Denník N

Anatómia v premenách času

Kúpila som si lekársky časopis z roku 1935, februárové číslo venované starým ilustrovaným lekárskym knihám. Je plné skvelých obrázkov, z ktorých vám sem zrejme nedám ani jeden. Ponechávam priestor vašej predstavivosti.

Napríklad si môžete predstaviť anatomickú príručku zo 16. storočia, na obrázku si muž, s neistým úsmevom na perách, rozkročený nad rovinatou krajinou, zdvíha cípy svojej pokožky, narezanej od výbežkov panvovej kosti, ukazuje brušné svalstvo.

Na inom obrázku dvaja muži v krátkych nohaviciach a vysokých klobúkoch držia tretieho, zaveseného cez rebrík. Operácia vykĺbeného ramena.

Potom je tu dômyselné zariadenie, ktoré vymyslel Hippokrates, pohyblivé lôžko z drevených dosák a kolíkov. K nemu sa pripútal pacient, dvaja asistenti otáčali hriadeľom a hlavný ošetrujúci lekár si pacientovi sadol na chrbát. Tak sa napravovali ťažšie prípady vyskočeného stavca. Zdá sa, že na obrázku sú všetci nahí, a asistenti sú zachytení vo veľmi rozšafnom pokľaku. Výjav zastrešuje orientálna klenba.

Asistentov mával každý lekár viacero, povaha zákrokov to vyžadovala. Pacienti sa bránili.

Potom je tu rukopis z 13. storočia, kde výjavy z narodenia Krista postupne prechádzajú do názorných ukážok, ako správne operovať a obviazať hlavu.

Niektorý z tých rukopisov radí – ako liek proti melanchólii – dva rezy na lebke, do kríža. Je fakt, že ak ti niekto len tak začne narezávať hlavu, z melanchólie sa asi v tej chvíli stáva druhoradý problém. Zvláštne je, že autor článku, vedec 20. storočia, sa pozastaví iba nad tým, že dotyčný neuviedol, aké hlboké tie rezy majú byť.

Toto je laický článok – okrem časopisu takmer sto rokov starého mi ako východisko úvah poslúžila ešte brožúrka anatomicko-patologického múzea v Bazileji. Navyše som si pri čítaní ani len nerobila poznámky, takže to viac-menej súkam z pamäti.

Menšia úvaha, hodená do prázdna

Lekári a adepti oficiálneho západného liečiteľského umenia dlhé stáročia čerpali z Galéna. Ten zrejme nikdy nepitval človeka, svoje pojednania založil na vlastnej praxi a na pitvách zvierat, takže bol trochu nepresný. Ale na to nikto nedbal. Ešte Dubois, francúzsky anatóm z prelomu 15. a 16. storočia, presvedčený galénovec, chápal pri pitvách nálezy, ktoré boli v rozpore s Galénovými závermi, hoci sa objavovali opakovane, jednoducho ako anomálie. Chápal ich ako dôkaz, že človek od čias Galénových začal pomaly degenerovať.

To by sa nám dnes nemohlo stať, že?

Aby sme opakujúce sa nálezy, ktoré by boli v rozpore s aktuálnymi medicínskymi poznatkami, prehliadali s tým, že pôjde bezpochyby o anomálie?

Väčšia úvaha, rozvinutá

V časopise sa spomína záplava lekárskych textov, ktoré sa začali šíriť po vynájdení kníhtlače, napríklad príručky, ako sa zachovať v čase moru. Niektoré znejú trochu povážlivo, ako patológia do každej domácnosti a podobne. A všetky samozrejme nejako odrážajú svoju dobu.

Jedna anatomická príručka je napríklad z väčšej časti venovaná hlave, krku a ramenám, a len zanedbateľný úsek v závere pojednáva o zvyšku tela. Dôvodom zrejme bude fakt, že v tom čase sa rozšírili strelné zbrane (kuša), a mierilo sa práve na spomínané oblasti, zvyšok relatívne dobre chránilo brnenie.

Chodila som niekoľko rokov na lukostreľbu, viem si to živo predstaviť. Kopa ľudí sa zraní svojpomocne, ani len netreba nepriateľský šík.

Iná publikácia sa podobne intenzívne venuje brušnej oblasti, všetkým mysliteľným spôsobom, akým človeku môžu vyliezať z rany vnútornosti.

Autori článkov v spomínanom časopise sa občas pozastavia nad tým, ako sa veda spájala s umením – ilustrácie k anatomickým spisom pripravovali umelci, ktorí dovtedy možno robili len náboženské obrázky, a zrazu sa mali popasovať s črevom. Ilustrácia pritom okrem vedeckej stránky zohľadňovala dobové estetické aj náboženské cítenie – kostry sú často znázornené v nejakej hĺbavej póze, opreté o stolček, o kosu, alebo sa okolo nich nachádza nejaká pripomienka toho, že všetci zomrieme.

Lebka, anatomicky vyobrazená tak presne, ako sa len dá, môže byť podopretá presýpacími hodinami, na podstavci vyryté INEVITABILE FATVM. Znižovalo to vedeckú hodnotu ilustrácie?

