Sekvencie zo súkromia

Dedo

V tomto „českom“ dome s priľahlým sotva desaťárovým pozemkom sa zrodil môj súkromný raj. S detským úžasom som kdečo pozoroval prvý raz: v jesennom opare rodiaci sa ranný úsvit, slnko, ktoré vyťahovalo spoza horizontu oranžovočervenú stuhu s pásom svetla, ktorý sa tiahol od východu na juh ponad mesto, mrazom pomaľované okná, zobúdzajúcu sa ulicu so zasneženými strechami domov, z ktorých trčali dymiace komíny…

Pod Červeným brehom vzniklo moje prvé priateľstvo. Mojím nerozlučným kamarátom sa stal najmladší syn štátneho zamestnanca horthyovského Maďarského kráľovstva. Krátko po prvej viedenskej arbitráži sa presťahoval s mladou manželkou z Budapešti do Košíc. Ani jeden z ich štyroch synov sa nenarodil v Maďarsku, ale v oslobodených Košiciach. Hlava rodiny za najdôležitejšie kritérium maďarstva považovala vnútorné stotožnenie s dejinami svojho národa, siahajúcimi hlboko do čias Rakúsko-Uhorska, a bezvýhradné vyznávanie katolíckej viery. Výchovu synov k zbožnosti a k viere ako prejav rodinnej náboženskej kultúry založil na autoritárskom prístupe a netolerantnom spôsobe komunikácie. Zjednodušene povedané, na princípe viery bez diskusie.

U nás doma sa stále veľa rozprávalo po maďarsky. Až denný kontakt s touto rodinou ma naučil vnímať druhovo odlišnú kultúru. Ich byt v takzvanom poštárskom bloku na našej ulici pripomínal zašlú slávu budapeštianskych meštiackych rodín s patinou mondénneho salóna. Obývačku dekorovali ťažké, striebrom vyšívané brokátové závesy so stočenou šnúrou ukončenou robustným strapcom, fajnové kusy fajansy a úžitkového porcelánu, steny skrášľovali gobelíny. Osobitné miesto zaujali reprodukcie obrazov z korunovácie Sissi za uhorskú kráľovnú v roku 1867 a posledného rakúskeho cisára a uhorského kráľa, arcivojvodu Karola I. Habsburského.

Chlapci z dlhej chvíle odkiaľsi vytiahli otcovu helmicu maďarského kráľovského hasiča, slávnostnú šabľu, ozdobnú dýku či iné svojráznosti zašlých čias. S kamarátom sme sa bežne zhovárali po maďarsky. V našom materinskom jazyku. Hovoriť po slovensky sme sa učili, až keď sme začali chodiť do školy. Takýto kult v prostredí Košíc nebol nezvyčajný.

V prízemnom byte žili moji starí rodičia. Pokladám za šťastie, že som rástol v ich blízkosti. Mali pre nás deti veľké porozumenie. Babička dobre varila. Vo vychýrenom košickom hoteli Schalkház pracovala ako jedna z pomocníc kuchynského personálu. Stačilo, aby som ju pozoroval pri varení a z kuchárskeho remesla som sa mnohé naučil už ako chlapec.

Dedo ma upútaval svojím rozprávačstvom. Vedel zatlačiť na citlivú dušu detského poslucháča. Najprv ho obklopil primeranou kulisou a svojským odtieňom hlasu. Raz žartovným, inokedy sprísneným tónom si vynútil, aby mu venoval sústredenú pozornosť. Potom upreným zrakom pokojných hnedých očí ho nenáročky nutkal lipnúť na jeho tvári. Hoci mimicky nepôsobila nijako zvláštne, vzbudzovala prísnosť a rešpekt. U tohto zrnitého rozprávača nad dejom stál podmanivý vplyv ním vnucovaných predstáv a nad témou podanie s pomaly plynúcim rozvážnym slovným prejavom. Dedova reč zanechávala v mojej mysli hlboký dojem, čím sa mi pevne vryla do pamäti.

Najmä za jesenných a zimných súmrakov, keď babička mala ešte plné ruky práce v kuchyni, s dedom sme ostávali sami vo veľkej obývačke. Nezažíhali sme. Nie žeby sa šetrilo, ale vo chvíľach, keď sa deň mení na noc, dedo držal čiernu hodinku. Z kachľovej pece, v ktorej sa od rána kúrilo, sálalo príjemné teplo. Cez otvory dvierok blikotal oheň, svetielko poskakovalo po vyleštených parketách i po stene.

