Denník N

Začni panikáriť! (ale iba trošku)

Keby si vedel, že zajtra prídeš o jazyk, čo by si chcel dnes povedať svetu?
Keby si vedel, že zajtra prídeš o nohy, kam by dnes smerovali tvoje kroky?
Keby si vedel, že zajtra prídeš o ruky, čoho by si sa chcel dnes dotýkať?
Keby si vedel, že zajtra prídeš o zrak, na čo by si sa chcel dnes pozerať?
Keby si vedel, že zajtra prídeš o sluch, čo by si si chcel dnes vypočuť?
Keby si vedel, že zajtra nastane koniec sveta, čo by bolo dnes tvojou prioritou?

Prirovnania som možno trošku pritiahla za vlasy a poňala drasticky. Ale jedno som chcela. Podceňujeme maličkosti a myslíme si, že máme čas.
Máme plány, sny, túžby. Veľa z nich skončí v priečinku “možno raz” alebo v priečinku “keď budem mať dosť peňazí” alebo v priečinku “keď budem mať viac času” alebo proste len v priečinku “inokedy”.
Tieto priečinky častokrát existujú len v našej hlave na to, aby sme samých seba uchlácholili, že raz príde ten čas, keď buďeme môcť uskutočniť svoj plán. Ale vtip je v tom, že čas neexistuje.

Buď niečo chceš, alebo to nechceš. Ak na tom nezačneš pracovať okamžite, znamená to, že to nechceš dostatočne, alebo že to chceš povrchne. A to nestačí. Ak chceš niečo dosiahnuť, musíš sa venovať svojmu plánu každý jeden deň. Zo začiatku nezáleží na tom, či sa tým budeš zaoberať 10 minút alebo 1 hodinu. Ide o to, že si najskôr musíš vybudovať zvyk, a zobudiť toho lenivca v sebe. No excuses.

Ruku na srdce, každý jeden deň premrháme (nie všetci ale mnohí) aspoň 10 minút na hlúposti. Niekedy aj viac – ale to je už individuálne. Vieš si predstaviť, že by si venoval svojmu snu aspoň 10 minút denne? Po týždni by si svojmu snu daroval 70 minút. Postupne by sa to zvyšovalo, lebo by ťa to chytilo a už by si si zvykol na svoj “tréning”.

Len tak na okraj – v knihe od Erika Berneho “Ako sa ľudia hrajú” som si podčiarkla vetu: Ľudská bytosť večne zápasí s problémom, ako si zorganizovať čas, keď nespí. – je to veru hovadsky náročné. (to už sú moje slová)

Prvým krokom k zmene je podľa môjho názoru mierna panika. Začnime proste trošku panikáriť. Iba tak na postrčenie. Aby sme nespohodlneli a uvedomili si, že ani steblo trávy sa bez vetra nepohne. (či ako sa to hovorí)

Teraz najčítanejšie