Denník N

Sekvencie zo súkromia

"Český" dom na Havlíčkovej ulici v Košiciach. Autorka kresby: Ing. arch. Eva Lorenzová, 2001, lavírovaná kresba
„Český“ dom na Havlíčkovej ulici v Košiciach. Autorka kresby: Ing. arch. Eva Lorenzová, 2001, lavírovaná kresba

Žili sme na poschodí dvojpodlažnej vilky. Postavili ju českí stavitelia na severe Košíc po prevrate okolo roku 1922 v tichej štvrti neďaleko Červeného brehu. Ulica, kde dom stojí, dodnes nesie meno Havlíčkova. Bývali sme v ňom s maminými rodičmi, ktorí ho mali v nájme od roku 1942 od bratislavských majiteľov Polónyiovcov. Početná rodina tu prežila turbulentné roky ľúteho 20. storočia: vojnové mory, povojnové víchrice, temné roky päťdesiate.

Dedo

V tomto „českom“ dome s priľahlým sotva desaťárovým pozemkom sa zrodil môj súkromný raj. S detským úžasom som kdečo pozoroval prvý raz: v jesennom opare rodiaci sa ranný úsvit, slnko, ktoré vyťahovalo spoza horizontu oranžovočervenú stuhu s pásom svetla, ktorý sa tiahol od východu na juh ponad mesto, mrazom pomaľované okná, zobúdzajúcu sa ulicu so zasneženými strechami domov, z ktorých trčali dymiace komíny…

Pod Červeným brehom vzniklo moje prvé priateľstvo. Mojím nerozlučným kamarátom sa stal najmladší syn štátneho zamestnanca horthyovského Maďarského kráľovstva. Krátko po prvej viedenskej arbitráži sa presťahoval s mladou manželkou z Budapešti do Košíc. Ani jeden z ich štyroch synov sa nenarodil v Maďarsku, ale v oslobodených Košiciach. Hlava rodiny za najdôležitejšie kritérium maďarstva považovala vnútorné stotožnenie s dejinami svojho národa, siahajúcimi hlboko do čias Rakúsko-Uhorska, a bezvýhradné vyznávanie katolíckej viery. Výchovu synov k zbožnosti a k viere ako prejav rodinnej náboženskej kultúry založil na autoritárskom prístupe a netolerantnom spôsobe komunikácie. Zjednodušene povedané, na princípe viery bez diskusie.

U nás doma sa stále veľa rozprávalo po maďarsky. Až denný kontakt s touto rodinou ma naučil vnímať druhovo odlišnú kultúru. Ich byt v takzvanom poštárskom bloku na našej ulici pripomínal zašlú slávu budapeštianskych meštiackych rodín s patinou mondénneho salóna. Obývačku dekorovali ťažké, striebrom vyšívané brokátové závesy so stočenou šnúrou ukončenou robustným strapcom, fajnové kusy fajansy a úžitkového porcelánu, steny skrášľovali gobelíny. Osobitné miesto zaujali reprodukcie obrazov z korunovácie Sissi za uhorskú kráľovnú v roku 1867 a posledného rakúskeho cisára a uhorského kráľa, arcivojvodu Karola I. Habsburského.

Tzv. poštársky blok na Havlíčkovej ulici v Košiciach. Foto: Tibor Kočík, 31. 10. 2018

Chlapci z dlhej chvíle odkiaľsi vytiahli otcovu helmicu maďarského kráľovského hasiča, slávnostnú šabľu, ozdobnú dýku či iné svojráznosti zašlých čias. S kamarátom sme sa bežne zhovárali po maďarsky. V našom materinskom jazyku. Hovoriť po slovensky sme sa učili, až keď sme začali chodiť do školy. Takýto kult v prostredí Košíc nebol nezvyčajný.

V prízemnom byte žili moji starí rodičia. Pokladám za šťastie, že som rástol v ich blízkosti. Mali pre nás deti veľké porozumenie. Babička dobre varila. Vo vychýrenom košickom hoteli Schalkház pracovala ako jedna z pomocníc kuchynského personálu. Stačilo, aby som ju pozoroval pri varení a z kuchárskeho remesla som sa mnohé naučil už ako chlapec.

Dedo ma upútaval svojím rozprávačstvom. Vedel zatlačiť na citlivú dušu detského poslucháča. Najprv ho obklopil primeranou kulisou a svojským odtieňom hlasu – raz žartovným, inokedy sprísneným tónom – si vynútil, aby mu venoval sústredenú pozornosť. Potom upreným zrakom pokojných hnedých očí ho nenáročky nutkal lipnúť na jeho tvári. Hoci mimicky nepôsobila nijako zvláštne, vzbudzovala prísnosť a rešpekt. U tohto zrnitého rozprávača nad dejom stál podmanivý vplyv ním vnucovaných predstáv a nad témou podanie – pomaly plynúci rozvážny slovný prejav. Takto sa mi dedova reč, ktorá zanechávala v mojej mysli hlboký dojem, pevne vryla do pamäti.

Najmä za jesenných a zimných súmrakov, keď babička mala ešte plné ruky práce v kuchyni, s dedom sme ostávali sami vo veľkej obývačke. Nezažíhali sme. Nie žeby sa šetrilo, ale vo chvíľach, keď sa deň mení na noc, dedo držal čiernu hodinku. Z kachľovej pece, v ktorej sa od rána kúrilo, sálalo príjemné teplo. Cez otvory dvierok blikotal oheň, svetielko poskakovalo po vyleštených parketách i po stene.

Sedával som pri peci v prútenom kresle, dedo za masívnym oválnym jedálenským stolom. Bol tuhý až vášnivý fajčiar. Zapaľoval cigaretu za druhou. Šúľal si ich z tabaku Standard. Vo vzduchu ťahavo putovali miestnosťou sivastobelasé kúdole dymu. Niekedy sa nám nad hlavami šírili hotové mračná. Keď sa dedo znenazdajky pozvoľna rozvravel, ožívali pred mojím zrakom – na prosté, nehľadané slovo tohto predčasne zostarnutého muža – raz čarovné deje z jeho chlapčenského života, inokedy smutno-trúchlivé spomienky z vojnových zážitkov.

