Denník N

Bitka o Dukliansky priesmyk (1. diel) – štyri kóty na zapamätanie

Pamätník Karpatsko-duklianskej operácie
Pamätník Karpatsko-duklianskej operácie

Volyň, Krosno, Nešťastná Machnówka a Wrocanka, Krvavá kóta 534, Dukla a Hyrowa Góra, Kóta 578, Obšár, Ondava a Jaslo

Nadviažem na môj ostatný článok o Čechoslovákoch v Bitke o Kyjev. Po oslobodení hlavného mesta Ukrajiny pokračovala 1. československá samostatná brigáda v nasadení a bojovala juhozápadne od Kyjeva, čo 4. januára 1944 vyvrcholilo do hrdinského oslobodenia ukrajinského mesta Bila Cerkva. Toto mesto sa stalo smutne známym kvôli zmasakrovaniu šiestich stoviek miestnych Židov rukami nacistov. O týchto a iných bojoch píšem podrobne v mojej knihe zameranej na československý protifašistický odboj v Druhej svetovej vojne. Čechoslováci boli úspešní aj tam, kde predtým zlyhávala Červená armáda a udialo sa tak aj vďaka dočasnému veliteľovi brigády, Vladimírovi Přikrylovi, ktorý bol následne (aj napriek svojmu vyššiemu veku) poverený vytvorením a vedením paradesantnej brigády, o ktorej pôsobení na Dukle bude druhý diel tejto série.

Prvá brigáda bola následne stiahnutá z frontu a československý odboj sa zameral na vytvorenie 1. československého armádneho zboru v ZSSR, ktorému velil brigádny generál Jan Kratochvíl. Kratochvíl bol veterán Bitky pri Zborove a iných bitiek a nasadení Veľkej vojny a neskôr bojoval proti boľševikom. Po páde Československa sa pridal k protifašistickému odboju a vyznamenal sa v Bitke o Francúzsko ako veliteľ pešieho pluku. Po príchode do Sovietskeho zväzu obsadil pozíciu veliteľa československých vojenských síl a počas Bitky o Kyjev bol v hierarchii nad Ludvíkom Svobodom.

Volyň

Červená armáda medzičasom oslobodzovala západné časti Ukrajiny a na rad sa dostala aj Volyň s jej značne veľkou českou menšinou, ktorá tu žila už po tri generácie. Česi sa na Volyni usadili kvôli rôznym výhodám, ktoré mali napomôcť hustejšiemu osídleniu historicky vyľudneného regiónu. Každá ďalšia generácia počúvala príbehy o rodnej zemi, ktorá takto žila v ich srdciach. Česi z Volyne tvorili gro Československých légií v Rusku počas Veľkej vojny a výraznou mierou napomohli vytvoreniu Republiky.

O to bolestivejší bol príchod boľševizmu a ochudobnenie obyvateľstva, pričom v susedstve prekvitala slobodná a prosperujúca Československá republika a časť Volyne pripadla slobodnému a prosperujúcemu Poľsku. Po rokoch chudoby a potláčania vzdelávania, kultúry a náboženstva, prišla ďalšia hrôza v podobe Druhej svetovej vojny, kde naši ľudia na Volyni trpeli rovnako ako zvyšní Sovieti. Česi boli odosielaní do Ríše na nútené práce, časť z nich utiekla do lesov a pridala sa k partizánom. Akonáhle došlo k oslobodeniu Volyne, volyňskí Česi sa v húfoch hlásili do služby a o oslobodení historickej domoviny snívali natoľko, že náborové komisie museli odmietať príliš starých alebo príliš mladých uchádzačov, ktorí často klamali o svojom veku.

Aj volyňskí Česi mali s nacistami otvorený účet. Počuli o Lidiciach, Ležákoch, Heydrichiáde a nacistických zločinoch voči československým vojakom na Východnom fronte, ale mali v pamäti aj 13. júl 1943 a osud malej obce Český Malín (nachádza sa východne od mesta Luck, nemýliť si s Malynom pri Žitomire). Český Malín susedil s Ukrajinským Malynom a v tento osudný deň do oboch obcí vstúpili nacisti, ktorí sa chceli pomstiť za útok Banderovcov. Muži, ženy a deti z Českého Malína sa museli presunúť do susednej dedinky, kde nacisti natlačili mužov a časť žien do miestneho kostola, školy a iných budov, ktoré následne zapálili. Kto sa snažil utiecť bol na mieste zastrelený. Zvyšok zaživa uhorel. Nacistické besnenie však nekončilo a zvyšné ženy, starší ľudia a deti boli zaživa upálení v stodolách Českého Malína. Takto bolo povraždených 104 mužov, 161 žien a 105 detí z Českého Malína. V dedine sa v tom čase nachádzalo aj 26 Poliakov a 4 Česi, ktorí boli taktiež povraždení. Nacisti dedinku podpálili a popolom ľahlo 68 domov a 223 stodôl. V Ukrajinskom Malyne bolo povraždených 132 Ukrajincov. Toto nebol jediný masaker volyňských Čechov. Vieme aj o povraždení štrnástich ľudí v obci Mična-Sergejevka dňa 11. novembra 1943.

Do 1. septembra 1944 tak 1. československý armádny zbor v ZSSR vzrástol na 16451 dôstojníkov a vojakov, z čoho tvorili volyňskí Česi 42%, podkarpatskí Rusíni a Ukrajinci 25%, Slováci 20%, Česi 5,6% a zvyšok reprezentovali iné národnosti. Armádny zbor pozostával z 1. československej samostatnej brigády, 2. československej samostatnej paradesantnej brigády, 3. československej samostatnej brigády, 1. československého stíhacieho leteckého pluku, 1. československého tankového pluku (neskôr brigády), spojovacích a ženijných práporov a náhradného pluku. Pred nimi stála najťažšia skúška v českej, slovenskej a spoločnej československej vojenskej histórii, Bitka o Dukliansky priesmyk.

Prípravám a priebehu Slovenského národného povstania som sa venoval v mojej šesťdielnej sérii. Informácie o čiastočnom odzbrojení Východoslovenskej armády sú vo 4. diele. Len v rýchlosti zosumarizujem fakty, ktoré sa u nás počas socializmu prekrúcali, lebo nesedeli do šablóny, kde Sovietsky zväz bol ultimatívny záchranca. Československá exilová vláda v Londýne, Československá vojenská misia v Moskve a organizátori SNP urobili všetko preto, aby primäli Sovietsky zväz k akejkoľvek pomoci, ale do samotného vypuknutia Povstania sa im dostalo len ignorovania. Pritom SNP, na rozdiel od Varšavského povstania, malo aj svoj komunistický element, avšak stále bolo podstatnejšie, že malo aj nekomunistický element. Československo spadalo pod sféru záujmu Sovietskeho zväzu a jeho povojnový osud bol už v tomto čase spečatený.

