O kompromisoch ako spôsobe, ktorým usporadúvame demokraciu

Albert Camus veril, že život je súhrn našich volieb. Slávneho filozofa a predstaviteľa existencializmu si pre účely článku dovolíme doplniť a vyslovujeme, že život sa zdá byť súhrnom našich volieb a kompromisov.

Kompromisy nás sprevádzajú životom. Nevyhnutnosť podriadiť sa im registrujeme pri dospievaní, v partnerskom živote, profesijnom pôsobení alebo v živote člena spoločnosti pri interakcii s ostatnými jej členmi.

Kompromisy sú esenciálne aj pre politiku, pre ústavný systém a pre spôsob, akým uplatňujeme naše slobody. Kompromisy sú jednoducho spôsob, ktorým usporadúvame demokraciu.

Kompromisy a politika

Bývalý prezident Barack Obama pri príležitosti svojej prednášky v apríli 2019 v Berlíne sa v odpovedi na otázku z auditória zamyslel nad demokraciou a kompromismi.

„Nezáleží, či sa hlásite o slovo z pozície občana, politického lídra alebo aktivistu, a bez ohľadu na to, či ste z tretieho sektora, súkromnej sféry alebo na politickej scéne, musíte si uvedomiť, že spôsob, ktorým usporadúvame demokraciu vyžaduje, aby ste zohľadnili názory ľudí, ktorí s vami nesúhlasia. A to z definície znamená, že nikdy nedostanete 100% toho, čo chcete. Ale z času na čas by ste mali sami pre seba pouvažovať a znovu si uvedomiť, ktoré princípy sú pre vás kľúčové, princípy, z ktorých nie ste ochotní ustúpiť. Pretože nebezpečenstvom je ak neviete, čo sú vaše kľúčové princípy. Táto nevedomosť vám potom umožňuje robiť kompromisy znamenajúce nezohľadnenie akýchkoľvek princípov. Neviete nastaviť fungujúci systém, ak neviete robiť žiadne kompromisy, ale taktiež nemôže byť funkčný systém, pokiaľ robíte kompromisy vo všetkom. Každopádne, schopnosť kompromisov vyžaduje určitý stupeň sebareflexie a schopnosti deliberácie.“

Rozmieňajúc Obamovo posolstvo na drobné začnime pri samotnej demokracii. Pre jej zachovanie je nevyhnutné, aby si spoločnosť osvojila princípy predstavujúce jadro (esenciu) demokracie, a ktoré možno stotožniť s hodnotami civilizovaného sveta. O týchto princípoch sa politicky nevyjednáva a nedohaduje. Tí na politickej scéne a v politickom zápase, ktorí tieto princípy odmietajú rešpektovať, sú z politickej spolupráce a negociácie z profylaktických dôvodov vylúčení.

Sú to princípy, ktoré vedený vôľou zachovať demokraciu rešpektuje každý príčetný súper v politickom ringu. Sú nimi ochrana slobodnej spoločnosti, právneho štátu, pluralitného politického systému a slobodných a rovných volieb, rešpektovanie ľudských práv a slobôd a zákazu diskriminácie, odmietanie totalitných myšlienok a programov a pod.

Následne sa dostávame k samotnej podstate Obamových slov. V košiari (demokratických) politických strán a reprezentantov sa to hmýri rôznymi politickými ideami – ľavicovými či pravicovými, konzervatívnymi, liberálnymi alebo progresívnymi, niektoré s dôrazom na sociálne témy, iné na témy ekonomické, náboženské a pod. V rámci týchto politík každý jej predstaviteľ vyrástol na istých, jemu vlastných princípoch, ktoré sa snaží (nad rámec vyššie zmienených a pre demokraciu esenciálnych princípov) v politikom živote presadzovať, a z ktorých neustúpi. Tieto princípy sú nasledované a bližšie rozvíjané politickým programom, kde pre jeho presadzovanie v čo najväčšej miere je nutné kooperovať s predstaviteľmi blízkych názorov a prúdov, čo znamená, že konkrétna politická reprezentácia nedosiahne presadenie 100% svojho programu a je nútená (rovnako ako aj jej náprotivok) pristúpiť vo viacerých otázkach ku kompromisom.

Politické kompromisy pozorne sleduje ten, ktorý má byť ich beneficientom – občan ako nositeľ moci. Ak nadobudnú občania presvedčenie, že politické kompromisy sú v neprospech voličov, východiskom je ísť voliť a byť účastný na voľbách.

Aj pri výbere našich reprezentantov sme však ako voliči odkázaní na kompromisy. Nie je nám pri zastupiteľskom princípe dopriate dosiahnuť stav, aby medzi voličmi a volenou reprezentáciou bola stopercentná zhoda názorov a osobných preferencií.

