Denník N

A videl som tancovať večnosť – Masters Of Rock 2019

Zdroj: Masters Of Rock, Pragokoncert
Zdroj: Masters Of Rock, Pragokoncert

Rok začína januárom, ale pre mnohých sa kolobeh ich osobného života odvíja od akcie po akciu, od dovolenky po dovolenku a podobne. Ako dieťa som takto počítal dni od letného tábora do ďalšieho ročníka.
Prvý raz som do areálu likérky Jelínek vo Vizoviciach, kde sa koná festival Masters Of Rock, zavítal v roku 2007 a odvtedy nepravidelne ešte trikrát (keď nerátame súčasnosť, teda 2019).

Poznámka k obrázkom: pokiaľ nie je uvedené inak, ide o vlastné foto :)

Už prvá účasť ma svojho času ohromila, akurát séria bizarných zážitkov, konkrétne chlastajúci spolucestujúci v zájazdovom buse (a z toho vyplývajúca nutnosť často zastaviť na WC pauzy), kvôli ktorým som zmeškal koncerty kapiel Týr (vtedy som ich dosť počúval) a Hevein (čo dodnes ľutujem, lebo vydali iba jedno CD a koncerty už dávno nerobia), ma prinútila popremýšľať, ako si zlepšiť celkový zážitok pre budúce ročníky.

Odvtedy chodievam deň vopred a všetko, čo sa dá kúpiť alebo naplánovať dopredu, to si aj zariadim čím skôr. Vrátane toho, že si vytlačím program festivalu, vyznačím si, ktoré kapely chcem vidieť a kedy je zas čas na jedlo/pitie/WC či motanie sa po stánkoch.

Na plánovanie som kládol tentoraz ešte väčšiu dôležitosť, keďže išlo o akýsi návrat po rokoch a nemal som v úmysle čeliť nepríjemným prekvapeniam.

Cesta ubehla viacmenej v poriadku, bus do Brna síce trocha meškal, ale inak alles ako má byť. Kým som zamieril do kempu, chcelo to doplniť žalúdok. Obsluha v reštike na námestí v pohodičke, jedlo síce správne predražené, ale inak chutné (spokojnosť zostala aj ďalšie dni, keď som si tam chodil po baštu na obed).

V kempe som sa nestačil čudovať, zjavne pomerne veľa ľudí rozmýšľalo podobne ako ja v snahe si uchmatnúť dobré miesto na stan či auto. Po chvíľke zmäteného pobehovania v snahe zistiť, kde v tom labyrinte opáskovaných plôšok môžem zložiť svoje kosti, som sa dal do práce a zbastlil stan.

Času dosť, po “zabývaní” som sa vybral do hospúdky kúsok ďalej a založil si zárodok poznámok, z ktorých vychádza aj tento článok, trochu som počítal z knižky (Liar’s Key od M. Lawrencea, inak skvelé moderné adult fantasy, odporúčam), až sa ozvala mierna nevyspatosť z predošlých dní, a tak som si dal skorú dobrú noc asi o siedmej večer (ešte bez riadneho vankúša to nebolo veľmi žúžo).

Čakali ma totiž štyri náročné dni a síl bolo treba. Zároveň som sa prvýkrát podujal si priebeh festu podrobne zaznamenávať vo forme poznámok, fotiek a podobne, čiže o to viac :)

 

Deň I

“Služby” v kempe šli za tie roky mojej absencie slušne nahor, pribudli dokonca teplovodné sprchy, ej bisťu :D

Spomínaná „hospúdka“ v areáli kempu :) Názov uvádzať nebudem, lebo reklama, ale kto tam bol, isto spozná :)

Tak ako aj ďalšie dni, aj tento som začal v hospúdke klasickými raňajkami 2x párok plus 2x rožok plus horčica (toť gurmánske zážitky) a knihou.

Tešil som sa, čo mi Masters Of Rock ponúkne (ďalej len MOR). Festival ako tento by sa dal prirovnať ku švédskym stolom s mnohými menšími chodmi a niekoľkými hlavnými.