Obaja starí rodičia si pamätali idylické rakúsko-uhorské Košice z pôvabných bezstarostných čias medzi rokmi 1890 až 1914, v európskych dejinách pomenovaných ako Belle Époque. V rozpomienkach sa najviac vracali k rušnej podobe Košíc z obdobia Veľkej vojny. Pútavo opisovali, ako pred ich už nie detskými, ale ešte stále nie dospelými očami horelo obrovské nadšenie obyvateľov pri vypovedaní vojny Srbsku. Tisícky Košičanov sa zhromaždili na Fő utcza. Pri soche Honvéda v parku vedľa Kostola sv. Michala počúvali vlastenecké prejavy mešťanostov a oficierov, ktorým ani nerozumeli.

Cudzo im znelo najmä slovo háború. Mnohí naň zabudli. Veď vojna sa ich nedotkla celé desaťročia. Kto by bol povedal, že štvrťstoročie trvajúca vľúdna, pokojná a mierumilovná atmosféra vrcholiacej secesie predznamenáva ticho pred búrkou? Kto by bol tušil, že nastanú obludné vojnové desy, v dôsledku ktorých zaniknú tri veľké monarchie strednej a východnej Európy – Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Rusko – a na ich mieste vzniknú dve impériá, boľševické Rusko a nacistické Nemecko, čo splodia dva krvilačné totalitné systémy?

Košice ako sídlo veliteľstva VI. c. a k. armádneho zboru rakúsko-uhorskej armády boli oporným bodom vojenského velenia a zároveň vojenským mobilizačným centrom severovýchodnej časti Uhorskej ríše. Už v prvých dňoch od vypuknutia vojny zaplavili mesto branci a odvedení vojaci z okolitých žúp.

V lete roku 1914 deda ochránil pred mobilizáciou do habsburského vojska vek – bol sotva pätnásťročné chlapčisko. Lenže o tri roky neskôr jeho vek už nikoho nezaujímal. Odvodová komisia ho poslala k pešiemu výcvikovému regimentu. Syn fiakristu, mladý mestský robotník s talentom tisícich remesiel bez výučného listu oblečený do c. k. mundúra prešiel uprostred jesene 1917 základným pechotným výcvikom na košickom gyakorlótéri. Potom ho odvelili k 34. pešiemu regimentu 27. pechotnej divízie. Bola súčasťou košického VI. armádneho zboru. Pluk môjho deda patril medzi radové regimenty s výrazným zastúpením slovenského mužstva. Mal bohatú tradíciu. Vo zväzkoch habsburskej armády existoval už od roku 1733.

V spomienkach sa veľakrát vracal k frontovým útrapám. Rozprával, ako regiment odvelili spolu s ďalšími divíznymi jednotkami na front na rozľahlé roviny západnej Haliče. Neskôr ich nasadili proti ruským jednotkám na východnom fronte, kde bojovali do polovice jari 1918. Odtiaľ ich rakúsko-uhorské armádne velenie poslalo na taliansky front. Ako čerstvé posily čoskoro vstúpili do ofenzívnych bojov pri povestnej rieke Piava.

Mohutný nápor c. a k. rakúsko-uhorskej armády stroskotal v polovici júna na jednom z rozhodujúcich protiútokov talianskych jednotiek. K vojenskému debaklu dopomohla kulminácia hladiny tohto alpského vodného toku v období jarného topenia snehu.

Po bezhlavom úteku sa dedo a jeho spolubojovníci v jednej chvíli náhle dostali do ťažkého položenia. Dobehli k zvyškom rozstrieľaného mosta. Väčšina vojakov sa rozhodla Piavu preplávať. Veľa frontových kamarátov z jeho kompánie sa utopilo. Nechýbalo veľa a dedo by sa bol pominul s nimi. Júnová ofenzíva znamenala pre habsburské vojská veľkú porážku. Tisíce rakúsko-uhorských vojakov ostali do konca vojny v talianskom zajatí. Medzi nimi aj môj dedo.

A Nagy Háború sa pre neho skončila. Domov na Železnú ulicu sa vrátil pol roka po svojich devätnástych narodeninách. Mal dvadsaťštyri rokov, keď si 26. mája roku 1923 bral za manželku devätnásťročnú nevestu z Košíc. Jej korene siahali do humenského kaštieľa, kde sa narodila. Bol už najvyšší čas. Presne o dva mesiace po sobáši prišla na svet ich prvorodená dcéra. Moja mama.

Habsburská monarchia definitívne zanikla. Z pekla zákopovej vojny sa vracali domov väčšinou zlomení muži. Z beznádeje a skľúčenosti stratili posledné zvyšky viery v to, za čo bojovali – v panovníka, v monarchiu, v národ. Aj vieru v Boha, keď doráňaní, dokaličení na duši mnohí ochabli v láske k Bohu, následkom čoho stratili základ pre lásku k blížnemu.

Košičania sa lúčili so starou ríšou. Za odchádzajúcou érou pálili mosty. Všetko, čo prenechali Maďarom, sa odvážalo do Budapešti. Niečo dejinné tu ostalo, no toho, čo tu neostalo, bolo viac. Či nevedomky, či z euforického nadšenia sme im v podstate prenechali deväťstoročné dejiny, a tým sme si ich z veľkej časti sami zašantročili.

V zrodenej Československej republike nebolo nič isté. Ustavične bola na programe dňa otázka hraníc a nevyriešená dilema, či existuje československý národ, alebo či jestvujú samostatne Slováci a samostatne Česi. V novom štátnom útvare sa mnohí cítili ako na návšteve. Považovali ho za dočasný jav, za produkt momentálnej medzinárodnej situácie. Mysleli si, že to, čo sa udialo, je akési riešenie na pár rokov. Žili v presvedčení, že pomery sa čoskoro zmenia a zavládnu staré časy.