Sedával som pri peci v prútenom kresle, dedo za masívnym oválnym jedálenským stolom. Bol tuhý až vášnivý fajčiar. S prichádzajúcim večerom fajčil jednu cigaretu za druhou. Šúľal si ich z tabaku Standard. Keď dofajčil jednu, ušúľal si ďalšiu. A potom ešte ďalšiu. Vo vzduchu ťahavo putovali miestnosťou sivastobelasé kúdole dymu. Niekedy sa nám nad hlavami šírili hotové mračná. Keď sa dedo znenazdajky pozvoľna rozvravel, ožívali pred mojím zrakom – na prosté, nehľadané slovo tohto predčasne zostarnutého muža – raz čarovné deje z jeho chlapčenského života, inokedy smutno-trúchlivé spomienky z vojnových zážitkov.

Obaja starí rodičia si pamätali idylické rakúsko-uhorské Košice z pôvabných bezstarostných čias medzi rokmi 1890 až 1914, v európskych dejinách pomenovaných ako Belle Époque. V rozpomienkach sa najviac vracali k rušnej podobe Košíc z obdobia Veľkej vojny. Pútavo opisovali, ako pred ich už nie detskými, ale ešte stále nie dospelými očami horelo obrovské nadšenie obyvateľov pri vypovedaní vojny Srbsku. Tisícky Košičanov sa zhromaždili na Fő utcza. Pri soche Honvéda v parku vedľa Kostola sv. Michala počúvali vlastenecké prejavy mešťanostov a oficierov, ktorým ani nerozumeli.

Cudzo im znelo najmä slovo háború. Mnohí naň zabudli. Veď vojna sa ich nedotkla celé desaťročia. Kto by bol povedal, že štvrťstoročie trvajúca vľúdna, pokojná a mierumilovná atmosféra vrcholiacej secesie predznamenáva ticho pred búrkou? Kto by bol tušil, že nastanú obludné vojnové desy, v dôsledku ktorých zaniknú tri veľké monarchie strednej a východnej Európy – Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Rusko – a na ich mieste vzniknú dve impériá, boľševické Rusko a nacistické Nemecko, čo splodia dva krvilačné totalitné systémy?

Košice ako sídlo veliteľstva VI. c. a k. armádneho zboru rakúsko-uhorskej armády boli oporným bodom vojenského velenia a zároveň vojenským mobilizačným centrom severovýchodnej časti Uhorskej ríše. Už v prvých dňoch od vypuknutia vojny zaplavili mesto branci a odvedení vojaci z okolitých žúp.

V lete roku 1914 deda ochránil pred mobilizáciou do habsburského vojska vek – bol sotva pätnásťročné chlapčisko. Lenže o tri roky neskôr jeho vek už nikoho nezaujímal. Odvodová komisia ho poslala k pešiemu výcvikovému regimentu. Syn fiakristu, mladý mestský robotník s talentom tisícich remesiel bez výučného listu oblečený do c. k. mundúra prešiel uprostred jesene 1917 základným pechotným výcvikom na košickom gyakorlótéri. Potom ho odvelili k 34. pešiemu regimentu 27. pechotnej divízie. Bola súčasťou košického VI. armádneho zboru. Pluk môjho deda patril medzi radové regimenty s výrazným zastúpením slovenského mužstva. Mal bohatú tradíciu. Vo zväzkoch habsburskej armády existoval už od roku 1733.

V spomienkach sa veľakrát vracal k frontovým útrapám. Rozprával, ako regiment odvelili spolu s ďalšími divíznymi jednotkami na front na rozľahlé roviny západnej Haliče. Neskôr ich nasadili proti ruským jednotkám na východnom fronte, kde bojovali do polovice jari 1918. Odtiaľ ich rakúsko-uhorské armádne velenie poslalo na taliansky front. Ako čerstvé posily čoskoro vstúpili do ofenzívnych bojov pri povestnej rieke Piava.

Mohutný nápor c. a k. rakúsko-uhorskej armády stroskotal v polovici júna na jednom z rozhodujúcich protiútokov talianskych jednotiek. K vojenskému debaklu dopomohla kulminácia hladiny tohto alpského vodného toku v období jarného topenia snehu.

Po bezhlavom úteku sa dedo a jeho spolubojovníci v jednej chvíli náhle dostali do ťažkého položenia. Dobehli k zvyškom rozstrieľaného mosta. Väčšina vojakov sa rozhodla Piavu preplávať. Veľa frontových kamarátov z jeho kompánie sa utopilo. Nechýbalo veľa a dedo by sa bol pominul s nimi. Júnová ofenzíva znamenala pre habsburské vojská veľkú porážku. Tisíce rakúsko-uhorských vojakov ostali do konca vojny v talianskom zajatí. Medzi nimi aj môj dedo.