Platí ošúchané klišé, že demokracia nie je ideálna, ale nič lepšie sme doteraz nevymysleli. Jej nedokonalosť sa prejavuje práve v tom, že nositeľ moci nevládne sám, ale prostredníctvom volených reprezentantov, ktorí nie sú nikdy vernými kópiami názorov a presvedčení voličov. Volič si pri výbere z relatívne obmedzeného množstva politických subjektov uchádzajúcich sa o priazeň a zvolenie musí kompromisne zvoliť reprezentanta s názormi a programom voličovi najbližšími. Zároveň sme nič lepšie nevymysleli, keďže práve prostredníctvom všeobecných slobodných a rovných volieb v pluralistickom zastupiteľskom systéme sa vieme vyhnúť s najvyššou mierou pravdepodobnosti diktatúre alebo autokracii.

Kompromisy a ústavnosť

Kompromisy nie sú cudzie ani samotnému ústavnému poriadku a samotnej konštitúcii. Jedným z ťažiskových princípov ústavného práva (jeho aplikácie) je princíp proporcionality.

V preklade do laickej reči ide o princíp, ktorý vyžaduje, aby pri strete dvoch ústavných princípov došlo ku kompromisu, ktorý bude znamenať ustúpenie každého z nich v istých atribútoch, ale na konci so zachovaním podstaty ich oboch.

Niekdajší predseda Najvyššieho súdu Izraela a profesor práva Aharon Barak v knihe The Judge in a Democracy princíp proporcionality, ako princíp vyvažovania a kompromisu, opísal priam ideálne.

„Vyvažovanie vyjadruje stupeň vzájomného kompromisu, ktorý každý zo základných princípov musí urobiť, dávajúc sudcom návod na zachovanie podstaty protikladných princípov vytváraním obojstranných okrajových kompromisov. Tieto pokusy o vyvažovanie zaručujú, že rôzne kompromisy sú primerané a poskytujú každému súperiacemu princípu priestor na dýchanie.“

Opísaný kompromis sa dá elegantne ilustrovať práve na príklade stretu ústavných práv a slobôd – slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti.

Ústavná prax pre rozlúsknutie a spravodlivé posúdenie tohto stretu (a jemu podobným) vyvinula rôzne testy s „fancy“ názvami: od Holmesovho testu „clear and present danger“, neskôr testu „imminent lawless action“, cez štrasburský trojkrokový test proporcionality (legalita, legitimita, nevyhnutnosť), až po Alexyho vážiacu formulu používanú nemeckým, českým i slovenským Ústavným súdom.

Podstatou je však kompromis. Sloboda prejavu vo svojej neokresanej podobe znamená možnosť kohokoľvek šíriť verejne svoje názory o komkoľvek. Ochrana osobnosti v nelimitovanej podobe znamená ochranu pred verejným šírením názorov o tejto osobe. Pri strete týchto princípov znie kompromis nasledovne. Ktokoľvek smie šíriť verejne svoje názory o komkoľvek, ale nie akékoľvek názory a nie akýmkoľvek spôsobom. Osoba má právo, aby sa o nej verejne nešírili názory, ale zákaz neplatí na všetky názory a na všetky spôsoby šírenia, o to viac, ak ide o osobu verejne činnú.

Každý z princípov ustúpi zo svojej maximalizácie, pričom podstata oboch v konečnom dôsledku zostáva zachovaná. Samotná miera ústupu jedného princípu v prospech druhého (a naopak) v konkrétnych prípadoch sa už váži spomínanými testami jednotlivo vzhľadom na okolnosti prípadu.

Kompromisy a sloboda

Learned Hand, legendárny americký federálny sudca a právny filozof, vyslovil v roku 1944 nasledovnú úvahu.

„Čo je teda duchom slobody? Duch slobody je duch, ktorý si nie je príliš istý, či má pravdu; duch slobody je duch, ktorý sa snaží pochopiť mysle iných mužov a žien; duch slobody je duch, ktorý váži záujmy týchto mužov a žien spolu s vlastným záujmom.“

Duch slobody, demokracii vlastný, teda oplýva schopnosťou kompromisu. Ten znamená potrebu vzájomného počúvania sa a rešpektovania názorov, spôsobu života a najmä slobôd druhých.

Pokiaľ by sa totiž každý z nás snažil maximalizovať svoje záujmy a slobody bez ohľadu na životy a slobody iných, t. j. bez vôle limitovať výkon svojej slobôd tam, kde začína sloboda iných, nastal by stav, ktorý poznáme pod názvom anarchia.

Demokraciu a slobodu je potrebné permanentne pestovať. Začnime napríklad od seba a vo vlastnej rodine. Diskutujme s deťmi, ozrejmujme im dôležitosť demokracie, predstavme princípy demokracie, učme o podstate slobody a slobodnej spoločnosti, veďme k schopnosti robiť ako občan a volič informované rozhodnutia i uvážené kompromisy v ich prospech, v prospech celej spoločnosti i samotnej demokracie.