Stalin a jeho kumpáni neváhali porušovať zmluvy, plytvať našimi vojenskými silami na Východnom fronte, sabotovať Slovenské národné povstanie a po vojne urobiť všetko preto, aby v Československu došlo k prevratu a likvidácii názorových oponentov a vojnových hrdinov. Na Slovensku sa aj v súčasnosti stretávame s dvoma extrémami v hodnotení týchto kapitol našej histórie, a preto musím znova zdôrazniť, že musíme odlišovať politickú stránku a čisto vojenskú stránku. Vedenie Sovietskeho zväzu a jeho záujmy vs. snaha dôstojníkov a vojakov Červenej armády o porazenie nacizmu.

A tak sa dlho s podporou nášho Povstania nerátalo a nerátalo sa ani so zatlačením Východného frontu na územie Československa. Červená armáda postupovala v dvoch hlavných smeroch: 1. na Poľsko a Berlín a 2. cez Rumunsko, Balkán a Maďarsko na Viedeň, čím by časom došlo aj k oslobodeniu Československa. Na Slovensku sa však stalo niečo výnimočné. Nacistické Nemecko začalo obsadzovať naše územie, Slováci postupovali defenzívnym scenárom a povstali. Moskva dostávala množstvo správ od svojich partizánov nasadených na Slovensku, ktoré potvrdzovali vypuknutie Povstania a popisovali jeho rozsah.

Sovieti museli konať, lebo skôr či neskôr by vyšla najavo ich neochota pomôcť spojencovi a porušenie vzájomných medzinárodných dohôd, a takáto „drobnosť“ by výrazne sťažila pozíciu Sovietskeho zväzu pri rokovaniach Spojencov o povojnovom usporiadaní. Sovieti sa rozhodli priamo pomôcť Povstaniu, ale len symbolicky a taktiež sa rozhodli prejsť Karpaty, ale znova len „symbolickými“ silami. Kvôli politickým rozhodnutiam najvyšších špičiek v Sovietskom zväze padlo pri neskoršom oslobodzovaní Slovenska oveľa väčšie množstvo Sovietov, Rumunov a Čechoslovákov ako mohlo…

Slovenské národné povstanie a Bitka o Dukliansky priesmyk boli predurčené k neúspechu, ale osud to zariadil tak, že na druhej strane stáli odhodlaní vojaci a partizáni rôznych národností a velitelia ako Golian, Viest, Nosko, Svoboda, Klapálek, Moskalenko, Konev a ďalší, ktorí sa snažili urobiť z danej situácie čo najviac a v oboch prípadoch posúvali hranice nemožného.

Krosno

Čechoslováci tiahnuci na Karpaty mali výzbroj: skoro 8 tisíc pušiek, skoro 5 tisíc samopalov, skoro 4 stovky ľahkých guľometov, 85 ťažkých guľometov, 42 protilietadlových guľometov, 151 protitankových pušiek, 24 húfnic s kalibrom 122mm, 56 kanónov s kalibrom 76mm, 36 protitankových kanónov s kalibrom 45mm, 20 protilietadlových kanónov s kalibrom 37mm, 42 mínometov s najvyšším kalibrom 120mm, 69 mínometov s kalibrom 82mm, 36 mínometov s kalibrom 50mm, 7 repasovaných stredných tankov T-34/76, 2 ľahké tanky T-70, 22 ľahkých obojživelných tankov T-37 a T-38 a 15 obrnených transportérov.

Armádny zbor mal akútny nedostatok tankov (lepšie bola vyzbrojená jedna jediná brigáda nasadená v Bitke o Kyjev) a tento nedostatok mali aj sily Červenej armády, ktoré boli nasadené v Bitke o Dukliansky priesmyk. Celá bitka bola vedená za skoro neexistujúcej leteckej podpory, s chronicky nedostatočným delostreleckým palebným priemerom, bez predošlého tréningu boja v horských podmienkach, žmýkaním našich vojakov neustálymi útokmi, a to za nenahraditeľných strát skúsených a najšikovnejších bojovníkov.

Bitke o Dukliansky priesmyk chýbal v prvom rade moment prekvapenia. Nepriateľ zanechával svojich ľudí na oslobodenom území, ktorí vykonávali prieskumnú činnosť, podávali informácie svojim veliteľom a bolo ich ťažké identifikovať. Skrývali sa v stodolách, kopách sena, podkroviach domov alebo v zrúcaninách.

Čechoslováci spadali pod 38. armádu, ktorej velil Kirill Semionovič Moskalenko a bola vyčerpaná z Ľvovsko-sandomierzskej ofenzívnej operácie. 38. armáda pozostávala zo šiestich streleckých divízií, 1. gardového jazdeckého zboru, 25. tankového zboru, nášho Armádneho zboru, 17. delostreleckej prielomovej divízie, dvoch brigád andriúš a dvoch plukov kaťúš, s celkovým počtom okolo 97 tisíc mužov, 1700 kanónov a iba 110 repasovaných tankov a samohybných diel, čo znamenalo nasadenie len šiestich tankov/samohybných diel na jeden kilometer prielomu (čo bolo žalostne málo na rovinách v okolí mesta Krosno).

Bitka o Dukliansky priesmyk sa začala 8. septembra 1944 silnou 2 hodiny trvajúcou delostreleckou prípravou (973 húfnic a mínometov + 544 kanónov) a útokom Červenej armády na poľské mesto Krosno, ktoré však nepadlo v prvý deň a došlo k narušeniu plánu celej operácie. Podľa plánu mala Červená armáda obsadiť Krosno, zatlačiť nepriateľa západne, kde by držala svoje pozície, pričom hlavný ťah by sa stočil južne, obsadil prvé kopce Karpát a s nimi aj mestečko Dukla. Až vtedy mal byť do prielomu nasadený náš Armádny zbor, 25. tankový zbor a 1. gardový jazdecký zbor. Tieto jednotky mali využiť prielom frontu a zatlačiť nepriateľa čo najbližšie k štátnym hraniciam.