Ako prvú kapelu zakúsili moje uši symfonickú úderku Xandria. Počas svojej existencie vždy tak nejak oscilovala medzi príklonom k Within Temptation a k Nightwish. Išlo o vcelku príjemný set, spestrený krátkou oslavou gitaristových narodenín. Členovia kapely ho obdarovali nafukovacím jednorožcom :D

Ešte sa mi nechcelo motať po areáli. Sprvu som teda rozmýšľal, či predsalen nevyužiť čas na WC, ale reku skúsim, o čom sú tí… ehm, Saltatio Mortis. Nakoniec som zostal na celý set. Kapela predviedla svieži a pomerne hopsavý folk rock/metalový mix s gajdami a hurdy-gurdy (po česky niněry, po slovensky neviem). Mimoriadne pozitívnej reakcie sa od publika dočkali najmä pri takmer Korpiklaani-ovskej skladbe Nie Wieder Alkohol (sprvu som počul Wir lieben Alkohol :D).

Po krátkej pauze nasledovala prvá kapela, na ktorú som bol naozaj zvedavý. Fabia Lioneho a Lucu Turilliho iste mnohí fanúšikovia symfonického metalu poznajú ako akýchsi hlavných členov slávnej formácie Rhapsody Of Fire (ktorá momentálne tiež vcelku zdarne pokračuje, už ale v réžii Alexa Staropolliho).

Dve hrdličky k sebe opäť našli cestu a pod hlavičkou Turilli/Lione Rhapsody Turilli zložil materiál, ktorý síce nesie niektoré trademarky starých Rhapsody, ide však o progresívnejší a celkovo pestrejší materiál.

Na pódiu predviedla celá formácia energický a nadšený výkon, pochopiteľne aj primerane kvalitný. Striedali sa najväčšie pecky z “debutového” albumu a nadčasové hity z klasického portfólia Rhapsody (napriek tomu, že sa Lione v interview vyjadril, že niektoré typické “speedoviny” už hrať nebudú, aj také sa objavili). Časom, keď vydajú ďalšie nové CD, pochopiteľne bude pôvodného materiálu pribúdať.

Celkovo dominoval Lione, dokonca predviedol aj operné polohy, ako napríklad v nádhernej balade La Eroica.

Po Rhapsody sa pódia ujala dnes už pomerne skúsená symfo metalová kapela Delain. Niektorí poslucháči ich spočiatku prirovnávali k Within Temptation, okrem holandského pôvodu a symfonického základu ich ale ide pomerne ľahko rozlíšiť.

Celej tvorbe formácie, ako aj skladbám vybraným pre tento koncert, dominovali ľahké a príjemné melódie, vypointované silnými refrénmi. Speváčka Charlotte Wessels dávala zo seba maximum a z jej vkusného vystúpenia sršala charizma.

Hlavu mi rozheadbangovali najmä dve skladby, a to Suckerpunch (cez ňu som spoznal Delain) a emotívna hitovka We Are The Others (vznikla ako pocta zavraždenej Sophie Lancasterovej, ktorú spolu s priateľom napadli v parku, pričom ona zomrela a jej priateľ len tesne prežil po ťažkých zraneniach; vo všeobecnej rovine ide o vyznanie smerom k metalovej komunite).

Set Gamma Ray som nevidel celý. Je síce pravda, že dávnejšie som sa ich nevedel dopočúvať, ale časom (novšie albumy mi až tak nešmakovali) som objavil viacero kapiel, ktoré dostali prioritu. Zo súrodeneckej dvojice Helloween Gamma Ray som vždy preferoval tých druhých, ale aj tak, už nejaký čas nepatria medzi moje top.

To, čo som z nich počul, mi zaváňalo príjemnou nostalgiou. Priznám sa, že toho mladšieho speváka, ktorý Hansenovi vypomáhal so spevom, som nepoznal, možno mi niektorí z vás čitateľov túto informáciu doplní :)

Deň mali zakončiť ešte atraktívne koncerty kultových Uriah Heep a moderných hviezd Deathstars, a keďže Eluveitie nepatria medzi moje srdcovky (naposledy som na nich fičal ešte za čias albumu Slania), tak trocha som ich odignoroval (kto čakal nejaké postrehy z ich setu, sorry).