Nadišiel 29. december 1918. Do Košíc nečakane vmašírovali československí legionári. Mesto na sklonku roka obsadili pomerne hladko. Až vtedy sa Kassa stala pre jej obyvateľov Košicami. Nasledujúce mesiace nového roka 1919 neboli ani pokojné, ani vľúdne. Veľa Košičanov – len čo sa zorientovali v novej situácii – sa začalo k novému štátu správať odmietavo, ba priam vzpurne. Nevedeli si predstaviť definitívny zánik veľkého Uhorska. Dejiny však ukázali, že európska spoločnosť sa v povojnovej realite nezvratne uberala iným smerom. Mátohy nenávistných ideológií – fašizmus, nemecký národný socializmus, komunizmus – ju napokon stiahli do priepasti a pekne po poriadku spôsobili postupný rozklad jej tradičných hodnôt.

Pamätná tabuľa na budove dopravnej priemyslovky, ktorú odhalili pri príležitosti 90. výročia príchodu legionárov do Košíc dňa 29. 12. 1918. Foto: Tibor Kočík, 31. 10. 2018

Kassa bola pre deda nielen súčasťou jeho identity, ale čímsi ako zárodočnou placentou. Historické i bytostné spríbuznenie so svojím rodným mestom siahalo k jeho najbližším predkom, čo bolo vidno pri reminiscenciách na mladosť, na staré časy, ale aj pri kriticko-uštipačných zmienkach o iracionálnych či šovinistických Košiciach.

Bližšia mu ostala maďarská mentalita. Zrkadlila sa v ňom v spôsobe myslenia i zmýšľania o predprevratovom živote s Maďarmi, o poprevratovom živote s Čechmi, o opakovanom živote s Maďarmi po prvom viedenskom diktáte, keď sa Košice stali z donútenia znovu Kassa v prospech Maďarského kráľovstva.

V sproletarizovaných Košiciach skrsli veľké nádeje v prostredí mestského obyvateľstva, kde prevládali zlé bytové a vyživovacie pomery. Košičania zo sociálne slabších vrstiev očakávali, že ak sa už na troskách jedného štátu vybuduje štát nový, tak príde aj čosi viac, že sa naplnia ideály, o čo sa so silnejúcim emocionálnym nábojom usilovala jedna celá generácia.

Nie pragmatické pohnútky, ako získať výnosné koryto či aspoň významnejšie korýtko, ale zreálnenie vízií sa malo stať odpoveďou na mnohé rozhodujúce otázky. Predovšetkým na tie, ktoré sa týkali nastolenia toľko očakávanej sociálnej spravodlivosti. Postupne pod ťarchou nekonečného vajatania v efemérnej budúcnosti sa v smelých hlavách začali rodiť pochybnosti v otázke prechovávania vážnosti a úcty k prvej republike. Nadíde vôbec v nových podmienkach čas, aby robotník ako ezermester s talentom tisícich remesiel bez výučného listu už konečne prestal byť večne putujúcim nádenníkom?

Otec

Ako vojak horthyovského Maďarského kráľovstva sa ocitol na frontoch na Slovensku, v Poľsku a Česku, kde ho zajali a odsunuli do Rumunska. Len čo sa Košice znovu pripojili k obnovenej Československej republike, prihlásil sa ako etnický Maďar k slovenskej národnosti. Urobil to v rozpore s osobnými pocitmi a presvedčením. Inak by mu hrozilo vysťahovanie za južné hranice Slovenska, čo nechcel. Moji rodičia sa vzali necelý rok po tom, v roku 1946. Pristali k sebe. Aspoň na svadobnej fotografii to tak vyzerá. V skutočnosti bolo všetko inak.

Košice na pozadí historických kulís boli ešte v polovici uplynulého storočia meštianske i meštiacke. Prevažoval duch posvätnosti tradičnej rodiny. Pre väčšinu žien nebol sobáš iba konvenciou, ale životnou križovatkou, na ktorej sa rozhodovalo o ich ďalšom živote. Budúce manželstvo nejednej sa stalo privysokým rizikom. Mohlo znamenať pohodlie, alebo chudobu, priateľské vzťahy, alebo najhlbšiu osamelosť. Tá, čo sa nevydala, mala zväčša po celý život existenčné problémy.

Manželom, ktorých zosobňovali úspešní muži, neboli vzdialené vlastnícke inštinkty. Ovládali i tých – a možno ešte mocnejšie –, čo sa nachádzali v málo významom, či dokonca bezmocnom spoločenskom postavení. Najmä ženy so strhujúcou podmanivou krásou čakal ostro vymedzený vlastnícky svet. Jedným slovom, manžel považoval za svoj majetok aj vlastnú ženu. Spoločenský problém osobnej slobody ženy, bez ktorej sa láska a krása nerozvíjajú, sa nenadhadzoval. Ostával dlho neotvorený. Nuž neraz sa manželstvo zmenilo na večné hryzovisko. Aj pre zrelú dvadsaťtriročnú mladú ženu, akou bola moja mama, otázka spoločného zväzku s mojím otcom bolo čosi ako neistá životná šanca.

Otec sa pred odchodom na front vyučil za umeleckého a nábytkového stolára v Gödöllő neďaleko Budapešti. Dokázal sám vyrobiť na mieru kompletný majstrovský nábytok do celého nášho bytu. Zakladal si na tom, že zarobí toľko, aby jeho manželka mohla zostať doma a starať sa o výchovu dvoch synov. Nechodila do zamestnania, ale starosvetsky viedla domácnosť ako väčšina vtedajších žien, ak manželia dokázali uživiť rodinu.

Ako potomkovi nižšej uhorskej šľachty otcovi záležalo na takej výchove, čo by nás s bratom podnecovala k uvedomelému maďarstvu. Tak sa mojím materinským jazykom stala maďarčina. S pribúdajúcim vekom i blížiacim sa nástupom do základnej školy sa mama stále viac prikláňala k tomu, aby sme s bratom chodili do slovenských škôl. Nejednotnosť v tejto otázke priviedla rodičov k názorovému nesúladu a nepriamo k narušeniu vzájomného spolužitia. Avšak to, čo rozhodujúcou mierou obrátilo naruby ich sprozaizovaný manželský život, boli otcove milostné dobrodružstvá.