Nešťastná Machnówka a Wrocanka

Červená armáda obsadila priestor severne, západne a juhozápadne od Krosna a bola ohrozovaná v podstate zo všetkých svetových strán. Vytvoril sa lievik, ktorý sa ťahal južným smerom k obciam Machnówka a Wrocanka. Do tohto lievika boli nasadené prielomové jednotky, ktoré mali podľa plánu operovať až od mestečka Dukla. Obrovská koncentrácia vojakov a techniky spôsobovala problémy pri presunoch. V takýchto situáciách sa plány menia aj z minúty na minútu. Dve československé brigády (1. a 3.), ktoré mali v nohách už 160km dlhý pochod k frontu, mali postupovať za 25. tankovým zborom, ale po príchode do spomínaných dvoch obcí zistili, že pred nimi nie sú žiadne jednotky Červenej armády a že sa tým pádom nachádzajú hneď v prvej línii.

Na začiatku bitky stálo proti 38. armáde len do 18 tisíc vojakov, ale už v tomto momente (na druhý deň) ich posilnilo do 10 tisíc vojakov, ktorí boli nasadení na východnom Slovensku a celá 75. pešia divízia, ktorá bola stiahnutá zo západu Ukrajiny priamo spred očí iných síl Červenej armády, ktoré si to nevšimli. Nemci takto výrazne zvýšili svoju palebnú silu aj o dodatočné delostrelectvo, tanky a samohybné delá.

Čechoslováci dostali rozkaz obsadiť prvé kopce Karpát (čo sa nepodarilo ani Červenej armáde s jej tankami a vyššími počtami). Červená armáda im poslala skutočne silnú delostreleckú podporu, ale tá mala doraziť až hodiny po plánovanom začiatku útoku (kvôli spomínaným zdržaniam pri preprave), a tak sa všetko posunulo. Pred obedom bola vo východiskových pozíciách len 3. brigáda, pričom 1. brigáda mala doraziť v poobedňajších hodinách a byť pripravená na útok až pred večerom. 3. brigáda však musela splniť rozkaz a zaútočiť na prvé kopce Karpát, ktoré boli celé ráno pokryté hustou hmlou. Pred obedom začala hmla miznúť a akonáhle chcela 3. brigáda zaútočiť, spustila na ňu nemecká 75. pešia divízia hustú delostreleckú paľbu.

Práve 3. brigáda, ktorej velil skúsený ale nekomunisticky zmýšľajúci podplukovník Karel Střelka, pozostávala hlavne z volyňských nováčikov, ktorí si ešte ani nevystrelili a už boli trhaní na kusy. Vojaci zaútočili bez akejkoľvek podpory tankov, predierali sa cez výbuchy granátov a mín, na čo reagovali Nemci protiútokom vedeným tankami a pechotou. Takáto situácia so sebou prináša paniku, ktorú však velitelia jednotiek 3. brigády zastavili (bez tzv. použitia služobnej zbrane). Obsluhy húfnic, protitankových kanónov a protilietadlových diel (so ženskými osádkami) si našli nové pozície vo Wrocanke a likvidovali nemecké tanky na krátke vzdialenosti. Naša pechota dokonca obsadila nemecké zákopy na vyvýšenine južne od obce, a tak sa celá brigáda zachytila a odrazila nemecký útok.

Do rovnakých problémov sa dostala aj 1. brigáda, ktorej velil Ludvík Svoboda, keď postúpila k obci Bóbrka, kde sa snažila zakopať. V tom čase ich sesterská 3. brigáda stále bojovala o Wrocanku. Nemci reagovali silnou delostreleckou paľbou a tankami, čo spôsobilo aj v skúsenejšej 1. brigáde paniku. Tu sa už použila aj tzv. služobná zbraň a na mieste bolo zastrelených 12 vojakov (rekordmanom sa stal Oldřich Kvapil, ktorý sa aj vďaka tomu stal kontroverznou postavou našich dejín).

Vojaci a dôstojníci sa rozhodli brániť protitankové kanóny stoj čo stoj, a tak vypukol boj zblízka. Vojaci sa bili na život a na smrť pažbami pušiek, bajonetmi, nožmi, lopatkami, kameňmi a päsťami, pričom Čechoslováci nepriateľov poslali na druhý svet a bitku vyhrali. Nasadením 1. práporu podporovaného sovietskymi a československými tankami došlo k zatlačeniu nepriateľa späť na úbočie Karpát. 1. práporu velil štábny kapitán Josef Kholl, veterán z nasadení v Sýrii, Tobruku, Kyjeve a Bilej Cerkvi, ktorý nanešťastie padol pri útoku na kótu 694 Hyrowa Góra.

Prečo spomínam prvý deň nasadenia tak detailne? Lebo nasledovalo niečo neskutočné – ilegálne odvolanie nášho veliteľa, Jana Kratochvíla. Ivan Konev (na základe vyšších rozkazov) odvolal Kratochvíla kvôli: 1. meškaniu útoku 2. neschopnosti zastaviť paniku medzi vojakmi. Zdržanie bolo spôsobené zlým riadením dopravy Červenou armádou v lieviku severne, západne a juhozápadne od Krosna a čo sa týka paniky, obe brigády svoje ťažké situácie zvládli a neohrozili operáciu na svojom úseku frontu.

Čechoslováci boli postavení pred túto ťažkú skúšku po tom, čo deň vopred 25. tankový zbor, ktorý stál proti menším silám, stratil v tom istom priestore 4 tanky a stiahol sa. Naši sa mali bez tankovej podpory a za chaosu a neúprosných rozkazov Červenej armády presekať cez kopce držané celou 75. pešou divíziou podporovanou tankami a silným delostrelectvom. Celá vec bola narafičená, aby bol Jan Kratochvíl ilegálne odvolaný zo svojej pozície (na to nemala Červená armáda právomoci) a namiesto neho sa velenia Zboru uchopil niekto, kto bol pre Sovietov prijateľnejší, t.j. Ludvík Svoboda. Podobne dlhodobo postupovali proti Karelovi Střelkovi, ktorý bol v roku 1943 na nátlak Sovietov odvolaný z postu veliteľa práporu a teraz stratil aj celú brigádu. Sovieti svoj postup tajili a o odvolaní Kratochvíla sa československí predstavitelia dozvedeli až o týždeň neskôr príchodom samotného Kratochvíla do Moskvy.