Kúsok pred jedenástou hodinou večer nastúpili na scénu legendárni Uriah Heep. Z hľadiska veku skoro archeologické exponáty, ale na ich výkonoch to vôbec nebolo cítiť. Či so súčasným alebo pôvodným spevákom, išlo im to naozaj hladko a keby zavriem oči, vek isto neuhádnem.

Jednoznačne najlepší set dňa, ukážka, ako sa má zahrať výborný rock/metalový koncert. Tvrdšie skladby, balady, ale i kedysi bežné “predvádzačky” jednotlivých inštrumentalistov v kapele v podobe improvizovaných sól.

Úžasnú hodinu aj pol zakončili signature hitom Easy Livin’  a potom ich čakal už len zaslúžený potlesk. Bravó, takto sa to robí \m/

Bolo mi jasné, že Deathstars ich úrovňou neprekonajú, ale z tých pár songov, čo som od nich poznal, som vytušil, že sa ešte oplatí zostať. Nemýlil som sa, a aj keď skladby plynuli pomalšie (išlo o miestami pomerne monotónny prúd), napumpované melódie som si vychutnal, najmä záverečný Blitzkrieg.

Táto noc šla omnoho lepšie. Kombinácia prítomnosti riadnych vankúšikov (s motívmi Avantasia – Moonglow a Dream Theater – Distance Over Time) a únavy z prvého dňa zariadili takpovediac instakill :D

 

Deň II

Nebudem robiť veľké nákupy, povedal som si, nope. Sľub sám sebe som samozrejme porušil hneď pri návšteve stánku s CDčkami, kde som počas festivalu zanechal na svoje pomery pomerne značnú sumu. Do mojej kolekcie si našli cestu albumy Avantasia – Moonglow, Evergrey – The Atlantic, Myrath – Legacy a Shehili a v rámci doplnenia diskografie Nightwishu aj ich zatiaľ posledný album Endless Forms Most Beautiful.

Moje úlovky z MOR 2019

Druhý deň som si vyhradil len na to najlepšie z ponuky.

Battle Beast naskočili na pódium ako skutočne divoké šelmy pripravené do boja o poslucháča. Klasický 80s heavy metal s bombastickými klávesami a atómovou bombou v podobe speváčky. Každý jeden song predstavoval aurálny masaker. Noora Louhimo s kapelou drvili všetko, čo ich hudbe stálo v ceste. Trochu škoda, že zo starších CD nezahrali viac skladieb, čo ale v konečnom dôsledku nebolo veľký nedostatkom, aj novší materiál obsahuje pecky.

Zvukovo aj výkonovo by som dokonca povedal, že predčili štúdiové nahrávky. Nešlo inak, len rozhýbať krčné svaly a poriadne si zaheadbangovať \m/

Amaranthe som pred veľa rokmi (ak sa dobre pamätám, vtedy prezentovali album Nexus ako čerstvú novinku) v podstate odignoroval, ale neskôr som si k nim našiel cestu. Ak ste čítali môj minuloročný článok o top CD roka 2018, viete, že ich najnovšie CD Helix som umiestnil na pomyselný trón.

Výmenou na poste clean mužského speváka za Nilsa Molina (známy z hard rock / power metalovej party Dynazty) stúpla ich celková úroveň minimálne o triedu vyššie.

Ich set bežal ako nezadržateľná ťažká lokomotíva vpred. Elize stíhala skvele spievať, predvádzať trochu gymnastiky a stále vyzerať očarujúco. GG6 obstarával drsnejšie vokály a zároveň pobehoval po pódiu ako splašený diviak. Nils svojim výrazným hard rockovým spevom šmrncnutým kilami charizmy parádne dopĺňal tím.