A Nagy Háború sa pre neho skončila. Domov na Železnú ulicu sa vrátil pol roka po svojich devätnástych narodeninách. Mal dvadsaťštyri rokov, keď si 26. mája roku 1923 bral za manželku devätnásťročnú nevestu z Košíc. Jej korene siahali do humenského kaštieľa, kde sa narodila. Bol už najvyšší čas. Presne o dva mesiace po sobáši prišla na svet ich prvorodená dcéra. Moja mama.

Habsburská monarchia definitívne zanikla. Z pekla zákopovej vojny sa vracali domov väčšinou zlomení muži. Z beznádeje a skľúčenosti stratili posledné zvyšky viery v to, za čo bojovali – v panovníka, v monarchiu, v národ. Aj vieru v Boha, keď doráňaní, dokaličení na duši mnohí ochabli v láske k Bohu, následkom čoho stratili základ pre lásku k blížnemu.

Košičania sa lúčili so starou ríšou. Za odchádzajúcou érou pálili mosty. Všetko, čo prenechali Maďarom, sa odvážalo do Budapešti. Niečo dejinné tu ostalo, no toho, čo tu neostalo, bolo viac. Či nevedomky, či z euforického nadšenia sme im v podstate prenechali deväťstoročné dejiny, a tým sme si ich z veľkej časti sami zašantročili.

V zrodenej Československej republike nebolo nič isté. Ustavične bola na programe dňa otázka hraníc a nevyriešená dilema, či existuje československý národ, alebo či jestvujú samostatne Slováci a samostatne Česi. V novom štátnom útvare sa mnohí cítili ako na návšteve. Považovali ho za dočasný jav, za produkt momentálnej medzinárodnej situácie. Mysleli si, že to, čo sa udialo, je akési riešenie na pár rokov. Žili v presvedčení, že pomery sa čoskoro zmenia a zavládnu staré časy.

Nadišiel 29. december 1918. Do Košíc nečakane vmašírovali československí legionári. Mesto na sklonku roka obsadili pomerne hladko. Až vtedy sa Kassa stala pre jej obyvateľov Košicami. Nasledujúce mesiace nového roka 1919 neboli ani pokojné, ani vľúdne. Veľa Košičanov – len čo sa zorientovali v novej situácii – sa začalo k novému štátu správať odmietavo, ba priam vzpurne. Nevedeli si predstaviť definitívny zánik veľkého Uhorska. Dejiny však ukázali, že európska spoločnosť sa v povojnovej realite nezvratne uberala iným smerom. Mátohy nenávistných ideológií – fašizmus, nemecký národný socializmus, komunizmus – ju napokon stiahli do priepasti a pekne po poriadku spôsobili postupný rozklad jej tradičných hodnôt.

Kassa bola pre deda nielen súčasťou jeho identity, ale čímsi ako zárodočnou placentou. Historické i bytostné spríbuznenie so svojím rodným mestom siahalo k jeho najbližším predkom, čo bolo vidno pri reminiscenciách na mladosť, na staré časy, ale aj pri kriticko-uštipačných zmienkach o iracionálnych či šovinistických Košiciach.

Bližšia mu ostala maďarská mentalita. Zrkadlila sa v ňom v spôsobe myslenia i zmýšľania o predprevratovom živote s Maďarmi, o poprevratovom živote s Čechmi, o opakovanom živote s Maďarmi po prvom viedenskom diktáte, keď sa Košice stali z donútenia znovu Kassa v prospech Maďarského kráľovstva.

V sproletarizovaných Košiciach skrsli veľké nádeje v prostredí mestského obyvateľstva, kde prevládali zlé bytové a vyživovacie pomery. Košičania zo sociálne slabších vrstiev očakávali, že ak sa už na troskách jedného štátu vybuduje štát nový, tak príde aj čosi viac, že sa naplnia ideály, o čo sa so silnejúcim emocionálnym nábojom usilovala jedna celá generácia.

Nie pragmatické pohnútky, ako získať výnosné koryto či aspoň významnejšie korýtko, ale zreálnenie vízií sa malo stať odpoveďou na mnohé rozhodujúce otázky. Predovšetkým na tie, čo sa týkali nastolenia toľko očakávanej sociálnej spravodlivosti. Postupne pod ťarchou nekonečného vajatania v efemérnej budúcnosti sa v smelých hlavách začali rodiť pochybnosti v otázke prechovávania vážnosti a úcty k prvej republike. Nadíde vôbec v nových podmienkach čas, aby robotník s talentom tisícich remesiel bez výučného listu už konečne prestal byť večne putujúcim nádenníkom?

(Text je časťou rukopisu z pripravovanej knihy Letmé premietanie zaradeného do oddielu Rozprávanie pod názvom Sekvencie zo súkromia.)