Počas týchto prvých momentov Bitky o Dukliansky priesmyk padlo 188 československých vojakov a deväť dôstojníkov. Počas štyroch dekád socializmu sa klamalo, že počas prvého dňa mala 3. brigáda oveľa väčšie straty ako 1. brigáda, pričom v realite mala 3. brigáda nižšie počty padlých, ranených a aj nezvestných vojakov a dôstojníkov. Takto sa prekrúcala história, aby sa ľahšie ospravedlnilo odvolanie Karela Střelku zo svojho postu a povýšenie Ludvíka Svobodu. Z vojnového hrdinu, Jana Kratochvíla, sa robil neschopný veliteľ a zradca, ktorý sa počas Bitky o Kyjev niekde zašíval. V literatúre sa objavovala scénka, kde počas Bitky o Kyjev jazdil Ludvík Svoboda na svojom džípe priamo v prvej línii a burcoval vojakov, pričom Josef Buršík nám vo svojich memoároch prezradil pravdu, že pri pamätnej scénke s ležiacimi vojakmi bol práve Jan Kratochvíl, ktorý ich burcoval do útoku a postupoval spolu s našimi jednotkami. Pero nie je silnejšie ako meč, ale stačí jedno slovo…

Zradám zo strany Sovietskeho zväzu (a celému československému odboju v Druhej svetovej vojne a následným 50. rokom) sa detailnejšie venujem práve v mojej knihe, ktorej písaniu som venoval dva roky môjho života.

Krvavá kóta 534

1.gardový jazdecký zbor sa presekal k obci Kobylany a celý front sa posunul pod kótu 534 nachádzajúcu sa severozápadne od mesta Dukla, ktorú naši vojaci nevolali inak ako Krvavá kóta. Veľké straty mala aj 38. armáda, ktorá si neprešla tréningom boja v horách a zatiaľ neopustila taktiku boja na rovnej zemi. Do prielomov hnala tanky, ktoré boli jeden po druhom vyraďované z boja. Časom sa zistilo, že oveľa efektívnejšie bolo nasadzovať tanky ako samostatné jednotky chránené pechotou, ktoré pomaly likvidovali ohniská odporu jeden po druhom.

11.septembra 1944 konečne padlo Krosno a bojujúcim jednotkám sa dostalo posíl. Moskalenko nasadil do jedného z prielomov celý 1. gardový jazdecký zbor (pozostávajúci z troch jazdeckých divízií, ktorému velil neskorší Hrdina Sovietskeho zväzu, generálmajor Viktor Kirillovič Baranov), ktorý mal využiť prielom a presekať sa k štátnej hranici a na naše územie k obci Zborov. Jazdecký zbor pozostával zo štandardnej pechoty, ktorá na svoj presun využívala kone a pri strete s nepriateľom ponechala kone v bezpečí a bojovala ako radová pechota. Jej nasadenie v tyle nepriateľa mohlo predstavovať faktor, ktorý by urýchlil boje a minimálne by sťažil nepriateľovu situáciu. Jazdecký zbor sa predral 20 kilometrov k štátnej hranici a 13. septembra 1944 sa 1. divízia dostala k slovenskej obci Nižná Polianka a 7. divízia sa dostala k  obci Šarbov. Tieto dve jazdecké divízie boli prvými jednotkami Červenej armády, ktoré sa prebojovali na naše územie a napádali tyl nepriateľa.

12. septembra 1944 obsadili naše dve brigády kopce severozápadne od mesta Dukla a Sochorovi samopalníci držali kótu 534. Práve vtedy sa Ludvík Svoboda rozhodol prezrieť si rozloženie nemeckých zákopov na kóte, pričom bol prekvapený paľbou zo šesťhlavňových mínometov Nebelwerfer, stiahnutý do zákopu dvoma kazašskými dôstojníkmi a následne pokarhaný samotným Ivanom Konevom, ktorý mu prizvukoval: „Zakazujem vám byť samopalníkom!“ Aj takéto vtipné situácie prinášala vojna.

Nemcom sa tiež dostalo posíl, a to 68. pešej divízie a 1. tankovej divízie. V tomto momente mali porovnateľné stavy ako Červená armáda, avšak dvojnásobne viac tankov a samohybných diel, pričom bránili výrazne kopcovitý terén ako stvorený pre obranu. Nasledoval scenár, ktorý sa dookola opakoval a nemal konca. Nemci pokropili kótu 534 delostreleckou paľbou a vrch obsadili, na čo reagovali naši delostreleckou paľbou a obsadením kóty. Takto menila kóta svojho majiteľa aj niekoľkokrát denne. 1. gardový jazdecký zbor bol odrezaný od zvyšných jednotiek Červenej armády. Do tohto momentu bol roztiahnutý od frontu až po štátne hranice, ale túto výhodu sa nepodarilo využiť a jazdecký zbor dostal rozkaz stiahnuť sa k štátnym hraniciam a vytvoriť kruhovú obranu. Zásobovanie prebiehalo prostredníctvom menších jazdeckých skupín a za vysokých strát.

Nemci zaviedli striktnú politiku neustupovania. Na ustupujúcich vojakov čakali vlastné guľomety, ktoré ich bez milosti kosili, a tak sa vyšpičkoval fanatický odpor nepriateľa. Čechoslováci stratili svoj posledný funkčný tank a mali nenahraditeľné straty v radoch dôstojníkov. Takto dostávali šancu aj dôstojníci s nižšími hodnosťami a mnohí sa osvedčili (ako napr. Arnošt Steiner). Pri jednom z útokov na Krvavú kótu 534 bol zranený aj Hrdina Sovietskeho zväzu, Antonín Sochor, ktorému lekári vybrali z tela 218 úlomkov z granátu a vojna sa pre neho viac menej skončila. Množili sa aj prípady samopoškodzovania, pričom dotyční končili pred súdom a v trestných jednotkách, ktoré boli nasadzované na najťažšie útoky a mali kľúčový vplyv v bitkách na Východnom fronte, vrátane Bitky o Dukliansky priesmyk.