Jemne ma mrzelo, že mi nezahrali asi najväčšiu pecku z nového albumu, geniálny singel 365, ale inak hrané rytmy nútili telo nielen headbangovať, ale miestami aj tancovať a uľaviť tak boľavým krížom :)

Dimmu Borgir som mal dlhodobo zvláštny vzťah. Taká tá satanisticko/okultno/bububu stránka ich tvorby ma vždy obchádzala, avšak na ich hudbe ma fascinoval mix drsnejšieho základu a epickej symfoniky. Nikdy neboli medzi mojimi top, ale na ich CD som si dokázal zakaždým nájsť zopár songov, ktoré som si rád púšťal.

Podobne som vnímal aj ich set, ktorý som skoro celý presedel a čítal si knižku. Fanúšikovia kapely si ich isto užili viac, pre mňa šlo o pekný podmaz :)

Avantasia, ó, Avantasia \m/ Vidieť metalovú galashow tretí raz za jeden rok (najprv v Bratislave, potom v Prahe), čistý sen. Bolo mi jasné, že neuvidím úplne všetko, čo som mohol na ich vlastnom koncerte. Veľký rozdiel tam zas nakoniec nebol, keďže v Bratislave aj v Prahe značnú časť setu Sammet a company prekecali, zatiaľ čo vo Vizoviciach sa dosť krotili :)

V roku 2008 tu natáčali materiál pre neskoršie live DVD, vtedy ešte šlo o akýsi Sammetov pokus, či sa Avantasia ujme ako živé koncertné teleso. Odvtedy absolvoval niekoľko úspešných turné, pričom tour k Moonglow by sa dalo označiť ako prvé naozaj veľké a globálne, s plnou marketingovou mašinériou, aká k tomu patrí.

Ani po tretí raz ma Sammet a spol. nesklamali. Obzvlášť pekne a dojemne vyznela spomienka na Andreho Mátosa, ktorý sa zúčastnil viacerých turné Avantasie a predtým patril medzi stále opory kapiel ako Angra alebo Shaman.

Niečo mi našepkáva, že Adrienne Cowan a Ina Morgan zostanú v živom lineupe Avantasie aj na ďalšie turné, obe predvádzajú úžasné výkony, pričom najmä Cowan je využiteľná prakticky v akejkoľvek skladbe vďaka jej všestrannosti.

Akýkoľvek set Avantasie, aj keby trval štyri hodiny a nie tri či dve, sa vďaka svižnosti a plynulosti zdá ako tie kratšie, ktoré dostávajú “menšie” kapely. Každopádne, najlepší set druhého dňa a nebyť istej inej kapely (dozviete sa neskôr), aj najlepší koncert celého festivalu.

Posledné dva dni sľubovali mimoriadne nabité zostavy, a tak som to aj vzhľadom na únavu zabalil a vybral sa poriadne si oddýchnuť do kempu :)

 

Deň III

Brainstorm existujú pomerne dlho a neznejú dvakrát zle, ale nikdy sa u mňa neradili k obľúbeným. Keď sa už vyskytli na MOR, tak som si povedal, že tento inak fajn heavy/power metalový mix niekde na pomedzí Dio/Astral Doors/Black Majesty vyskúšam. Neskákal som síce nadšením ako pri niektorých iných kapelách, ale “malo to gule” a aj hlava s krkom si prišli na svoje.

Legion of the Damned som zvažoval, nakoniec som si ale počkal na Firewind. Počúvam a fandím im odkedy som študoval na VŠ, vtedy som ešte headbangoval na ich vtedajšiu novinku Allegiance (začínam sa pri takýchto spomienkach cítiť ako archeologická vykopávka).

Počas ich setu začalo slušne liať, ale kvalitný spevák a najmä gitarista-lodivod Gus G presvedčili prítomných metalistov, aby namiesto úteku niekam sa skryť vytiahli pršiplášte alebo iné vodeodolné náčinie a užili si hrané skladby, mimo iné aj ohnivú inštrumentálku The Fire and the Fury. Nezahrali mi síce Till The End Of Time, ale zvyšok setu odohrali parádne :)

Rage, ehm, Rage. Majú toľko albumov, že ich všetky ani nemám napočúvané. Vždy však vedeli dať dokopy pekné melódie s charakteristickým speváckym prejavom Peavyho Wagnera. Plus ten gimmick s orchestrom. Nie som žiadny hardcore fanda, ale muzička moc pjekná. Čakali ma ešte Satyricon a najmä dve položky, na ktoré som chcel zostať dosť svieži – TarjaWithin Temptation. Rage som si teda poctivo odsedel :)