Pohľad na budovu tzv. severnej školy, ktorú postavili českí stavitelia v prvorepublikovom funkcionalistickom štýle na Ul. Ferka Urbánka. Do tejto školy začal som chodiť ako prvák v utorok 1. septembra roku 1959. V tom čase niesla názov I. osemročná stredná škola. S nesmiernou trpezlivosťou a láskavosťou ma zasväcovala do elementárnych tajov slovenčiny pani učiteľka Helena Švecová. Od 1. septembra 1961 názov I. osemročnej strednej školy bol zmenený na základnú deväťročnú školu. Vzdelával som sa v nej do júna roku 1964. V sobotu 27. júna som z nej odišiel naposledy  s vysvedčením z piateho ročníka s podpisom triednej učiteľky Oľgy Ondruškovej a riaditeľky školy Márie Karlovskej, čím som zavŕšil dochádzku na I. stupni ZDŠ. Mimoriadne príťažlivým miestom bola pre žiakov i pre mňa telocvičňa. Ako šesťročný som tu zakúsil gymnastickú abecedu pod vedením trénera Ondreja (Bandyho) Horňáka. Pôvodný vzhľad budovy pripomína už iba časť fasády s hlavným vchodom.  Dnes tu sídli Fakulta umení Technickej univerzity v Košiciach. Foto: Tibor Kočík, 31. 10. 2018

Rodičove avantúry neprestajne provokovali nežné pohlavie k zmyselne vyzývavým činom. Môžem sa len neurčito domnievať, čo z toho zdedil po svojich predkoch. Lomcovala ním vášeň, ktorá s nezvyčajnou ľahkosťou z neho strhávala aj tú najrafinovanejšiu masku zdržanlivosti. V prestrojení za kultivovaného a mierumilovného človeka utajoval prízemné sebectvo. Nedokázal ovládnuť vnútorné nutkania. Skôr sa podrobil eroticky dráždivým túžbam, než jasnému vedomiu zodpovednosti za osud rodiny. Azda preto bolo pre bonvivána ľahšie obhajovať voľnú lásku. Tá ho časom pokorila natoľko, že pil z každej nádoby. Bolo len otázkou času, kedy nad ním zvíťazí vlastná slabosť a skrz-naskrz ho natoľko ovládne neukojiteľná žiadostivosť, že nás nadobro opustí.

To sa aj stalo. Na margo maminej dojemnej výčitky, čo bude s deťmi, povedal, že nič. Bez otca nebudú ani prvé, ani posledné. Bola to krutá veta. Zlý štek. Vtedy v jej očiach definitívne skončil.

Jedného dňa otec odišiel. Nič si neodniesol. Nechal všetko tak, akoby mal večer prísť domov, ale už nikdy sa k nám nevrátil. Mal som sotva päť rokov. Môj život začal plynúť bez neho.

Prešiel rok, dva i viac. Nemali sme s ním žiadny kontakt. Ani sme ho nevideli. V šatníku ostali visieť jeho kabáty, obleky, saká, kravaty. Zo zvedavosti som občas otvoril veľkú skriňu a siahol do vrecka niektorého z troch či štyroch sák. Za nechty sa mi zadrel vytrúsený tabak z kedysi známych cigaretových značiek ako Partizánka, Bystrica, Lipa.

Mama si musela nájsť zamestnanie. Spočiatku pracovala vo výrobni umelých kvetov v dvojzmennej prevádzke v košickej Drevovýrobe. Jej materské povinnosti sťažovala práca v odpoludňajšej zmene, ktorá sa končievala v pokročilých nočných hodinách. Stávalo sa, že som sa s ňou vídal iba zopár minút ráno pred odchodom do školy. Potom už celý deň nie. Nejeden raz moju rozlúčku poznačil smútok, keď sa v jej očiach zaligotali slzy…

Pôvodné schodisko „českej školy“ na Ulici Ferka Urbánka, na ktorom sa ani po šesťdesiatich rokoch nič nezmenilo. Takto sa mi vrylo do pamäti už ako prvákovi. Foto: Tibor Kočík, 31. 10. 2018

Väčšiu časť zodpovednosti za našu výchovu ochotne prevzali starí rodičia. No i tak som si občas musel ako druhák či tretiak poradiť s úlohami sám. Mama neskôr pracovala v tomto podniku dlhé desaťročia ako umelecká knihárka. Až kým neodišla do dôchodku.

Odlúčenie otca i manžela nás zasiahlo naprieč celým spektrom života. V očiach rovesníkov to stigmatizovalo mňa i brata, staršieho odo mňa skoro o päť rokov, a zároveň oslabovalo naše krehké väzby. Vplyvom vekového rozdielu boli ešte zraniteľnejšie. Mama, vtedy tridsaťštyriročná, sa neľahko vyrovnávala s rozpoložením opustenej ženy. S rozvodom súhlasila po šestnásťročnej odluke v roku 1973.

Neprajnosť osudu kompenzovala sublimáciou do duchovného sveta. Našla v ňom zreteľ i cieľ. Prešla osobnou transformáciou. V tajomstvách viery sa usilovala o dosiahnutie čo najväčšej jasnosti hľadaním poznania a pravdy štúdiom Biblie v utajenom spoločenstve spoluveriacich.

Aj mňa vychovávala k vnútornému vzťahu k Bohu ako suverénnej existencii bytia. V ranej dospelosti mi dotyky s nelegálnym spoločenstvom komplikovali osobný život i vzťahy medzi ľuďmi. Celkový vzťah k svetu.