Pohľad na Hyrowu Góru z Krvavej kóty 534
Pohľad na Hyrowu Góru z Krvavej kóty 534

Keďže útoky v hlavnom smere na Dukliansky priesmyk neprinášali želané ovocie, Moskalenko skoncentroval svoje sily na pravom krídle, snažil sa prelomiť front a úspech využiť rýchlym postupom juhovýchodným smerom, čím by jeho jednotky ohrozovali nepriateľa zakopaného aj na kóte 534 a prinútili ho k ústupu. Karpaty v tejto oblasti pozostávajú z hrebeňov tiahnucich sa v smere východ-západ, a tak musel byť front prelomený cez výhodnejší terén a údolia obsadené skoncentrovanými silami. Zjednodušene to pripomínalo pohyb kosy pri kosení. Ako kľúčový faktor neúspechu sa ukázala práve kóta 694 Hyrowa Góra (nachádzajúca sa juhozápadne od mestečka Dukla), ktorá tvorila dominantu ďalšieho hrebeňa Karpát a nepriateľ ju využíval na precízne ostreľovanie prednej línie. Na kótu 534 boli zastrieľaní tak, že im až tak nevadil ústup vlastných síl z kóty, keďže vedeli precízne ostreľovať všetky jej zákopy. Aj keby sa prielomové jednotky 38. armády dostali medzi kótu 534 a Hyrowu Góru, tak by sa tam nemohli uchytiť bez ďalšieho postupu. Aj tento pokus teda zlyhal a prielom nastal až „kosením“ z ľavého krídla, kde sa prielomovým silám podarilo prelomiť front a ohroziť Duklu z východu. Na ľavom krídle prielomu operovala naša 2. československá samostatná paradesantná brigáda a jednoznačne sa osvedčila. O jej úspechoch si povieme nabudúce.

Dukla a Hyrowa Góra

Každý pokus o prelomenie frontu si vyžadoval plné nasadenie všetkých úsekov. Naše dve pešie brigády tak museli neustále útočiť, aby nepriateľ nevedel, kde sa koncentrujú sily Červenej armády pripravené na prelomenie frontu. Toto so sebou prinášalo obrovskú frustráciu, lebo vojaci museli útočiť proti dobre opevnenému nepriateľovi za silnej delostreleckej paľby, aby sa následne stiahli do východiskových pozícií. Bežný vojak nedokázal pochopiť opodstatnenosť týchto útokov, a tak zvaľovali vinu na svojich veliteľov. Takto však fungoval Východný front a proti Nemcom sa ani inak bojovať nedalo…

Vďaka prielomu frontu sa do pohybu dali aj naše dve pešie brigády. 19. septembra 1944 Čechoslováci definitívne obsadili Krvavú kótu 534. Do boja boli nasadení všetci bojaschopní vojaci (šoféri, kuchári, hudobníci aj čerstvo ošetrení vojaci). V tento deň dorazili na front aj brigádni generáli Karel Klapálek a Jaroslav Vedral-Sázavský, dve veľké mená československej vojenskej histórie. Vedral prebral velenie nad 1. brigádou a Klapálek nad 3. brigádou. K Dukle sa z východu hrnuli tanky 4. gardového tankového zboru a 31. tankového zboru. Čechoslováci sa dali do útoku, pričom boli podporovaní vlastnými opravenými tankami a sovietskou 14. gardovou streleckou divíziou. Boje trvali do večerných hodín, pričom 1. brigáda definitívne oslobodila obec Teodorówka a 3. brigáda definitívne oslobodila mesto Dukla.

Susedný 4. ukrajinský front, ktorému velil generálplukovník Andrej Antonovič Grečko a ktorého silám sa dostalo aj tréningu boja v horách, postúpil až k štátnej hranici. 21. septembra 1944 zlikvidoval odpor nemeckého 228. horského pluku a oslobodil prvú československú obec, Kalinov. Tento počin však nemohol mať zásadný vplyv na priebeh Bitky o Dukliansky priesmyk, lebo ním nedošlo k obsadeniu priesmyku, ktorým by mohli postupovať sovietske tanky.

Kým hlavné sily 1. ukrajinského frontu trpeli pod nepriateľskou paľbou v okolí mesta Dukla, 1. gardový jazdecký zbor dostal rozkaz obsadiť cestu južne od Duklianskeho priesmyku, kde napádal tyl nepriateľa. Útoky Čechoslovákov na Hyrowu Góru neprinášali úspech, tak sa 22. septembra 1944 rozhodli prekvapiť nepriateľa nasadením svojich opravených tankov. Richard Tesařík viedol svojich šesť stredných tankov T-34/76 priamo na vrchol, ale podarilo sa im predbehnúť podporných samopalníkov a nepriateľa prekvapili bez ich podpory. Tesaříka trafili úlomky z Panzerfaustu, pričom lekárom sa podarilo vybrať črepinu z jedného oka za pomoci elektromagnetu, ale druhé oko už nezachránili. Od tohto momentu nosil svoju typickú pásku na oko a z vojny bol viac-menej vyradený.

Kým Nemci boli zamestnaní bojom s tankami, ktoré sa zrazu ocitli na skoro 700 metrov vysokom kopci, 52 samopalníkov Arnošta Steinera vpadlo Nemcom do chrbta a vyvolali v nich paniku. Celá obrana vrcholu Hyrowej Góry ustúpila. Keď Steiner hlásil úspech veliteľovi 2. práporu, štábnemu kapitánovi Josefovi Knopovi, veliteľ mu neveril a nariadil Steinerovi vystreliť do vzduchu tri zelené svetlice. Na prekvapenie aj prítomného maršala Koneva, z Hyrowej Góry skutočne vzlietli tri zelené svetlice.

Na Hyrowej Góre za zakopali dva československé prápory. Nemecký protiútok za podpory jedného Tigra bol odrazený. Nemci išli znova do útoku a podarilo sa im obsadiť vrchol. Naše dva prápory boli zatlačené na severné svahy Hyrowej Góry, pričom boli ostreľované húfnicami a šesťhlavňovými mínometmi Nebelwerfer. Následne prešli do útoku aj Čechoslováci a vytlačili nepriateľa z vrcholu iba 35 minút po jeho strate. V tento deň padol veliteľ 1. práporu 1. brigády, štábny kapitán Josef Kholl, držiteľ troch Československých vojnových krížov 1939. Našiel si ho úlomok delostreleckého granátu pri presune na Hyrowu Góru. Padol aj Jozef Churavý, veliteľ roty obrnených vozidiel z Bitky o Kyjev, ktorý už bez jednej ruky pracoval na štábe tankovej brigády, ktorá sa dostala pod nepriateľskú delostreleckú paľbu. Počas štvorhodinového útoku na Hyrowu Góru zhoreli dva naše tanky a tri boli poškodené paľbou Nebelwerferov. Nebelwerfery zničili aj naše tri nákladné autá Studebaker US6, ktoré boli bežné na Východnom fronte a Červená armáda ich dostávala od Spojených štátov.