Keď sa spomenie Satyricon, nikdy obzvlášť nehýkam nadšením, ale je pravda, že ich albumy VolcanoNow, Diabolical (teda tie, kde vraj zneli asi “najkomerčnejšie”) občas rád zablastim cez repráky. Akoby kapela čítala moje myšlienky a zaradili dosť čísel práve zo spomínaných CD, a tak som si ich koncert vcelku užil, čili môže byť.

Nasledovala Tarja. Od jej odchodu, resp. vyhadzovu z Nightwish už uplynulo k…. veľa rokov. Sólovú tvorbu som sledoval niekde po približne tretí album, potom som to vzdal. Spev samozrejme kvalitou nešiel dole, ale absencia Tuomasovho skladateľského umu bola (a stále je) citeľná.

Dám jej šancu, povedal som si. Prešla dlhá doba, vydala x ďalších CD. Hádam to kvalitou šlo hore. Skutočne šlo. Avšak stále sa to neťahá ani na slabšie chvíľky Nightwishu. Dead Promises ako nový singel je síce pomerne úderný, ibaže mu chýba niečo extra, čo pri Tuomasových výtvoroch je prítomné (taký ten faktor, že aj keby to spieval slabší spevák alebo speváčka, stále je inštrumentálna sekcia natoľko silná, že to utiahne, viď/počuj album Dark Passion Play, ktorý bol pôvodne písaný na Tarju, ale i s nie tak silnou Anette Olzon šlo o veľmi silnú nahrávku).

Jej set som si napriek tomu skutočne užil. Stále je to speváčka par excellence (pomalšie a clean pasáže aj tak nedáva tak dokonale ako povedzme Floor Jansen a pod.), s ťažko odolateľnou charizmou a prejavom na pódiu. Na nej celá show stojí a padá.

Tarja predviedla aj akúsi “svoju” verziu Nightwish-áckej klasiky Planet Hell. Svoje party dávala kvalitne, zvukovo to občas kolísalo, song však nakoniec “zabil” mužský part, kde ako diera v plote po bazuke chýbal hlas Marca Hietalu.

Ako súčasť festivalu skvelá voľba, na samostatný koncert by som ale nešiel, a ku kúpe jej sólo CD ma takisto nepresvedčila dostatočne.

Within Temptation ma svojho času spoločne s Nightwish-om priviedli do zasľúbenej zeme metalu. Konkrétne songy ako Mother Earth alebo Nemo :)

Po albume The Heart of Everything som sa nedokázal príliš dobre adaptovať na štýlové a zvukové premeny, akými Within Temptation prechádzali, azda v snahe sa odlíšiť od kapiel podobného razenia (a možno aj od možnej nálepky akéhosi kopiráku Evanescence, do ktorého síce malo, ale predsa občas skĺzli – What Have You Done, ehm ehm :D).

Takže na dlhé roky som na nich tak trocha zanevrel, i keď musím uznať, ich koncerty na MOR sa mi páčili tak či tak.

Medzitým uplynulo veľa vody, ako vraví klišé. Ja som sa veľmi zmenil a aj moje hudobné obzory sa rozšírili aj ďaleko mimo samotný metal či rock. I dal som Within Temptation druhú šancu.

Neľutujem, hernajs, neľutujem, bolo to MEGA, ako sa žiada zakričať môjmu jemne fanboyovskému ja. Rozhodne ma presvedčili, že musím dať šancu ich novšej tvorbe, počnúc albumom Unforgiving a (zatiaľ) končiac čerstvým Resist.

Bombastické efekty, podoba stage-u, prezentácia, to všetko podporené bezchybnými výkonmi kapely, dostali ešte symbolické vyšperkovanie či už najväčším trademark hitom Mother Earth v závere setu, alebo čarovným duetom Sharon Den Adel s Tarjou Turunen (moje dve hrdinky z čias, keď som ešte s metalom ledva začínal) v podobe songu Paradise (What About Us) z albumu Hydra.