Ak si chceme utvoriť obrázok o stave dobových lekárskych znalostí, pripomína jeden autor, musíme si odmyslieť individuálny vklad umelca. Ten vklad bol, hovorím si, možno do značnej miery štandardizovaný, a lekári či liečitelia, autori spisov, ho možno považovali za integrálnu súčasť práce. Nie že považovali, ale im ani nenapadlo chápať to ako individuálny vklad.

Slovom, moderný bádateľ načrtáva deliacu líniu, ktorá by v tej dobe vôbec nedávala zmysel.

V článkoch sa potom kvituje ako krok smerom k objektivite, ak ilustrátori od podobných ozdôb upúšťajú a držia sa faktického znázornenia predlohy. Aj to je však v skutočnosti iba prechod od jednej predstavy objektivity k inej.

Naša objektivita

Nám naše dnešné ilustrácie v učebniciach anatómie a lekárskych knihách môžu pripadať objektívne, v porovnaní s týmito staršími nepochybne. Ale dobu odrážajú. Ako by ich vnímal nejaký povedzme budúci historik?

Zobrazujú sa tu muži. Či už je to krvný obeh alebo lymfatický systém, mávame pred sebou obrys zrelého bieleho jedinca. Dnešným slovníkom by teda budúci historik mohol hovoriť o maskulínnej hegemónii. Keby o to išlo, môžeme zaviesť kvóty, aby sa niektoré obehy či svalstvá zobrazovali na ženských obrysoch, ale aj to by bol len prechod k ďalšej predstave objektivity.

Ďalej.

Kým napríklad v tom 16. storočí sa svalstvo či kostra často zobrazovali na postave zasadenej do nejakého prostredia (komnata, častejšie možno voľná krajina), tie naše sú v prázdnote, vyňaté z kontextu sveta a predložené ako neutrálny objekt na neutrálnom pozadí. Vesaliove kostry veľmi ľudsky pózujú, neustále pripomínajú, že kedysi boli živým človekom, naše kostry sú odosobnené, vecné. Môžeme si uvedomovať alebo si sami pripomenúť, že toto sme my, ale to bude naša aktivita, ilustrácia sama nás k tomu nijako nepobáda.

Pohybujem sa v rovine špekulácií – len nadhadzujem hypotézy.

Nedávno spomínaná Giulia Enders vo svojej knihe uvádza, že nervový systém čriev začali vedci nazývať aj „druhý mozog“, pretože je asi rovnako veľký a chemicky podobne komplexný, a v tomto smere nás zrejme ešte čakajú nejaké objavy – žiadne telo by nevytvorilo takéto neurónové siete iba kvôli nejakému preháňaniu vetrov, píše Giulia.

Možno raz bude v učebniciach figurovať vyobrazenie nervovej sústavy tráviaceho traktu rovnako bežne ako dnes vyobrazenie centrálnej nervovej, možno mu dokonca bude predchádzať, lebo bude považované za dôležitejšie.

Budúci historik prelistuje naše knihy a povie si, aha, to bola tá doba, to premrštené uctievanie rácia, keď sa mozog považoval za korunu všetkého, ľuďom úplne unikal kľúčový význam brušnej dutiny.

Úplne divoká hypotéza – podobne sa môže prísť na to, že telom predsa len prúdia nejaké „magické energie“ a učebnice tento poznatok zahrnú. Na popredné miesta. Aby si vedel, do čoho sa chystáš vnoriť čepeľ.

Úhrnom, objektivita je vždy dobová, nikdy absolútna, a naše učebnice a príručky podajú svedectvo o historickom vývine medicíny, o medzerách v našom poznaní aj o našom pohľade na svet úplne rovnako, ako to robia tie stredoveké či rané novoveké.

Čiže by sme nemali byť príliš namyslení.

Preparácia

Keď Karl Gustav Jung, dedko toho známejšieho Junga, zakladal anatomicko-patologické múzeum v Bazileji, mal k dispozícii iba jednu kostru, ktorú mu tam nechal Vesalius (kostru zločinca, na krčných stavcoch zozadu ešte vidno, kam ťala katova sekera), niekoľko roztrúsených kostí, preparátov vo vínnom liehu a suché útržky črievok. V každom prípade toho nemal veľa.

Založiť zbierku však považoval za potrebné. Je to práve anatomický kabinet, hovoril, kam ešte chirurg zaskočí pred náročnou operáciou, aby si overil, kadiaľ vedú najdôležitejšie nervy a tepny, ktorým sa jeho skalpel musí vyhnúť.

To znie dosť presvedčivo.

Dnes tam okrem spomínaných exponátov ležia rôzne kúsky ľudí, dôkladne vypreparované a naložené v liehu, napríklad prierez jednou ženou (Medianschnitt, 1904), od hlavy po pohlavie, bežné anatomicko-patologické múzeum; možno trochu lepšie než bežné, tie prierezy sú veľmi podrobné, celý človek po centimetrových plátkoch.