Čechoslováci držali Hyrowu Góru aj vďaka piatim tankom, ktoré zakopali do vežového postavenia. Tankové sily 38. armády postupovali južným smerom a obsadili obec Tylawa. Moskalenko vydal rozkaz 1. gardovému jazdeckému zboru, aby sa presekal smerom k tejto obci. 24. septembra 1944 sa cez front dostala 2. gardová jazdecká divízia a v priebehu najbližších dvoch dní frontom prešli aj zvyšné dve divízie. 4. ukrajinský front sa presekal ku kóte 1221 Kremenec a koncom septembra začali Sovieti vstupovať na Podkarpatskú Rus a „oslobodzovať“ ju.

Naše dve pešie divízie sa takto ocitli na okraji prielomu, a tak dostali rozkaz podporiť hlavné sily juhozápadným postupom. Čechoslováci oslobodili obec Hyrowa (teraz nazývaná Chyrowa), čím obsadili poslednú severo-južnú cestu smerom k Duklianskemu priesmyku, a tak sa na rad dostal prechod štátnej hranice.

Kóta 578

Čechoslováci boli presunutí bližšie k poľským obciam Barwinek a Zyndranowa, ktoré sa nachádzali priamo pod Duklianskym priesmykom. V ostatných dňoch výrazne klesla teplota a nepretržite pršalo. Čechoslováci vystriedali sovietsku streleckú divíziu a nepriateľ ich v prvý deň privítal vystrelením 1300 granátov a mín. V ten istý deň započali Sovieti, Juhoslovania a Bulhari Belehradskú Ofenzívu. Moskalenko podriadil celú 359. streleckú divíziu pod velenie nášho Armádneho zboru, čím mu prejavil veľkú dôveru. Keďže Červená armáda nepochodila pri priamom útoku na Dukliansky priesmyk, Moskalenko to skúšal na svojom pravom krídle a 67. streleckej divízii sa podarilo presekať cez svahy kóty 702 Zimny Wierch a preniknúť cez hranice.

Naša tanková brigáda mala v tomto momente až jedenásť opakovane opravovaných tankov. Každá posádka dostala po jednej malej československej zástavke a prvý tank, ktorý by dosiahol hranicu ju na nej mal zapichnúť. Útok sa začal 30. septembra 1944 a keď sa tanky blížili na kótu 578 ležiacu hranici (priestor dnešného múzea), spustila sa na nich paľba nepriateľa z viacerých strán, ktorá ničila jeden tank za druhým. Josefovi Buršíkovi sa podarilo dostať zo zasiahnutého tanku, ale medzi mŕtvymi bol napríklad nadporučík Rudolf Jasiok, držiteľ dvoch Československých vojnových krížov 1939.

Rudolf Jasiok bol veliteľom tanku „Bachmač“, pričom v Bitke o Kyjev zničil jeden tank Tiger, 3 protitankové kanóny, 4 guľometné hniezda a zlikvidoval približne 30 nepriateľských vojakov. V Bitke o Bilu Cervku sa mu podarilo zničiť samohybné delo Ferdinand, po čom sa stal veliteľom 2. roty 1. tankového práporu. Jasiok pomohol obsadiť Hyrowu Góru a prevzal velenie nad 1. tankovým práporom po zranenom Tesaříkovi. 300 metrov od štátnej hranice dostal jeho tank zásah, ktorý mu zničil pásy. Jasiok zomrel na mieste pri druhom zásahu od nepriateľského Tigra zakopaného na hranici. V roku 1969 bol Rudolf Jasiok menovaný Hrdinom ČSSR a má svoje čestné miesto v Aleji hrdinov v Duklianskom priesmyku.

Zaujímavý je aj príbeh kapitána Františka Vránu, ktorý sa dobrovoľne prihlásil k presunu na Východný front a v Británii zanechal svoju manželku a malú dcérku. Aj Vrána padol pod hranicami vlasti a tiež bol menovaný Hrdinom ČSSR, ale čo je ešte zaujímavejšie, jeho dcéra Věra o tom celý život nevedela a po svojom otcovi začala pátrať až po smrti svojej matky. Vtedy sa dozvedela, že jej otec je československý vojnový hrdina a má svoju bustu v Aleji hrdinov.

Kde nepochodili naše tanky, tam sa mstili naši samopalníci s pechotou. Pešia rota pod velením Arnošta Steinera a rota samopalníkov nadporučíka Michala Bileja sa zakopali na kóte 578 a odrážali útok za útokom. Až keď im dochádzali náboje, tak hlavná časť síl bola vytlačená na severné svahy vrchu a vedľa kóty sa zachytila skupinka samopalníkov, ktorá sa počas štyroch hodín bila s nepriateľom na vzdialenosť 30 metrov. Po delostreleckej príprave išli Čechoslováci znova do útoku, obsadili kótu 578 a odrážali protiútoky nepriateľa. V tento deň vypálil nepriateľ na úsek frontu držaný Čechoslovákmi neuveriteľných 5000 granátov a mín – najvyššie množstvo počas celej Bitky o Dukliansky priesmyk.

Boje pokračovali aj počas noci a na druhý deň bolo na kótu 578 vyslaných česť stredných tankov T-34/76 a dva samohybné delá kalibru 85mm z 1. tankového práporu, ktorým velil poručík Jaromír Hecht. Nepriateľ vyradil z boja všetkých šesť tankov a jedno samohybné delo. Sovietska 359. strelecká divízia, ktorá celý tento čas útočila východne od Čechoslovákov, zaujala defenzívne postavenie aj v našej sekcii a náš Armádny zbor bol presunutý do prielomu 67. streleckého zboru, ale toto nasadenie bolo krátke a neprinieslo ďalší postup, a tak sa Čechoslováci vrátili späť priamo pod Dukliansky priesmyk.

