa domnievate, že Boris Valábik je príkry glosátor, ešte ste nepočuli Cherryho.) V Kanade ide o podobne mediálne všetkým známu osobnosť, akou je na Slovensku, povedzme, Jožko Golonka. V anketách o „najvýznamnejšieho Kanaďana všetkých čias“ Cherry obsadzuje popredné priečky, pričom za sebou zanecháva plejádu kanadských politikov.

Cherry sa netají tým, že je kanadský nacionalista. Vo svojom 10-minútovom programe Coach’s Corner (Trénerský kútik – vysiela sa každú sobotu v prestávke medzi 1. a 2. tretinou hlavného večerného zápasu NHL vysielaného kanadskou televíziou) Cherry často vzdáva poctu príslušníkom kanadskej armády – zo slovenského pohľadu nepochopiteľné. (Viete si predstaviť, že by Boris Valábik alebo Marián Zeman každú druhú analýzu hokejového či futbalového zápasu ukončili so slzou v oku vzdaním holdu slovenskej armáde?)

Cherry sa netají ani tým, že nemá rád európskych hráčov v NHL – ba nemá rád dokonca ani frankofónnych kanadských hráčov. Len vtedy, keď už sa tomu naozaj nedá vyhnúť, Cherry voľky-nevoľky pochváli aj európskeho hráča v NHL – keď sa už stal „priveľkou“ hviezdou a fenoménom (napríklad Ovečkin). No vždy pritom vidno, že to Cherry robí so škrípaním zubov; a dáva si záležať, aby v rámci provokácie meno európskeho hokejistu vyslovil podľa možnosti skomolene.

Čo je Trump medzi politikmi, je Cherry medzi hokejovými analytikmi. A tak, ako Trump počúva obvinenia z rasizmu, tie isté adresujú niektorí Cherryho neprajníci aj jemu. Vraj je „rasista“, lebo sa tak neúctivo vyjadruje o ruských, švédskych či fínskych hokejistoch – alebo o tých kanadských hokejistoch typicky z provincie Québec, ktorých materinskou rečou je francúzština.

Tu už politická korektnosť začína spôsobovať zahmlenie mozgu. Až na výnimky (zopár hráčov tmavej pleti či židovského pôvodu) sú všetci hokejisti hrajúci v NHL (a je ich tam okolo tisíc) „belosi ako repa“. Ako by sa mohli (akokoľvek nespravodlivé a primitívne) kritické komentáre na adresu Švédov či Rusov klasifikovať ako „rasizmus“?

V ére politickej korektnosti je však možná každá absurdnosť. Je potrebná veľmi excentrická – a zámerne zlomyseľná – interpretácia slova rasa (možno až v treťom či štvrtom a značne postrannom význame slova, ktorý človeku bežne nezíde na um), aby sa kritika rovnakých belochov, ako som ja sám, dala onálepkovať ako rasizmus. Dona Cherryho považujem za občas (zábavného) mamľasa, a áno, nálepka nacionalistu Cherrymu pristane – no rasistom iste nie je.

8. Redaktorka CNN číta zo slovníka

Začul som aj také názory z úst odborníkov v oblasti antropológie, že slovo a termín rasa je natoľko nejasné a hmlisté dokonca aj vo svojom primárnom význame (pod ktorým si všetci spontánne predstavíme rozdelenie ľudí „podľa farby pleti“), že možno by bolo najlepšie slovo rasa už vôbec nepoužívať – a v odbornej diskusii dupľom nie. Ak je to tak, potom by sme mohli poslať do dôchodku aj spornú nálepku rasizmus/rasista a prestať sa ňou častovať.

Kým sa tak stane, mali by sme sa pri posudzovaní toho, čo je alebo nie je rasizmus, riadiť ak už nie vlastným úsudkom, tak aspoň slovníkom. Ten slovenský má vo veci jasno:

rasizmus – nevedecká protihumánna teória o nadradenosti jednej rasy nad druhou; prejavy tejto teórie

Spomína sa v Trumpovej nedeľnej sérii tweetov „nadradenosť jednej rasy nad druhou“? Jednoznačne nie – rasa sa v tweetoch nespomína vôbec (dokonca ani mená kritizovaných kongresmaniek). Ide teda pri Trumpovej nedeľnej sérii tweetov nebodaj o prejav zastávania takejto teórie? Domnievam sa, že pri takejto klasifikácii tweetov by šlo o ich zlomyseľnú, za vlasy pritiahnutú interpretáciu. A práve o to ide: už by to bola naša interpretácia, nie fakt.

Slovníkom – najrenomovanejším americkým, Merriam-Webster – si chcela pomôcť aj redaktorka CNN Randy Kaye, keď si zhromaždila skupinku amerických republikánok, Trumpových fanúšičok, nahlas im prečítala definíciu slova rasizmus zo slovníka a požiadala ich (video je aj na stránke CNN), aby samy posúdili, či bola Trumpova séria tweetov rasistická:

Ženy začali na základe práve vypočutej slovníkovej definície vehementne krútiť hlavami, že veru nie, tie tweety rasistické neboli – hoci pri iných otázkach od moderátorky už medzi nimi taká suverénna jednota nebola. A nemôžem si pomôcť, ale pri tejto otázke som krútil hlavou spolu s nimi; takmer som si až plesol rukou po čele. Veď posúďte sami – tu je definícia:

racism – a belief that race is the primary determinant of human traits and capacities and that racial differences produce an inherent superiority of a particular race

V (mojom) preklade:

rasizmus – presvedčenie, že rasa je hlavným faktorom pri určovaní ľudských vlastností a schopností a že rozdiely medzi rasami spôsobujú neodstrániteľnú nadradenosť niektorej rasy

Ohromuje ma, že redaktorka CNN vidí súvislosť medzi touto slovníkovou definíciou rasizmu a Trumpovou spornou nedeľnou sériou tweetov. Zámerom zrejme bolo „nachytať“ Trumpove fanúšičky a spolustraníčky, aby „pod ťarchou slovníkovej definície“ uznali, že Trumpove tweety predsa len rasistické boli. Vyzerá to však tak, že redaktorka namiesto toho nastražila pascu sebe samej. Práve toto mi mozog neberie: ako je vôbec možné vidieť súvislosť medzi uvedenou slovníkovou definíciou a Trumpovými nedeľnými tweetmi?

Tuším však odpoveď: nevyrastal som a nežijem v Amerike, v tamojšej všeobjímajúcej atmosfére politickej korektnosti.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu kritik.avenarius.sk.