Prvý

Sedím ako na ihlách, zvláštny pocit začína prechádzať mojím telom. Nepoznaný, akoby som čosi také ešte nikdy nepocítila. Neviem, začína sa so mnou točiť svet. Možno to tak má byť, čítala som všeličo. Kniha a jej stránky, papier plný písmen. Slová, je ich toľko, jedno vedľa druhého, majú čo povedať, len sa treba vedieť vcítiť.

Ale ja, kniha nikde, namiesto nej som tu ja. A keby len to, vedľa mňa on, celkom blízko, akoby bol ku mne pritisnutý. Asi aj je. Jeho tvár, približuje sa k mojej, takmer cítim jeho dych. Nehýbem sa, čakám, čo sa bude diať. Ale on, jeho pery, cítim ich dotyk. Jemnulinký ako hodváb, akoby si ma chcel otestovať. Nie som taká hlúpa, čosi mám od spolužiačok, aj v knihách bolo všeličo a matka sa tiež snažila. I keď ona na to šla príliš negatívne, pred všetkým ma vystríhala. Vraj, keby niečo, musíš to vedieť. No je tam toho, viem toho pomerne dosť, ale všetko teória, prax žiadna.

Bozk, takto sa to začína. Oči mierne privreté, akoby mi ich tlačila nejaká zvláštna sila. Spočiatku ich snaživo otváram, potom rezignujem, asi to tak má byť. Najprv horná pera, potom spodná, dokonca jazyk. Cítim ho, dokážem identifikovať, je to pre mňa také zvláštne. Srdce sa rozbúcha, hlava sa mi točí, ale nebránim sa, dokonca sa mi to začína páčiť.

Vášeň, vkráda sa do mňa aj bez toho, aby som to chcela. Matka, vravela mi o tom, vtedy je najvyšší čas prestať. Jeho dotyky, rozpaľujú ma, je to také nádherné. Nevzdám sa toho, je to silnejšie ako ja, jednoducho to nedokážem. Nechávam ho, nech sa ma dotýka.