Lujza

Týždeň po promóciách na vysokej škole pedagogického zamerania som uzavrel manželstvo s Lujzou. Tak zrazu. Znenazdania. Kým sme sa vzali, všetko, čo sa ma zmocňovalo, čo sa okolo mňa krútilo a čo mi nakoniec pomotalo hlavu, boli bizarnosti z jej osobného života. Zapôsobila na mňa ezoterika jej mladosti, ktorá sa v jednom ťahu točila okolo vážnej hudby, ale aj okolo duchovného spoločenstva a mladých kresťanov.

Ešte silnejšie ma však ovplyvnila zásadná udalosť v jej živote. Odohrala sa koncom šesťdesiatych rokov a vyvrcholila v prvých rokoch krutej normalizácie, pričom v latentnom stave pretrvala do pádu totality. Zakaždým, keď mi Lujza znovu rozprávala svoj príbeh, ocital som sa akoby uprostred deja oprášenej Prévostovej novely Manon Lescaut, ktorú akoby premostil Stendhalov román Le Rouge et le Noir.

Na svoju dobu mal nezvyčajne silné romantické jadro. Dej začal sa odohrávať krátko po Lujzinom absolutóriu šesťročného štúdia na košickom konzervatóriu. Vytvorila ho nešťastná a nenaplnená láska, kvôli ktorej sa citlivá, rojčivá Lujza plná snov a dievčenských túžob odhodlala ako hlboko veriaca katolíčka vstúpiť do kláštora za novicku Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého. A práve toto, hoci pevné, no unáhlené rozhodnutie, dramaticky až kruto zvrtlo osud tejto sotva dvadsaťjedenročnej éterickej bytosti.

V Lujzinom rodnom dome žili podľa dávneho sedliackeho zvyku tri pokolenia: rodičia, deti a starí rodičia. Jej hodnotový systém v duchu rímskokatolíckej viery formovala od útleho detstva rodina. Niekoľko storočná história i osud Martinkovcov korenil a rástol v prostredí Spišského Štiavnika. Tam napokon siahajú samotné prvopočiatky noviciátu Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého na Slovensku.

Koncom dvadsiatych rokov uplynulého storočia predstavení tejto ženskej kongregácie hľadali možnosti, kde by založili slovenskú pobočku. Páter Ján Fajkus upútal ich pozornosť na dom v strede Spišského Štiavnika. Patril spišskému biskupstvu. V prázdnej neobývanej budove kedysi sídlila Biskupská lesná správa. Kongregácia dostala v januári 1931 povolenie od otca biskupa Jána Vojtaššáka prevziať tento dom a k tomu patriace záhrady i polia do užívania za symbolické nájomné a zriadiť tu noviciát pre Misijnú kongregáciu služobníc Ducha Svätého.

Lujzino spolupôsobenie s rehoľníčkami v kongregácii sa začalo v Levoči pri výrobe paramentov. Tie sa ako textílie používajú na liturgické obrady v rímskokatolíckej cirkvi. V období noviciátu bola aktívna aj ako katechétka, príležitostne hrala na organe v Bazilike sv. Jakuba vďaka kondíciám, čo jej ešte ako konzervatoristke dával koncertný majster organovej hry Ivan Sokol.

K rozčarovaniu i ku sklamaniu, no predovšetkým k vytriezveniu z falošných predstáv o živote za múrmi kláštora a z romantizujúceho pohľadu na vzťahy a ľudí, ktorí v ňom žili, došlo ešte počas príprav na jej rehoľné pôsobenie. Akoby poodhaľovalo tajomný fakt, že v hĺbke viery Lujza žije v ilúziách, pričom zbaviť sa ich môže len prostredníctvom pravdy. Tá sa však nenachádza iba v slovách, ale predovšetkým v zážitku samotnej pravdy.

Takmer dvojročná konfrontácia s reálnym kláštorným životom Lujzu uvrhla do hlbokej dezilúzie. Prispeli k tomu osobitosti jej charakteru v priamej spojitosti so superiórnou inteligenciou a s dosiahnutým umeleckým vzdelaním, nuž neváhala preto demonštrovať svoju rebéliu voči skostnateným kláštorným regulám a stereotypom. To jej koexistenciu s rehoľnými sestrami nielenže zhoršovalo, ale aj komplikovalo. Napokon dospela k poznaniu, že v skutočnosti nechce vstúpiť do tohto spoločenstva. Krátko pred zložením svätých sľubov sa zriekla budúceho rehoľného života.

„Kláštorné“ rozčarovanie a sklamanie vyvolalo v Lujze krízu duchovného života. Tá sa stupňovala. Popudzovala ju k pochybnostiam o láske k Bohu. Z času na čas jej myseľ opantávali trýznivé až rúhačské úvahy o viere. Tento už i tak neblahý stav vystupňovali dopady na jej osobný život, čo so sebou priniesol nástup takzvanej normalizácie ako prejav nového útlaku a neslobody. Pre túto až pitoresknú mníšsku epizódu sa nemohla začiatkom sedemdesiatych rokov zamestnať. Jej duchovného i duševného života sa na mnoho rokov zmocnila vnútorná neistota, úzkosť, rozpornosť, zmiešanosť pocitov, dvojakosť postojov.

V našom manželskom zväzku som sa pomerne zavčasu musel zmieriť s nekonvenčnou formou spolužitia. Stávalo sa, že ju neočakávane ovládol nepokoj, vnútorná rozorvanosť, hnev. To ju strhávalo k prudkým výbuchom. Počas nepredvídateľných výjavov ju nezriedka nebolo možné spoznať. Musel som sa naučiť nestratiť vnútornú pevnosť ani dobré spôsoby. Hlavne však zniesť neznesiteľné. Zažil som veľa výstupov, niektoré zašli priďaleko… Veľa z toho sa po páde komunistickej totality zmiernilo alebo celkom vytratilo. Až zánik tohto režimu vniesol do jej života duchovnú obrodu. Zmierenie s Bohom. Pokoj. Katarziu.