Soulfly bol pre mňa jasná ignore voľba, a tak nastal čas na spánok, ráno ma čakalo balenie :)

 

Deň IV

Pakovanie za tmy nie je veľmi zábavná aktivita, a tak som túto nudnú časť odbavil už ráno a následne vyrazil do areálu na posledný deň zatiaľ veľmi vydareného ročníka MOR.

Špeciálne ráno. Slovenskú partičku z Nitry menom Symfobia ospevujú na nete, kam sa len pozriem, vrátane diskusií pod ich videami. Tie som si pozrel. Inštrumentálne konkurencieschopné minimálne na európskej úrovni, ak nie aj vyššie. Spevácky môže byť, pokiaľ speváčky zostávajú v polohách operných alebo tam, kde tóny a slová ťahajú.

Potom sa však dostávame do pasáží pomalších a viac “clean”, kde sa práve častokrát ukáže, nakoľko má daný spevák/speváčka zvladnutú anglickú výslovnosť. Áno, aj veľka Tarja v tomto departmente stále dokáže predviesť vtipné lapsusy, i skúsený borec ako Lione občas vylúdi tóny a la “eeeey italiano” :D Obaja títo speváci však dokážu výskyt takýchto momentov minimalizovať, prípadne šikovne skryť alebo zakamuflovať, aby to nebilo ako päsť na oko, čiže vo výsledku to nikto moc nerieši.

Musím uznať, že naživo tieto momenty neboli až také časté a obe speváčky ich zvládali lepšie ako v štúdiových verziách (skoro žiaden klip/video som nedokázal dopočúvať do konca, vždy mi tam niekde vyskočil moment s cringe-level výslovnosťou, ktorá mi rezala uši, sorry ladies), takže som celý set prežil nielen v zdraví, ale dokonca s istou dávkou nadšenia a nádeje.

Videl som totiž zdravo sebavedomú kapelu, ktorú podľa môjho skromného názoru od globálnejšieho úspechu/úrovne delí práve tento “detail”. Trošku popracovať na tej anglickej výslovnosti a bude to (s prepáčením za slangový/vulgárny výraz) “pop**ovka” na úrovni povedzme Elvellonu. Oproti Elvellonu má Symfobia tú výhodu, že sa ich zvuk tak veľmi nelepí na zvuk klasických albumov Nightwish a idú si viac vlastnou cestou (Elvellon silno čerpá z éry Century Child).

Toľko “rant” k Symfobii, verím, že si ich raz pridám do skupiny slovenských kapiel, ktoré si rád púšťam pravidelne (Castaway, Signum Regis, Within Silence, Anthology, Morna a pod.).

Serenity nemám napočúvaných vôbec, aj keď súdiac podľa výkonov ich frontmana na pomerne málo známom projekte Phantasma (spolu so speváčkou z Delain) by som to asi mal čoskoro napraviť.

Prekvapila ma, či skôr šokovala iná drobnosť, a to účasť Melissy Bonny (speváčka z nádejnej formácie Rage Of Light) v ich live lineupe. Škoda, že nedostala viac priestoru, ale aj takéto drobnosti vedia potešiť. Každopádne, isto si očekujem ich CDčka :)

Pred Evergrey som si dal menšiu prestávku, podľa ich setu z apríla (Randál, Bratislava) som vedel, že sa dá čakať koncert, ktorý preverí pripravenosť krku na maximálny stupeň headbangovania. Predviedli jeden z najlepších setov celého MOR a jednoznačne si zaslúžili väčší priestor ako necelú hodinku. Pesničky prefrčali ako nič, za usilovného práskania do basky, takže spokojnosť maximálna.

Pohľad na zostávajúce kapely ukazoval ku koncu dňa ešte Children Of Bodom, Steel Panther a najmä Dream Theater, a tak som Dark Tranquility (z melodeathu sa mi zďaleka nepáči všetko) a Primal Fear (power síce zbožňujem, ale pre tentokrát som si týchto titánov nepozrel, bolo si treba rozložiť posledné zvyšky síl) vypustil.