Nevyznám sa v tom, pravda, som len jeden nadšenec z kruhov laickej verejnosti.

Keď som múzeum pred niekoľkými rokmi navštívila, v prízemí bola čerstvo zriadená miestnosť s rozšírenou realitou, niečo ste si nasadili a na stene ste videli svoje orgány. Boli roztrasené a nepriliehali, takto možno vyzerajú po autonehode, v každom prípade to bol nejaký krok v ústrety novým technológiám.

Hovorila som si – to by sa časom mohli všetky tie kostry a embryá vziať a pochovať, nech odpočívajú v pokoji, a študovať sa bude za pomoci takýchto moderných pomôcok, nie? Nemotivuje ma odpor ani humanistické ohľady, len mi to zišlo na um.

Dnes som v knižnici hľadala kompletné vydanie Vesalia a natrafila pri tom na Pitevné cvičenia, bohato ilustrovanú učebnicu pre lekárske fakulty, spracoval kolektív pod vedením doktora Mráza. Odcitujem celý úvodný príhovor, pretože je skvelý a pretože prispieva k diskusii.

Pitevné cvičenia: Úvod

Anatomická pitva je oddávna základnou metódou štúdia stavby ľudského tela. Anatomickú pitvu nemožno nahradiť štúdiom makety alebo obrazov, ani počítačovým systémom. Nijaká náhrada nedokáže verne simulovať jedinečnosť stavby organizmu, jedinečnosť usporiadania štruktúr a útvarov ľudského tela, ich nepredvídateľnú variabilitu u rôznych indivíduí, prípadné odchýlky, anomálie. Každý organizmus je totiž originálom, niet dvoch rovnakých jedincov. Platí to zrejme nielen na úrovni organizmu, ale aj na hierarchicky nižších úrovniach – na úrovni orgánových sústav, orgánov samých, tkanív, buniek atď. Z týchto dôvodov nemožno zostrojiť napríklad autentický a reálny „elektrický model neurónu“ ani iné podobné fyzikálne či matematické modely hoci celkom jednoduchých biologických sústav. Model môže síce imitovať niektoré všeobecné vlastnosti biologického systému, ale nikdy nebude schopný presne vyjadriť jeho individuálne osobitosti, vyjadriť realitu a navyše hladina, na ktorej je možné zovšeobecnenie, môže byť u každej biologickej entity iná. Možno teda smelo tvrdiť, že zovšeobecnenia a z nich vychádzajúce predpovede sú v biológii a v medicíne veľmi neisté.

Mám pocit, že to svojím spôsobom odpovedá aj na moju vyššie nadhodenú úvahu o anomáliách. A možno nadinterpretujem. Dovolím si ešte druhý odsek, trochu vecnejší:

Pri anatomickej pitve narábame s ľudským telom. Treba si uvedomiť, že je to mimoriadne privilégium a podľa toho sa musíme v pitevni aj správať. Neprípustné je pokrikovanie, hlasný hovor a vtipkovanie, konzumovanie jedál a nápojov, fajčenie, čítanie novín a neanatomickej literatúry. Každý pitvajúci má biely plášť, zapnutý na všetky gombíky. Stavce, malé kosti a ďalšie preparáty nevkladáme do vrecka plášťa, nepohrávame sa s nimi ako s predmetmi, narábame s nimi s pietou a úctou ako s časťami ľudského tela. Svojvoľné a bezdôvodné oddelenie orgánu, jeho časti alebo hoci malého kúska tkaniva z kadaveru môže byť kvalifikované aj ako trestný čin. Slušne vychovaný človek vie vystihnúť, aké je únosné správanie v pitevni. Ak to nevie, asistent mu to rád vysvetlí.

To by mi ani vo sne na um nezišlo, čítať v pitevni neanatomickú literatúru.

Zvieratko na záver

Tento náš lekársky časopis sa celý čas drží svojej témy, starých ilustrovaných lekárskych kníh, až v závere nečakane ponúkne rubriku venovanú drobným novinkám zo sveta zvierat.

Medzi nimi sa vyníma noticka Sebepoplivování ježka.

Tento jav pozoroval istý K. Herter a podľa neho je vyvolaný chemickým podráždením.

Najdou-li ježci předměty, z nichž tato podráždění vycházejí, očichávají je, pak několikrát zamlaskají a počnou je olizovati. Nejdříve lízají pomalu, pak stále rychleji a prudčeji, skoro vášnivě. Po chvíli otočí hlavu dozadu a plivají si na ostny na hřbetě. (…) K látkám, jež mohou býti popudem k tomuto pozoruhodnému sebepoplivování, náleží na př. tabák, klih, pot, hnijící látky, novinový papír, kozlík.

Pôvodná domnienka, že sa snažia otráviť svoje ostne, vraj bude zrejme mylná. Čo teda? Anomália? Degenerujú?

Tajomný, nevyspytateľný svet ježkov!

Možno im jednoducho niečo chýba.

Biologický význam tohoto zvláštního chování je dosud naprosto záhadný.

Chvalabohu.

Zatát.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/