Lujzu uchvátila hudba na celý život. Odmalička užasnutá počúvala starého otca, ktorý ako samouk s veľkým nadšením hrával na husliach. Napriek životným zlomom prekypovala schopnosťou oduševniť sa pre hudbu. Pestovala ju. Dodnes mi pripomína jej systematický prístup k hudbe bohatý archív s desiatkami kníh s hudobnou tematikou, stovky notových materiálov pre klavír, organ, akordeón od autorov rôznych hudobných štýlov a období, neprehľadné množstvo koncertných pozvánok či hudobných programov, desiatky gramofónových nahrávok klasickej hudby zo šesťdesiatych, sedemdesiatych i osemdesiatych rokov.

Milovala koncerty vážnej hudby. Najradšej ich navštevovala sama. Rozumel som tomuto druhu jej samoty, hoci sme sa o tom nezhovárali. Aj doma sa občas odovzdávala samote. No nie zo slabosti či z podivínstva. Nebola zádumčivou samotárkou. Nestránila sa ľudí, ani nevyhľadávala zhovorčivé susedy. Nepotrebovala do samoty ani utiecť, ani sa zahrabať. Ani preto nie, aby bočila od rodiny, od detí… Jednoducho potrebovala počuť vážnu muziku. Načúvať v samote vnútornému tichu. Rozjímať a dotknúť sa čohosi večného, absolútneho, čo bolo súčasťou jej bytia. Vnímanie vážnej hudby umožňovalo Lujze kontakt z hlbšími dimenziami, hľadanie i nachádzanie porozumenia pre pravdu.

Oslovil ma Lujzin príbeh. Oslovilo ma jej rozpoloženie i ona samotná. Uzavreli sme manželstvo. Tak zrazu. Niekto by povedal, že bez rozmyslu. Kým sa tak stalo, predsavzal som si, že sa budem venovať práci a tomu, čo mi kedysi najviac chýbalo: rodine. V prospech bezvýhradného a nezištného sebaobetovania som podstúpil akt, rovnako náhly ako celé to moje mladoženáčske pobláznenie. Mal potvrdiť, že to myslím úprimne a hlavne vážne.

Po jednom horúcom júlovom dni sa schyľovalo k večeru. Vzal som celú svoju literárnu tvorbu, vyšiel na ulicu a hodil som ju do kontajnera. Bez toho, aby som sa obzrel, vrátil som sa do bytu. V tej chvíli zmizli všetky vytrpené i pretrpené verše mojej mladosti, s ktorými som smútil, žialil, kvílil, plakal, lkal. Bol to bod zlomu. Iniciácia mládenca medzi dospelých mužov. Moje zasvätenie do tajov a hlbín manželského života. Jeho lesku a biedy, čara, tieňov i pôvabu…

Lujza túžila učiť deti hrať na akordeóne a na klavíri. Namiesto šľachetného poslania okúsila rôzne príkoria spojené s neoprávnenými výčitkami. Nakoniec sa podarilo za neobyčajne komplikovaných okolností domôcť, aby vykonávala povolanie hudobnej pedagogičky. K tomu rozhodujúcim spôsobom dopomohol významný jezuita Jozef Gajdár.

Tohto racionálne zmýšľajúceho agilného pátra, mimochodom, vzdelaním strojného inžiniera, som mal možnosť osobne poznať počas jeho krátkej návštevy u nás doma. Raz podjeseň roku 1977, to sme boli už rok svoji, nás nečakane navštívil, aby nám celkom nepateticky zaželal úspešnú cestu spoločným životom.

Neskôr som sa dozvedel, že tri mesiace po aprílových šokujúcich útokoch na rehole katolíckej cirkvi, ho v júni roku 1950 prijali do noviciátu vtedy už utajovanej Spoločnosti Ježišovej a o desať rokov neskôr ho tajne vysvätili za rehoľného kňaza. Začiatkom osemdesiatych rokov odišiel do Večného mesta. Na Pápežskej Gregorovej univerzite si doplnil štúdiá a pôsobil v pastorácii talianskych jezuitov v Ríme. Krátko po Novembri ´89 sa vrátil do vlasti, do Ružomberka, kde sa jeho tvorivé apoštolské poslanie zavŕšilo. Páter Gajdár sa odobral z tohto sveta v roku 2011 vo veku 84 rokov.

Lujza učiť síce mohla, lenže existenčne jej postavenie bolo do Novembra ´89 v neustálom ohrození. Čas od času jej predhadzovali minulosť ako z milosti trpenú spornú záležitosť. V roku 1992 dosiahla čiastočnú satisfakciu uplatnením práv podľa zákona z 21. februára 1991 o mimosúdnych rehabilitáciách na zmiernenie následkov niektorých krívd, čo vznikli pracovnoprávnymi úkonmi v období rokov 1948 až 1989.

O osem rokov neskôr Lujza ťažko ochorela. Zomrela vo veku 56 rokov po prehratom boji s nevyliečiteľnou chorobou. Pochoval som ju v jej rodnej obci Spišský Štiavnik.

Terasa

Slávnostný výkop na gyakorlótéri vo februári 1962, kde môj dedo pred necelými štyridsiatimi piatimi rokmi v mundúre c. a k. armády prešiel uprostred jesene základným pechotným výcvikom, predznamenal, že čoskoro sa v mojom živote niečo zmení.

O necelý rok dedo umrel. O štrnásť mesiacov neskôr sme sa odsťahovali z domu, v ktorom rodina prežila vojnové mory, povojnové víchrice, temné roky päťdesiate. Čakal nás byt na Terase. Stará nákladná Praga RN sa otočila zo tri- či štyrikrát, kým sme z dvoch prenajatých bytov vo vilke na Havlíčkovej ulici presťahovali to, čo sa malo pomestiť do síce nového, ale menšieho trojizbového bývania.

Môj svet – už nie detský, no ešte stále nie dospelý – sa pomaly uzatváral. A začali mnou lomcovať vášne, tiene snov, ctižiadosť. Chýbala mi pokora, ktorá, ako sa často ukáže, je iba rebríkom mladej ambície – povedal Shakespeare.