Children Of Bodom predviedli taký uragán, na aký som u nich aj z predošlých ročníkov zvyknutý. F*** count Alexiho Laiha síce stále konkuruje S*** počítadlu Erica Cartmana zo seriálu South Park, ale áno, uznávam, jemne ubral. Menej kecal a viac hral, čo je v jeho prípade len dobre :D

Do setlistu zaradili aj veľa starých peciek, čo ma vcelku potešilo, keďže novšie CD nemám až tak prejdené, a popravde, ani mi nelahodia tak ako staré parné valce typu Follow The Reaper :)

Zahrali aj hitovku In Your Face, teda song, ktorý je zodpovedný za fakt, že dnes dokážem nielen zniesť harsh vocals, ale ich v niektorých prípadoch aj oceniť. Ach jo, znovu tá nostalgia :)

Klapka a nachádzame sa uprostred divokých 80s, keď ešte časť metalovej a rockovej scény myslela popri hraní aj na chlastanie, drogy, hýrenie aj sexuálneho charakteru a tak. Mötley Crüe a pod., asi to poznáte aspoň letmo. Enter Steel Panther, parodická partička z USA.

Upozornenie: video nie je vhodné pre poslucháčov a divákov pod 18 rokov (varoval som vás :D)

Ťažko povedať, ako presne vznikla myšlienka skoncentrovať všetky parodovateľné elementy danej doby a štýlu muziky a života a dať tomu celému spin a la Simpsonovci či Spinäl Täp.

Politická korektnosť či moderné trendy v rámci #metoo a podobných iniciatív v rámci ich show rozhodne nehľadajte. Ak vám však konštantné sexuálne narážky (samé f***, penis, t**s a podobne), i keď mienené v rámci paródie, a ďalšie neslušné elementy prekážajú, ani si ich nevyhľadávajte.

Musím priznať, že hovádska časť môjho ja si nejakú časť ich setu užila, ale cca po hodine už to začínalo byť miestami trápne. Viac ako plnohodnotný koncert to pripomínalo stand up s hudobnou vložkou :D

Malo to svoje momenty, ale radšej mohli Steel Pantheru pol hodinu zobrať a dať ju povedzme Evergrey :)

Po ich odchode sa pódium nachystalo na kráľovský chod. Plátno s androidmi hralo efektami a v pozadí hrala vkusná elektronická namotávka, akýsi “final countdown” do začiatku setu.

Začali chirurgicky presne a tak isto aj po hodine a pol skončili.

Slovami opísať žijúcich a hrajúcich profesorov progresívnej muziky naživo, tie stroje v ľudskej koži neomylne podávajúce každý jeden tón s presnosťou laseru, je asi nemožné.

Celý čas ústa dokorán, bez slabého miesta (i keď niektorí sa sťažovali na nedostatky v ozvučení).

A potom to prišlo, ten MOMENT. Kedy kapela zahrá totálnu pecku, ktorá ukáže ich najsilnejšie stránky (v tomto prípade išlo o inštrumentálku, LaBrie ako spevák ukázal svoje kvality inde) a napriek tomu ju zahrajú (alebo aspoň zvykli zahrať) málokedy. Pecku, ktorú nečakáte, že prásknu do setu.

Dance. Of. Eternity. Tanec večnosti. Dalo by sa polemizovať, či ide o lepšie vystavanú skladbu ako povedzme Stream Of Consciousness, tam však dostáva priestor excelovať najmä mozog kapely John Petrucci, zatiaľ čo v Dance Of Eternity sa predvedie celá kapela.

Dream Theater namixovali dokonale vyvážený setlist, až mi po tej hoďke a pol bolo ľúto, že nepridajú ešte raz toľko.

Avantasia síce dostala viac času, ale sorry Tobiasi, tentoraz pomyselné zlato za naj show celého MORu dávam práve skupine hudobných profesorov z USA, ktorí na pódiu rozohrali skutočné snové divadlo, kde si mysle poslucháčov na minúty zatancovali aj s večnosťou, keď už mám byť poetický :D

 

Deň navyše

Po feste som sa pomaly odobral do kempu, kde som preklínal svoje inak skvelé miesto na stan. Ani lúč svetla, musel som sa teda modliť, aby mi vydržala baterka mobilu dosť dlho na to, aby som stihol zložiť a spakovať stan (mal som síce so sebou powerbank, ale v pomerne vlhkých podmienkach som nepokladal za najlepší nápad to použiť).