V ranných hodinách 6. októbra 1944 sa prieskum 2. práporu 1. brigády, ktorému velil rusínsky čatár Vasil Nebiljak, dostal cez mínové polia pod priesmykom, v tichosti zlikvidoval dva nepriateľské bunkre a dostal sa nepozorovane až do zákopov na štátnej hranici, odkiaľ pokračoval v prieskumnej činnosti na domácej pôde. Nebiljak padol v ten istý deň krátko po prekročení štátnej hranice. 2. prápor, vedený štábnym kapitánom Josefom Knopom, sa pustil do útoku a prebojoval sa cez štátne hranice. Po krátkej ceremónii nasadol veliteľ 1. brigády, brigádny generál Jaroslav Vedral-Sázavský, do svojho veliteľského vozidla Dodge WC-57, ktorý približne 125 metrov od hranice narazil na zabudnutú protitankovú mínu, ktorá spečatila jeho osud. Jaroslav Vedral-Sázavský sa stal československým dôstojníkom s najvyššou hodnosťou, ktorý padol počas Druhej svetovej vojny. Tento veterán dvoch svetových vojen bol pochovaný svojimi kamarátmi priamo v priesmyku. Jeho truhlu niesli generáli Svoboda, Klapálek, Boček a Hasal. Vybudovaním Aleje hrdinov sa našlo dôstojnejšie miesto pre jeho hrob.

Štyria generáli pochovávajú svojho kamaráta

Obšár

Nemci sa stiahli na ďalšiu obrannú líniu, ktorá sa dala brániť ešte jednoduchšie ako štátna hranica. Okolie Krajnej Poľany pozostáva z vyše 500 metrov vysokých kopcov so strmými svahmi, medzi ktorými sú len veľmi úzke údolia. Severovýchodne od obce sa nachádza kopec, ktorý Čechoslováci preklínali a bola ním kóta 532 Obšár. Aj tu sa nachádzali opevnenia budované Východoslovenskou armádou, ktorá ich mohla obsadiť a držať až do príchodu Červenej armády (keby to niekto v Moskve chcel…). Jediná schodná cesta bola prelomiť front v inom úseku a postupovať juhozápadným smerom na Bardejov, ktorý poskytoval viacej možností na manévrovanie. Moskalenkovi však už dochádzala para. Aj náš Armádny zbor bol v koncoch, a tak sa začal postup naťahovať. V takýchto situáciách neostávalo nič iné, len lepiť zvyšky zdevastovaných jednotiek do úderných skupín. Ťarcha padala aj na československú trestnú rotu, ktorá vznikla 1. októbra 1944.

Húfnica kalibru 152mm a v pozadí kóta 532 Obšár

Po dlhom čase dorazili do Armádneho zboru vyššie množstvá munície, a tak to Čechoslováci „oslávili“ pokropením nepriateľa okrem iného neskutočným počtom 1209 mín kalibru 120mm. Čechoslováci bojovali o kótu 536 Javorie (Javíra), južne od obce Vyšná Písaná, kým Sovieti sa tlačili na Vyšnú Písanú, Nižnú Písanú a Kapišovú. Hĺbkový prieskum preukázal prítomnosť 45 nepriateľských tankov, ktoré sa koncentrovali najmä pri obci Kapišová. Do konca mesiaca narástol počet nepriateľských tankov v tomto priestore na skoro 90, čo viedlo k najväčšiemu tankovému stretu v Bitke o Dukliansky priesmyk v Údolí smrti.

Vojská 4. ukrajinského frontu sa presekali cez Karpaty a spolu s pravým krídlom 2. ukrajinského frontu postupovali na naše mesto Chust. Po páde Chustu bol nápor sovietskych tankov nížinami nezastaviteľný a hneď na nasledujúci deň padol aj Užhorod. Nemci zastavili postup nepriateľa až na úrovni Veľkých Kapušian. Front sa koncom Októbra 1944 tiahol severovýchodne od Medzilaboriec, východne od Sniny a severovýchodne od Sobraniec. Pre miestnych nasledovali ťažké časy.

38. armáda vytvorila lievik tvorený obcami Głojsce, Ciechania, Svidnička, Kapišová, Dobroslava, Korejovce, Krajná Bystrá a priestorom východne od Nižného Komárnika. 67. strelecký zbor sa zatlačil až k obci Kapišová, nepriateľ prisunul svoje rezervy a došlo k spomínanému tankovému stretu medzi 25. a 27. októbrom 1944, kedy v miestnom potoku tiekla krv namiesto vody. Čechoslováci podporovali útok zatlačením nepriateľa a obsadením kóty 536 Javorie. V tomto momente mali už len 411 „aktívnych bodákov“, tzn. vojakov, ktorých bolo možné nasadiť na útočné operácie.

Boje pokračovali aj v prvej polovici novembra 1944, ale bez výrazného úspechu. Nepriateľská paľba do sektoru Čechoslovákov klesla zo štvorciferných čísiel na trojciferné. Začínalo byť jasné, že Bitka o Dukliansky priesmyk sa pomaly končí a 1. brigáda bola dokonca prvýkrát stiahnutá z frontu, aby si oddýchla. Do tohto momentu mal Armádny zbor straty na úrovni skoro 6 tisíc ľudí a vystrelil 128880 granátov a mín, čo predstavovalo 1031 ton granátov a mín.

18. novembra 1944 prešli oddýchnuté jednotky 1. brigády do útoku a obsadili kótu 532 Obšár. 3. brigáda sa dostala na severné svahy kóty 579 Čierťažík. Ďalší postup bol však zastavený a Čechoslováci sa zakopali na dosiahnutých líniách odrážajúc protiútoky. O dva dni neskôr útočili Nemci na Obšár zo susedných Zárub a kritická situácia primäla Svobodu k vytvoreniu skupiny, ktorej velil kapitán Leopold Kuncl a pozostávala z posádok tankov, rezervných spojárov, ženistov a ochrany veliteľa a štábu zboru. Skupina Kuncl, podporovaná 5. práporom, ktorému hrozilo obkľúčenie na južných svahoch Obšára, sa dala po dve minúty trvajúcej delostreleckej príprave do útoku a po 5 a pol hodinovom boji obsadila kótu 542 Záruby a zakopala sa na jej svahoch.

Počet aktívnych bodákov klesol na 172 a Čechoslováci dostali rozkaz brániť svoje pozície. Trestná rota už dlhú dobu krvácala na kopcoch pri obci Korejovce, kde bola nútená neustále útočiť smerom k hlavnej ceste. 22. novembra 1944 vytlačili Nemci Skupinu Kuncl do sedla medzi Záruby a Obšár. Všetky protiútoky boli odrážané silnou delostreleckou paľbou a streľbou zo šesťhlavňových mínometov Nebelwerfer. Do boja bolo hodených 43 nováčikov (ženistov), ktorí prešli trojdňovým pechotným tréningom. Mlelo sa z posledného. Na ďalší deň v ranných hodinách zaútočila Skupina Kuncl na Záruby a po troch hodinách bojov sa dostala 50 metrov od vrcholu, kde bojovala až do šiestej hodiny večernej. Následne Skupina Kuncl prevalcovala vrchol, kótu Záruby obsadila a dostala sa pod paľbu delostrelectva Červenej armády, ktorá bola informovaná o ich pozícii pod vrchom a snahe obsadiť ho. Takto musela Skupina Kuncl ustúpiť do sedla, lebo mala až 60% straty.