Tam, kde voľakedy nebolo nič, len gazdovia, ktorí z neďalekej Myslavy pásli kone a kravy, alebo chlapci, ktorí sa v lete hrali v zákopoch na vojakov a v zime sa korčuľovali na zamrznutých jazierkach, slávnostný výkop na tomto bývalom vojenskom cvičisku vo februári 1962 odštartoval na ploche tristo hektárov „pásovú výrobu“ panelákov na bývanie v typickom duchu príkazovej ekonomiky, čiže na princípoch socialistického plánovaného hospodárstva. Odpovede na otázky, ako stavať, v akej podobe a pre koho, nedával trh, ale štát formou direktív a nariadení z centra.

Za dva roky brigády socialistickej práce postavili Luník II a Luník III ako malé územné celky s väčším počtom obyvateľov. Pomenovali ich podľa známych Luníkov zo slávnej éry sovietskej kozmonautiky. V priebehu desiatich rokov stihli „nasekať“ rýchlo a lacno okolo trinásťtisíc panelových bytov v subštandardnej kvalite pre vyše štyridsaťpäťtisíc obyvateľov. Vznikla sivá betónová zóna pod oficiálnym názvom Nové mesto. Jeho obyvatelia sa s novodobým sídliskom horko-ťažko identifikovali, lebo ako mesto im vôbec nepripadalo. Nuž privykli si na pomenovanie z obdobia výstavby: Terasa.

Pohľad na hlavnú magistrálu Terasy s dokončenými panelovými domami na Luníku II a v pozadí na Luníku III. Foto: archív

Pre bývanie v aglomeráciách tohto typu v bývalom socialistickom Československu sa zrodilo pichľavo posmešné prirovnanie k životu v králikárňach, čo spopularizoval Václav Havel. Pracujúcemu ľudu ako produktu „umelého oplodnenia“ komunistickou totalitnou ideológiou, prideľovali národné výbory zadarmo bytové jednotky, aby mal kde existovať, dakde sa nachádzať, voľakde prebývať, či prinajmenšom kde spať a súložiť. V istom medziobdobí sa, žiaľ, objavilo niekoľko bezostyšných prípadov, keď luza násilným spôsobom obsadila prázdne, ešte neodovzdané byty. Úrady neboli schopné tomuto protiprávnemu konaniu zabrániť.

Zaiste, život na Terase mnohým neporovnateľne zlepšil bytovú situáciu. Takáto „králikáreň“ reprezentovala na vtedajšiu dobu bývanie vo svetlom bytíku s teplovodným ústredným kúrením, s prívodom studenej a ohrievanej vody a prípojkou na telefón. To nič, že iba fiktívnou. Raz sa na ňu pripojíme naozaj, veď máme známosti, a keď nie, tak pozhovieme, hoci aj desať rokov. Avšak boli jednotlivci – a nebolo ich málo – , ktorí sa raz a navždy s touto spackanou, pseudomodernou socialistickou bytovou politikou podľa noriem rovnostárstva nedokázali stotožniť. Mali s tým jednoducho problém.

Obdobie spriemyselňovania rodiacej sa metropoly východu sa osobne dotýkalo priamo či nepriamo každého obyvateľa. Romantizovalo sa. Pridával sa mu nádych čohosi nevšedného, výnimočného až dobrodružného. Nepochybne, „zlaté šesťdesiate“ majú v sebe romantický odkaz, lenže ťažko sa prikrášľujú ozdobnými prívlastkami v prostredí a čase, kde prebiehali procesy hrubej, zdrsnenej industrializácie, navyše v pomeroch politických, spoločenských aj morálnych neduhov.

Celé to chvatné desaťročie, čo som prežil na Terase, mi vošlo pod kožu. Uplynulo odvtedy už viac ako polstoročie, a stále mám v sebe ono „dieťa“ šesťdesiatych rokov. Boli časy… V povetrí košickej Terasy sa vznášali nado mnou oblaky, poletovali ako prchavé nadpozemské bytosti. V ušiach mi zneli chytľavé melódie The Fab Four – „úžasnej štvorky“ z Liverpoolu. S kamarátmi sme založili niekoľko hudobných skupín. Vyprahnutým sídliskom sa šírili túlavé ozveny gitár. Plnými dúškami sme nasávali život. Boli sme slobodní! Aspoň sme si to mysleli…

Dom na Ľudovej ulici, do ktorého sme sa nasťahovali pred Veľkou nocou v roku 1964. V byte na III. poschodí som podľahol čaru vysielania Szabad Európa Rádió.  Foto: Tibor Kočík, 31. 10. 2018

Okolo roku 1966 som podľahol čaru vysielania Szabad Európa Rádió. Od druhej, tretej hodiny popoludní sa spoza mikrofónu prihováral symbol relácie Teenager party Cseke László. Dodnes mám v ušiach kolísavý, piskľavo-rapčavý zvuk rádia, ktorého signál sabotovala známa košická rušička na Heringeši.

Formovala ma muzika spätá so silnejúcou beatlemániou. Hudobná podmanivosť skladieb vtedajších postáv hudobnej subkultúry, dnes legiend,… Lennon, Jagger, Hendrix, Joplin, Clapton, Zappa… Rolling Stones, Cream, Doors, Monkees, Animals, Mama´s and Papa´s… nielenže dráždila moje nepokojné vnútro, ale ich energia a nový vkus mali v totalitnej nepohode silu dvojitej porcie zázračnej manny, čo denne vzbudzovala nadšenie a chuť žiť.

Prišiel rok 1968. Kulminovalo obdobie Beatles, nastal čas osobného intelektuálneho prelúdia, prišli sedemdesiate roky, s nimi takzvaná normalizácia…, vysokoškolské štúdium. Vzťahy medzi ľuďmi sa pritvrdili. Mnoho z predchádzajúceho života odišlo do úzadia, iba máločo do zabudnutia.