Z plánovaného oddychu po dosť namáhavej ceste ďalší deň moc nebolo. Bol som ešte pripravený absolvovať samostatný koncert Dream Theateru v bratislavskej AXA Aréne.

Spomienky na festival boli ešte čerstvé a nestihlo ubehnúť dosť času medzi festom a touto show, preto som ju bral ako akýsi extra deň k MORu.

Persona Grata som si ešte s kofolou v ruke vypočul zvonku. Tesseract som skúsil v rámci zvedavosti. Nebolo to zlé, taký viac variovaný Meshuggah :D

Dream Theater zahrali takmer na tón rovnakú show aj so všetkým ako na MORe. Samozrejme, pecka. Pre mňa takisto vzácna možnosť akoby ťuknúť na replay a kuknúť si majstrov znovu :)

Zhoda setu a celkovo atmosféry je aj dôvod, prečo som sa rozhodol tento koncert nepokryť v samostatnom článku, ale tu :)

 

Záverečné zhodnotenie a zopár ďalších slov

Asi to vyznie zvláštne od chlapa, ktorý ešte relatívne nedávno (povedzme :D) oslavoval tridsiatku, ale darmo, aj tridsať nie je dvadsať. Aj napriek cvičeniu vo fitku a celkovo lepšej fyzickej kondícii neviem odstáť na koncertoch toľko ako kedysi. Preto som aj zvykol vypustiť niektoré kapely, ktoré som až tak netúžil vidieť, prípadne pri iných som využil drevenú tribúnu trochu ďalej od pódia, ale stále počúval/pozeral set.

Celkovo MOR ide s dobou. V dobrom aj v zlom. V dobrom som v niektorých oblastiach videl síce zdanlivo malé, ale príjemné zlepšenia.

V horšom asi trend, aký vidieť na azda každom koncerte – tam, kde zvykli byť hore najmä “paroháče”, často dominujú mobily. Inokedy patrím medzi veľkých priaznivcov moderných technológií, ale tu to miestami bolo až komické. Áno, aj ja som fotil. Štýlom pár fotiek hlavne na začiatku, aby som zachytil scénu a komplet kapelu, len občas niektoré peckózne momenty (ak som stihol vybrať mobil z vačku) a IBA vo výnimočných prípadoch som aj niečo natočil.

Pri niektorých jedincoch som ale nevedel, či si prišli koncert užiť, alebo si ho len natočiť pre neskoršie zhliadnutie. Bol som v tom, že na koncert sa ide pozrieť na kapelu a užiť si ich vystúpenie naživo, tak, ako to žiadna obrazovka alebo repro sústava doma nemá šancu ponúknuť. Ale ok, prežijem :)

Masters Of Rock 2019 rozhodne nesklamal a už teraz škeblím euro k euru, aby som sa mohol budúci rok vrátiť (ak sa zas nazbiera dostatočne lákavý lineup) a z nepravidelných účastí spraviť pravidelné.

Dekorovanie oblečenia páskami z predošlých ročníkov je kreatívny nápad, ktorý rozhodne mienim nasledovať.

Asi takto nejako. Fest bol mega. Vďaka štýlovému zápisníku s motívom World of Warcraft: Legion sa mi dúfam podarilo zachytiť čo najviac. Verím, že ste sa z predošlej litánie aj niečo dozvedeli, a dúfam, že sa na budúcom ročníku MORu (prípadne aj na nejakom koncerte hlavne v Bratislave) stretneme ako bratia a sestry v metalovej zbroji :D \m/

Ďakujem za pozornosť a prajem čo najviac skvelého metalu \m/

Zdroj: Meme Generator

 

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kizák

Metalista, ktorému nie je jedno, čo sa deje vo svete i doma :)))