Uspela trestná rota, ktorej sa konečne podarilo obsadiť kótu 471 východne od obce Korejovce a mala prehľad nad hlavnou cestou medzi Krajnou Poľanou a Hunkovcami. 24. novembra 1944 zaútočila Skupina Kuncl, podporovaná dvoma československými prápormi, na kótu 542 Záruby a po odrazení dvoch nepriateľských protiútokov ju držala nadobro.

Vojakov do boja zblízka viedli štábny kapitán František Sedláček a kapitán Leopold Kuncl, pričom Kuncl bol ranený mínometnou paľbou. Vyznamenal sa podporučík Jíří Hrouda, spravodajský dôstojník 2. tankového práporu, ktorý padol po šliapnutí na mínu. Na jeho počesť premenovali vojaci vrch na Hroudovu výšinu.

Ondava a Jaslo

Hlavná cesta medzi Svidníkom a štátnou hranicou tak bola pod kontrolou Spojencov a nepriateľ sa stiahol na ďalšiu obrannú líniu za rieku Ondava. Moskalenko sa ešte snažil o útočné aktivity, ale Karpatsko-duklianskej operácii došiel dych. Čechoslováci spočiatku ešte útočili, ale postupne nahrádzali susedné sovietske jednotky a ich úsek frontu sa rozšíril až na 39 kilometrov. Svidník, Stropkov a okolité dediny sa na dlhšiu dobu ocitli priamo na frontovej línii.

Situácia Bitky o Dukliansky priesmyk do konca novembra 1944

Front sa pohol až v januári 1945, keď Červená armáda odštartovala Visliansko-odriansku operáciu s podpornou Jaselsko-gorlickou operáciou. Práve pri mestečku Jasło sa vyznamenali naši delostrelci a tankisti. Z piatich československých delostreleckých plukov získali tri čestný názov Jaselské. Naši tankisti pomohli prelomiť front a aj vďaka nim zmenil Moskalenko svoje plány a Červená armáda sa vrhla na mesto Jasło už v prvý deň. Útok viedli dva sovietske pešie pluky podporované obrnenými vlakmi a oslobodenia Jasła sa zúčastnili aj dva československé protitankové oddiely a zborový delostrelecký pluk pozostávajúci z húfnic kalibru 152mm.

Prečo sa naše tanky a delá ocitli pri Jasłe a zúčastnili sa tejto operácie? Nechýbali na svojom úseku frontu na rieke Ondave? Nuž, chýbali, ale… 1. československý armádny zbor urobil všetko preto, aby si ich odchod nepriateľ ani len nevšimol. Od Vianoc 1945 budovali naši ženisti drevené makety tankov a diel, ktoré mali oklamať a skutočne aj oklamali súpera. Odsun techniky sa dial iba v noci a bez svetiel, pričom každý deň sa využívali zvyšné tréningové tanky na robenie hluku v rôznych častiach frontu, aby vyvolávali dojem blížiacej sa ofenzívy práve v tomto smere. Podobne to fungovalo so zvyšnými delami a húfnicami, ktoré boli neustále presúvané, aby budili dojem vyšších počtov. Z nemeckých záznamov už teraz vieme, že Nemci si skutočne mysleli, že ofenzíva Červenej armády príde práve v smere do vnútrozemia Slovenska. Vďaka tomu v našom pohraničí držali silné rezervy, ktoré potom chýbali pri Jasłe alebo Varšave. Tento výsledok bol dosiahnutý bezchybnými aktivitami nášho Armádneho zboru a aj vďaka tomu nabrala Bitka o Dukliansky priesmyk na väčšom význame.

Najväčší význam Bitky o Dukliansky priesmyk však zotrváva v morálnej a nepriamej vojenskej podpore Slovenského národného povstania. Práve vďaka Dukle musel nepriateľ koncentrovať svoje sily z východného Slovenska v oblasti štátnej hranice. Vďaka Čechoslovákom a Sovietom bojujúcim v tejto bitke trvalo naše Povstanie o čosi dlhšie. V neposlednom rade šlo o veľkú príležitosť pre boj s nepriateľom a vyrovnávanie si účtov.

Slovenské národné povstanie však bolo čiastočne potlačené pred ukončením Bitky o Dukliansky priesmyk, pričom práve 28. október 1944 je často uvádzaný ako koniec tejto bitky. V tomto čase sa Čechoslováci a Sovieti bili o kopce medzi Svidníkom a štátnou hranicou. Ofenzívna operácia končí buď naplnením jej cieľov, alebo prechodom do dlhodobej obrany. Cieľom tejto operácie bolo dosiahnutie mesta Prešov, čo sa nepodarilo. Moskalenkova armáda prešla do dlhodobej obrany až na rieke Ondava. Kedy teda skončila Bitka o Dukliansky priesmyk? Ja sa prikláňam k dátumu 2. december 1944, keď Čechoslovákom bola prvýkrát rozšírená sekcia na rieke Ondava (aj keď ofenzívne pokusy pokračovali do 21. decembra 1944).

Čechoslováci mali počas Bitky o Dukliansky priesmyk straty skoro 7 tisíc ľudí, vrátane skoro 1500 padlých. Najviac obetí mali na svedomí míny, ktorých sa v tomto priestore nachádzalo až 2 milióny. Pozostatky po bojoch si vyžiadali ďalšie stovky životov ženistov a civilistov.

 

Čechoslováci v Bitke o Kyjev

Bitka pri Sokolove – zrod hrdiniek a hrdinov

Oslavovaním 8. mája si znevažujeme našu vlastnú históriu

Nesmrteľné Československo

Vlastizradca Jozef Tiso

Slovenské národné povstanie (1. diel) – severozápadný smer

Slovenské národné povstanie (2. diel) – juhozápadný smer

Slovenské národné povstanie (3. diel) – severovýchodný smer

Slovenské národné povstanie (4. diel) – severný smer

Slovenské národné povstanie (5. diel) – južný smer

Slovenské národné povstanie (6. diel) – fašistické represálie na Slovensku

Tokajícka tragédia

 

https://www.facebook.com/olejvladimir/

Teraz najčítanejšie