O dvoch pochodoch

Ako asi viete, v Bratislave sú dva pochody. A je úplne logické a rozumné, že ľudia bojujú za niečo. Chcú niečo zmeniť. Všetko je takto v poriadku. Máme demokraciu a môžeme ju dávať najavo aj takýmito pochodmi. Riešia sa ľudské práva, tak isto ako sexualita a rodina.

Nezúčastňujem sa ani na jednom. A to je možno chyba. V podstate je jednoduché vybrať si, ktorý je ten lepší či ten správnejší. Existuje na to jednoduchých pár otázok.

Na druhú stranu, keď nad tým uvažujem… ako je možné, že sú tie pochody dva? Však ak by bolo všetko tip top, tak by sme ich nepotrebovali. Načo by ľudia protestovali, keby boli spokojní? Možno tak pre turistov, ale obidva tieto pochody sa myslia myslím dosť vážne.

Začnem tým, ktorý patrí do 21. storočia. Homosexuáli, alebo inak rôzni ľudia, ktorí majú trochu netypickú sexuálnu orientáciu, nie sú žiadne primitívne hovädá. Sú to ľudia, ktorých baví hudba a umenie, tak ako všetkých ostatných. Pozrú si športový prenos, chodia do práce, platia dane a pomôžu babičke s taškami. Stačí si pozrieť, čo chcú dosiahnúť a mierumilovnú cestu, ako to robia. Na pochodoch ukazujú svoju inakosť. Svoju divnosť, netypické presvedčenie – a rozumné dôvody. Títo ľudia často vôbec nepožadujú to, čo tvrdí Andrej Danko, Marián Kotleba alebo iné postavy slovenskej politiky. Prajú si napríklad možnosť nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie partnera, alebo inak zmeniť zákony, ktoré sú postavené na nie vždy ideálnych základoch. Znovu poviem myšlienku, ktorú som hovoril v minulosti – ak sa niekto narodí iný, tak jeho najväčší problém je nepochopenie jeho osobnosti okolím, či zbytočné útoky od ľudí, ktorí nedokážu akceptovať zmeny. Zatiaľ čo za Hitlera a spol boli takýto ľudia mučení, prenasledovaní a zabíjaní, dnes si žiadajú práva a plne rešpektujú svoje povinnosti. To sa nepáči ľuďom, čo sú na druhom pochode.

Druhý pochod patrí do doby temna. Do dôb, keď mala cirkev veľkú moc a ten, kto protestoval, horel. Podobne ako Jan Hus a ďalší. Existujú ľudia, ktorí nás presviedčajú, že homosexuáli sú väčší problém ako vojny, choroby, nezamestnanosť a podobné veci. Rovnakí ľudia za všetko vinia židov, rómov, migrantov a akúkoľvek menšinu. Často ide o ľudí, ktorí prostredníctvom najrôznejších klamstiev tlačia verejnú mienku k nepriateľstvu a pokrytectvu. Snažia sa z ľudí, ktorí myslia, urobiť cvičené opice, ktoré budú poslúchať. Dnes je moderné slovo xenofób – a to vystihuje týchto ľudí. Z ľudového slovníka by sme mohli použiť slová ako bezcitný darebák či zakomplexovaný vygumovanec. Zaujímavé slová. Ale omnoho viac ma zaujíma to, že existujú ľudia, ktorí chcú meniť spoločnosť k horšiemu. A na to existuje hneď niekoľko dôkazov:

1. V aliancii za rodinu nikdy nešlo o dobro ani rodiny,  ani Slovenska, ani v podstate nikoho – ide len o šírenie nenávisti, ktoré niektoré strany a jednotlivci potrebujú.
2. Tradičná rodina neexistuje. Muž, žena a deti je fajn koncept, ale nie je to žiadna jediná tradícia. Kto pozná a chápe históriu, ten vie, že na celom svete vrátane nášho územia sú aj iné koncepty.
3. Ľudia, ktorí nemôžu mať rodinu, idú bojovať za tradičnú rodinu? Alebo ľudia, ktorých by si nikto normálny nechcel zobrať do rodiny? Vy by ste chceli mať v rodine Kotlebu, Harabina a podobných ľudí? Ja rozhodne nie.
4. Celé boje „za život“ či „za rodinu“ majú svoj opak, a ten je často rozumnejší. Vidno to napríklad pri pôrodoch. Alebo sa bojuje za to, že matka nesmie mať vôbec žiadne práva a musí byť akýsi otrok cirkvi alebo inej organizácie – alebo sa bojuje za to, že žena je rozumná bytosť a má možnosť rozhodovať sa sama a má možnosť poradiť sa so špecialistami na danú problematiku. Kto pomôže pri komplikovanom tehotenstve viac, agorantný a neschopný kotlebovec, alebo špičkový lekár, ktorý zvažuje odchod z krajiny práve pre veľké množstvo zlodejov a hajzlov?