S nástupom okupačnej normalizácie so zosilneným ideologickým dogmatizmom ako novým prídelom neslobody a útlaku sme sa vyrovnávali rôzne. S pribúdajúcimi rokmi dospievania sa nás pozvoľna začali zmocňovať osobné výzvy, city, pocity, túžby… Ako ich zmysluplne pretaviť? Investíciou do vzdelania? Generačnými protestmi proti konvenciám, hľadaním vlastného štýlu? Vzdorom voči konzervativizmu, básňami, hudbou, výtvarnými úletmi? Alebo experimentmi s alkoholom či pouličnými happeningmi a performanciami…?

Byť sám sebou ma naučil zázrak čítania. Razom som sa odpútal od všedností. To, že som kedysi čítal Balzaca, boli už iba ozveny minulosti. Ani milovaného Maupassanta, ktorý pozoroval svet okolo seba bez ilúzií, ako ho dnes vnímam i ja, som už nečítal. Hm, keď si spomeniem na jeho novelu Život… Vo svete súkromia sa tam netrpelo menej ako v mojej každodennej rutine. Na rad prišli súcejšie všednosti i nevšednosti. Millerov blasfemický Obratník raka alebo básnické bľaboty, laloty či brboty celej plejády francúzskych poetov. Dokonca ma pobláznili i ľavicoví pevci. Nudného Freuda som odložil po dočítaní štúdie Charakter a anální erotika, napokon až Jung sa stal mojím duchovným vodcom.

No boli aj iné chvíle a chvíľky. Väčšinou márnivé. S kamarátmi sme postávali pod bránami panelákov, spod ktorých už nevyvierala máraiovsky prívetivá ľudská dôvernosť, aká sa šírila z dvorov meštianskych domov starého mesta, alebo akú som zažil v ranom detstve vo svojej milovanej „českej“ štvrti.

Na Terasu sa prisťahovali „kádre“ rôzneho razenia. Prišli sem z okolitých dedín, miest a mestečiek pracovať vo Východoslovenských železiarňach. Mestom kolovala istý čas fáma, že výstavbou železiarenského komplexu sa okrem iného sledoval tajný cieľ: zapudiť tunajší maďarský „živel“, rozvrátiť meštianske štruktúry aj s ich konvenciami.

Pre nových obyvateľov sa nový domov stal novým osudom. V panelových bytoch sa dobrovoľne vystavili drsnej lyrike. Zaručená anonymita im umožňovala, aby nasávali obrazne i doslova z falošných pocitov voľnosti a slobody. Niektorí si dovolili viac než dosť. Veď ma tu nik nepozná. Pribudlo viac sexu, viac rozvodov. Promiskuita symbolizovala vo vtedajšom zošnurovanom systéme síce pokrytecký, ale jediný masový akt, ktorému nikto nemohol uprieť slobodu prejavu.

Košičan či Nekošičan, ten s červenou knižkou v náprsnom vrecku na vnútornej strane saka vnímal odvekých obyvateľov zväčša ako malomeštiakov, spiatočnícky zatuchnutých, nezdravých lokálpatriotov. Ich ducha nahradila sivá, bezfarebná masovosť, betónovo-sídlisková anonymita novousadlíkov. Zväčša im chýbal historický kontext, ale aj prirodzená spätosť s citlivým a krehkým organizmom mesta ako kultúrno-sociálnym fenoménom. Do kedysi ustáleného života vnášali cudzie prvky, vlastné skôr tradičnému vidieckemu ako mestskému životnému štýlu, čo sa vo vedomí starých obyvateľov starostlivo kultivoval z generácie na generáciu.

Život na Terase sa zvulgarizoval v krátkom čase. Ako bývavalo pred večerom na dedine, tak bolo živo na sídlisku. Neúmerne sa rozšíril alkoholizmus. Výrazne vzrástla zločinnosť. Ani v jednom z miest republiky nestúpla v šesťdesiatych rokoch kriminalita natoľko, ako práve v rodiacej sa metropole východu.

O Košiciach sa hovorilo už ako o inom meste. Šírili sa o nich nepekné chýry. V očiach pôvodných obyvateľov predstavovalo mesto smutne preslávenú druhú Ostravu s premenou na mäsožravú obludu. Zakorenil sa názor, že „dielo“ morálneho a spoločenského rozkladu zavŕšila blahobytná industrializácia. Nadobudli pocit, že vo vlastnom meste stratili domovské práva a stali sa cudzincami.

Z okna bytu v panelovom dome na šiestom poschodí, nie však na Terase, ale na opačnom konci mesta, sa mi zavše naskytne živý panoramatický obraz na súčasné postindustriálne Košice. Na rovine južne od mesta, kde kedysi v neogénnom mori plávali langusty a kraby, sa v diaľave črtá silueta hutníckeho komplexu. Málokedy nie je zababušená do dymu. Pláň sa leskne ako tabla plechu, nad ňou oceľovomodrá obloha.

Panelový dom, v ktorom žijem štyridsať rokov. Pri pohľade z okna sa mi zavše naskytne živý panoramatický obraz na súčasné postindustriálne Košice. Foto: Tibor Kočík, 31. 10. 2018

Kedysi jemne zvlnené vŕšky pripomínajú už iba historické veduty. Stáročia zdôrazňovali krásu a lyrickosť tohto kedysi slávneho kráľovského mesta, ktoré pôsobí na dne kotliny ešte aj dnes akosi prikrčene. Mesto síce vykročilo do nového milénia raz smelšie, inokedy nesmelo, potom však akoby sa zľaklo, zaváhalo… a vyčkáva. Ak Košice pyšnejú, tak práve najvýchodnejšie postavenou monumentálnou gotickou katedrálou. Na okolitých pahorkoch stihli pred zánikom totalitného komunistického režimu vybudovať novoveké „megality“. Pod ich betónovými strechami žijú obyvatelia.

Obyvatelia? Sebavedomí občania? Mešťania? Či „studení ľudia“?

(Text je časťou rukopisu z pripravovanej knihy Letmé premietanie zaradeného do oddielu Rozprávanie pod názvom Sekvencie zo súkromia.)

Teraz najčítanejšie

Tibor Kočík

Som spisovateľ a výtvarný publicista. Viac na www.litcentrum.sk